O mojom pôste

Naša rodina nebola malá. Rodičia, kŕdeľ detí, starkí. Všetci sme žili spolu v jednom dome, krájali ten istý chlieb. Čas bežal a my sme dospievali. Sestra sa vydala do susednej dediny, najstarší brat sa stal naším susedom, ďalší brat Andrej odišiel študovať do krajského mesta. Z nás menších sa pomaly stávali platní pomocníci na domácom hospodárstve.

Mohol som mať vtedy osem rokov. Koncom zimy začal Veľký pôst. Hoci predpis prikazoval vypustiť z jedálneho lístka všetky mäsité i mliečne výrobky (preto tie názvy mäsopôstna a syropôstna nedeľa), poslúchali ho iba dedko s babkou. Už nechodili do školy, nepracovali na poli, a tak mali čas „vyberať“ si. Ak nemali možnosť vykonávať nejaké jednoduché ručné práce, tak čítali Sväté písmo, modlili sa zo zborníka, chodili na veľkopôstne večierne. Vždy boli pokojní. Dedko navyše rád žartoval. Poznal mnoho rozprávok a veselých príbehov. Radi sme ho počúvali. V pôste však, čuduj sa svete, často rozprával príbehy skôr poučné a vždy ich končil poukázaním na Kristovo utrpenie. Nám deťom to nepripadalo nijako zvláštne. Ešte sme nerozumeli tomu, čo pôst je. Okrem toho, že sme prestali jesť mäso, ktorého i tak nebývalo veľa - a v piatok vždy bývali pečené zemiaky. Hoci rodičia sa snažili viesť nás k hlbšiemu chápaniu toho, čo prežívame.

Po Krížupoklonnej nedeli prišiel domov Andrej. Akurát bolo treba sadiť zemiaky, a tak sa jeho príchodu potešili najmä ňaňko a mamka. Ale nie tak celkom. „V meste sa nepostí tak, ako tu na dedine. Tu je to prežitok.“ „Aký prežitok?“ – ozvala sa mama, „veď i v knižočkách to máme napísané. A či sa Kristus nepostil štyridsať dní?“ „To áno. Ale on nepracoval tak ako vy. A v meste bolo i v chráme povedané, že postiť sa nemusia chorí, starí, tí čo ťažko pracujú. Sú mnohí, ktorí si to nemôžu dovoliť ani finančne.“ Už si nepamätám, ako to vtedy skončilo. Ale odvtedy vždy koncom zimy premýšľam nad tým, prečo sa postiť, čo je to pôst, kto som vlastne ja.

Dnes už nebývam na dedine; celý svet sa v mnohom zmenil. Zmenili sa stravovacie návyky, vedci prepočítali, čoho koľko máme zjesť… Ale pôst zostal. Nezmenený? Vypustiť z nášho dnešného jedálnička na štyridsať dní všetko mäso a mlieko asi neprichádza do úvahy. Spoločné stravovanie, polotovarové jedlá do mikrovlných rúr, cenové relácie medu, kapusty, fazule… Žijeme v inom svete. Ale láska ku Kristovi, túžba po raste v duchovnom živote a nakoniec i tradícia našej viery nás vedú k pôstu. K tomu poznaniu som dospel naozaj sám, bez akéhokoľvek prinútenia. Kto chce naozaj milovať, kto chce napredovať v duchovnom živote, cvičiť sa v čnosti, stávať sa skutočným Ježišovým učeníkom, ten sa nemôže nepostiť. Pôst je pre mňa ako kresťana tým, čím modlitba alebo chodenie do chrámu. Pôst je potrebou mojej duše. A tak obdobie Veľkého pôstu je pre mňa vždy výnimočné. Ani nie tak zmenou toho, čo si predkladám na stôl ako toho, čo dávam na prvé miesto vo svojom vnútri. Je to čas hlbšieho stíšenia sa, duchovnej obnovy, prípravy na udalosti Kvetnej nedele, Veľkého piatku ale hlavne Paschy – toho Prvého Dňa v týždni.

Odkedy som na dôchodku, v pôste si vždy čítam Starý zákon, modlím sa hodinky časoslova, chodím na liturgie vopred posvätených darov alebo na večierne. Často uvažujem o živote, o svojej úlohe tu na zemi, o Božej láske. Ešte kým žila moja žena dohodli sme sa, že celý pôst bude náš televízor prikrytý plachtou. Mnohí sa ma vtedy pýtali, či mi nechýbajú aspoň tie správy. Nuž, nechýbajú. Človek sa to hlavné dozvie bez toho, aby denne sledoval televíziu. A ako mi kedysi môj starý otec rozprával biblické príbehy o Abrahámovi a Dávidovi, o  Eliášovi a prorokoch, tak ich dnes vďačne rozprávam ja svojim vnúčatám.

Ján Burda, SJ