www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=13
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 18. september 2019     Meniny oslavuje: Eugénia

Zoεpédia - náhodný výber: Exegéza, Infabilita, Antikrist.     pohľadnice

01.01.1996 | Teológia | Mons. Mgr. Jozef Tóth | Čítanosť(5357)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Gréckokatolícka cirkev a jej evanjelizačné poslanie v našom regióne

Gréckokatolícka cirkev a jej evanjelizačné poslanie v našom regióne

Je pozoruhodné, že sa v okruhu ekológie a v rámci činnosti ekologických spoločenstiev pertraktuje téma evanjelizácie, a to ešte v určitom regióne. Na prvý pohľad sa zdá, že evanjelizácia je v tejto sfére cudzím prvkom a má charakter výlučne náboženský. No analýza tejto činnosti nás presvedčí, že je to činnosť, ktorá do sveta vnáša poriadok – „ordo“, a to globálny a planetárny poriadok.

Prv, než sa pokúsime hovoriť o načrtnutej téme, musíme si objasniť určité princípy, z ktorých má plynúť aktivita, vyúsťujúce fine finaliter do veľkých životných trojrozmerov: ekológie, etiky a ekumény. Tieto tri veličiny nie sú tromi svetmi, iba jedným. Ba mohli by sme to poradie aj prehodiť: etika, ekológia, ekuména. V ich závislosti by sme dostali profil sveta, v ktorom žijeme, jeho reálnu tvár.

1. Poriadok – „ordo“ – ako esenciálny ekologický kód každého bytia a činnosti

Tak ako neexistuje zvláštny zákon gravitácie pre jednotlivé svetadiely tejto planéty, neexistuje ani zvláštny zákon poriadku – „orda“. Vec je tým, čím je. Má svoju identitu. I človek má svoju identitu a je incommunicabilis – nezdeliteľný. Je osobou. Táto osoba má však takisto svoj esenciálny kód, ktorý ju usmerňuje na cieľ, vyjadrený v božom projekte. Pohyb a činnosť človeka pri dosahovaní cieľa sa realizuje v rovine etickej. Etika je však tak isto poriadkom, mravným poriadkom. Vzhľadom na ľudskú slobodu sa tento poriadok môže narušiť, zdeformovať, ba viesť až ku kolapsom.

Etika ako garant tohto poriadku sa neúnavne snaží aj metódami ekológie naprávať vybočenia, zlyhania i tragédie. Úspech je nádejný tam, kde pri náprave smeruje k tvorbe ekumény: domov pre mnohých, ak už nie pre všetkých. To znamená harmonizovať človeka s človekom a človeka s Bohom, no rovnako aj človeka so stvorenými vecami: so zemou, vodou a vzduchom. To sa dá iba na princípe permanentného rešpektovania a pretrvávania esenciálneho kódu všetkého, čo je v nás i mimo nás. Kresťania nazývajú tento kód božím zákonom. Avšak aj najideálnejší kód či zákon je málo platný, ak sa nedodržiava. Už starí Rimania vraveli: „Quid leges sine moribus“. (Čože znamenajú zákony bez mravov.) A dodržiavanie zákona patrí oblasti etosu. Etos a jeho vyššia forma – mravnosť sú interným životom evanjelizácie. Ide o to, aby človek žil v súlade s Bohom i človekom i s prírodou. Tento súlad z hľadiska kresťana je nutný, pretože esenciálny kód božieho poriadku – božiu tvár, podobu a harmóniu vytvára sám Poriadok, a to absolútny Poriadok – Boh. A vytvára ho v etickej, mravnej rovine. Bez tohto svetového etosu, ako hovorí teológ Hans Küng, nemôže byť ani právny poriadok. Etos nie je iba výsadou náboženstva, i keď a najmä kresťanské náboženstvo je na základe dejinných skúseností najvyššou normou etosu. Etos je normou svedomia, lebo etos je kategorický imperatív, ktorý človeka zaväzuje vo svedomí, v jeho najhlbšom bytí. „Všetky veľké náboženstvá podporujú čosi ako zlaté pravidlo, ako kategorickú, apodiktickú, nepodmienečnú normu, ktorú možno praktizovať i vo veľmi zložitých situáciach.“ (H. Küng: Světový étos-projekt, Zlín, Archa 1992.)

2. Evanjelizácia je globálna ekológia

Evanjelizácia v širokom slova zmysle znamená ohlasovať Evanjelium, náuku Ježiša Krista, ale aj integrálne poľudšťovať človeka, zachrániť nielen to, čo je, ale aj to, čo sa stratilo. Evanjelizácia je činnosť tak zbožšťovania ako aj poľudšťovania človeka, čiže navracanie k epicentru jeho človečenstva. Evanjelizácia je podávanie radostnej zvesti, nezvyčajnej, uchvacujúcej a uvádzajúcej človeka do pôvodného harmonického stavu.

Evanjelizácia je polarizáciou na Boha, na poriadok a na človeka, stvoreného na obraz tohto Poriadku. Gréckokatolícka cirkev svojím pôsobením, najmä však pri výchove svojich poslucháčov na bohosloveckej fakulte, môže byť semenišťom ľudí, ktorí budú hlásať radostnú zvesť, ale ju aj uskutočňovať, a ktorí môžu formovať tak deti ako aj dospelých. Tým, že ste nás zaradili do svojich programov, dali ste súčasne aj impulz pre učiteľov fakulty, aby pri projektovaní evanjelizačných programov zaradili do nich aj ochranu životného prostredia človeka. A fakulta má schopných profesorov pre tento zámer.

Cirkev ako posol boží pôsobí v súčinnosti neba i zeme, Boha i človeka. Nemožno tieto veci oddeľovať. Ak sa vytratí etos, mravnosť, čistota svedomia, čiže ak sa človek opustí Boha, spustnú i jeho polia. Nielen nedohnojením, ale aj umelým prehnojením. Túto predpoveď už máme spred tisíc rokov. Mojžiš varoval pred následkami, ak sa nedodrží boží, a teda aj prirodzený zákon: „Ale ak nebudeš poslušným na hlas Pána, Boha svojho, aby zachovával a uskutočňoval všetky príkazy a ustanovenia jeho, ktoré ti dnes ukladám, doľahnú na teba tieto kliatby a dochytia ťa. Prekliaty budeš v meste, prekliaty budeš na poli. Prekliate budú tvoje humná a tvoje sypárne. Prekliaty bude plod tvojho života a plod tvojej zeme, stáda tvojho dobytka... Pán vám pošle hrôzu, kliatbu a zmätok na všetky tvoje práce, ktoré budeš konať, kým ťa neumorí... Pán ťa bude biť suchotami, horúčkou, zimnicou... nakazeným prostredím a hrdzou a bude ťa prenasledovať, kým nezahynieš.“ (Deut 28, 15-22.). Máme dojem, akoby to bolo napísané v niektorých súčasných novinách.

Ak je evanjelizácia navracaním človeka k jeho epicentru, je aj nositeľom esenciálneho kódu.

Evanjelizácia sa chtiac-nechtiac rozširuje aj o prvky ekologické, pretože všetky činnosti ničiace prírodu ničia aj človeka. Nezabiješ patrí i do otráveného chleba i mlieka. Už niet separátnych záujmov človeka, je iba jeden záujem: vytvoriť, nakoľko je to len možné, harmóniu medzi všetkými a všetkým.

Táto činnosť nielenže zodpovedá požiadavkám modernej disciplíny ekológie, ale ju aj presahuje, pretože prekračovanie a nedodržiavanie mravných noriem sa nielen nedovoľuje, ale aj sankcionuje. Je to priestupok nielen voči človeku, či veciam, ale aj voči Bohu. Tento priestupok sa volá hriech, zlo, defekt. Žiaľ, že sa pohybuje toto sankcionovanie iba na rovine etickej. Veď exhaláty, nadmierna chemizácia pôdy, otrava vôd z fabrík, závadné krmoviny i potraviny, bezohľadné klčovanie lesov, nezmyselné poľovačky, pytliactvo, mafie rôznych druhov, chorobný motorizmus a iné kvázi výdobytky moderného sveta sú súčasne hriechmi a zaslúžili by si pokánie najprísnejšieho stredoveku! Hic et nunc reakcia Cirkvi, nositeľky poriadku, je v tejto situácii príliš benevolentná.

Nie je však našou témou kvalifikovať postoje Cirkvi v tejto otázke, je však naliehavou pastoračnou povinnosťou zamedzovať ďalšie devastačné procesy v spoločnosti, vyhlásiť ich za ťažké previnenia voči všetkým ľuďom a formovať ľudí už od detského veku v duchu pravého biblicizmu: to, čo Boh stvoril, je dobré a krásne. Akákoľvek činnosť pri deštrukcii týchto atribútov stvorených vecí, je hriech.

Počet ľudí na Zemi a súčasná technika sú schopné globálne zničiť prírodu. Rustikálne a manufaktúrne časy sú už za nami. Kumulované ničenie životného prostredia smelo môžeme nazvať: indirectum suicidium – nepriama samovražda, a tá predsa patrí do oblasti morálnej zodpovednosti. Ak Boh poveril človeka vládou nad stvoreným svetom, poveril ho tak, ako sa poveruje hospodár, aby spravoval svoj majetok. Neničí ho, ale zveľaďuje a chráni. Pastoračná múdrosť ľudí, ktorí sú šíriteľmi evanjelizácie, bude tieto skutočnosti rešpektovať, lebo toto rešpektovanie je rešpektovaním univerzálneho poriadku.

3. Cirkev – nositeľka poriadku a esenciálneho kódu v regióne

Región, v ktorom žijú aj veriaci Gréckokatolíckej cirkvi, sa klenie práve v oblúku Karpát a zasahuje oblasť poľskú, slovenskú, zakarpatskú, maďarskú i rumunskú. Práve tieto hraničné oblasti patrili tisícročie do jedného štátneho útvaru – Uhorska a potom do Rakúsko-Uhorska. Až v najjužnejšej časti tohto regiónu sa dotýkali oblasti islamu. Značná časť tohto oblúku boli a sú kresťania východného, byzantského obradu.

Táto cirkev disponuje hodnotami a silou Evanjelia, o ktorom sme hovorili. Práve táto spoločná kresťanská platforma, ktorá je spoločná rôznym národom a národnostiam tohto karpatského regiónu, má všetky predpoklady realizovať pri svojom evanjelizačnom diele aj ekumenické dielo záchrany sveta, v ktorom človek žije, a vytvoriť model jednoty podľa prvokresťanskej pospolitosti, o ktorej hovoria Skutky apoštolov: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32).

Východný model kresťanstva, prezentovaný katolíkmi byzantského obradu, ako aj pravoslavím, nebol civilizačnými neduhmi natoľko postihnutý ako svet západného kresťanského modelu. I postoj veriacich v tejto oblasti je spätý s prírodou a je citlivejší na tvrdé zásahy do prírody. Preto i pastoračná činnosť Gréckokatolíckej cirkvi má väčšie perspektívy spolu s evanjelizáciou preformovať človeka v jeho životnom prostredí. Gréckokatolícka cirkev ako súčasť všeobecnej Cirkvi a posol evanjelizácie vykonáva od pradávna toto najušľachtilejšie poslanie. Nie je separátnym spoločenstvom a od Rímskokatolíckej cirkvi sa líši iba obradom. Preto ich ciele sú identické a opierajú sa o prvého evanjelizátora – Ježiša z Nazaretu.

Súčasne je táto Cirkev osobitá a je vzorom, ako sa robí syntéza, či jednota. Je východnou Cirkvou a súčasne aj západnou. Je nositeľkou odkazu sv. Cyrila a Metoda a túto kontinuitu si udržala od 9. storočia. Jej obrady, jej tradícia, originálnosť i mentalita sú východné, byzantské, ale jej vzťahy a príslušnosť sú západné, rímske. Žije vo východnom modeli, podobnom pravosláviu, ale súčasne je zjednotená s Rímom. Je bipolárna, a predsa má vlastnú východnú identitu. Brest-litovská únia v r. 1595 a Užhorodská únia r. 1646 neznamenajú pre Gréckokatolícku cirkev návrat  z pravoslávia k Rímu. Na Slovensku totiž existovali nezávisle na tejto únii katolícky veriaci východného obradu, ako nám to ukazuje aj bula pápeža Leva X. zo 16. mája 1521, adresovaná českému a uhorskému kráľovi Ľudovítovi II., ktorou sa ujíma a berie pod svoju ochranu katolíkov gréckeho obradu v Uhorsku. A to bolo ešte pred spomínanými úniami.

Evanjelizácia a ekumenizmus teda patria spolu. Nastoľujú poriadok, ktorý by sme smelo mohli nazvať „duchovnou ekoógiou“ a návratom k pôvodnému stavu, ktorý bol tak pred veľkým rozkolom východným r. 1054, ako aj pred veľkým západným rozkolom 1517. Prečo? Preto, lebo esenciálny kód sa môže ľudskými chybami iba deformovať, ale nie meniť. Ordo je ordo! Táto cirkev zostala intacta! Zostal vo sfére poriadku a jednoty a je v rámci všeobecnej Cirkvi vzácnosťou. Ponechala si určité pôvodné tradície, ktoré už v západnej Cirkvi nie sú. Súčasne je dôkazom, i keď sa, žiaľ, dvojstranne a často spochybňuje, že je možné ponechať si svoje bez rozbitia jednoty. Každý má svoje špecifiká, ale tie sú najkrajšie v pluralitnej jednote. Gréckokatolícka cirkev sprítomňuje v sebe prastarú apoštolskú tradíciu a prax a súčasne aj západné myslenie a vytvára tým utešenú symbiózu starého a nového. Môže to prekážať na oboch stranách rozluky, žiaľ, iba duchovným slepcom! Je typickou ukážkou postojov sv. Cyrila a Metoda, žiakov Byzancie a bratov Ríma. Kresťanský kríž je symbolom spojenia rôznorodých ciest. Predstaviteľom tejto cesty pre celý kresťanský svet, ale aj pre nekresťanský svet, je táto neveľká Cirkev, toto apoštolské spoločenstvo, ktoré žije tu ako originálny exemplár pod oblúkom Karpát. Tak ako sv. Cyril a Metod predstihli II. vatikánsky koncil o 1100 rokov, aj táto malá Cirkev svojou existenciou predstihla všetky zjednocovacie akcie ekumenizmu práve o toľko rokov, a Brestlitovskú úniu o 400 a napokon Užhorodskú úniu o 350 rokov. Celé jej pôsobenie a evanjelizácia v intenciách súčasného pápeža Jána Pavla II. nie je ničím iným ako nastoľovaním pôvodného poriadku a v okruhu tak katolicizmu, ako aj pravoslávia a v južných oblastiach aj v kontakte s islamom je túžobným cieľom jednoty v rozmanitosti.

Na záver

Je špecifikom práve tejto Cirkvi, že v jej náboženskom živote a prejave sa viac zdôrazňuje prvok viery ako náboženského myslenia. A práve táto evanjelizácia dáva na túto stránku človeka, na to, čo vyviera z viery, čo odoláva času, čo hľadá a nachádza pôvodný poriadok, súlad v sebe, súlad s inými i súlad s prírodou. Dnes sa kresťanský pohľad na svet rozšíril. Nechápe svet ako prekážku na ceste k Bohu, ale ako most k Bohu. Boh o všetkých stvorených veciach povedal, že sú dobré. Sú dobré tým, že slúžia cieľu, pre ktorý boli stvorené. Ak ich človek svojou tvorivou prácou zušľachtí, plnia svoj cieľ a sú na prospech človeka a slávu božiu, ak ich však prerobí titanskou prácou na svoj obraz, skončia ako loď Titanik záhubou.

Východný akcent náboženského života, že „Boh bude všetko vo všetkom“, je zavŕšením celého stvoreného sveta tak, ako to v širokánskych dimenziách šiestich dní vykreslil Mojžiš. Toto vlnenie, vibrácia stvorených vecí, ktoré vznikli ako plody lásky, sú podľa kresťanskej náuky nasmerované aj retrospektívne na návrat do kreačného centra, ktoré sa volá Láska. Lebo len láska tvorí, nenávisť zabíja.

Všetko stvorenstvo túži po aktivite evanjelizácie, a to v tom zmysle, že nielen človek má nájsť zavŕšenie, naplnenie, šťastie, ale aj všetky tvory, vegetácia, všetky veci, lebo ony takisto ako človek boli stvorené z lásky. Celý vesmír je dielom lásky a k nej sa vráti. Nezanikne. Písmo hovorí: „A všetko stvorenie s dychtivou túžbou očakáva toto zjednotenie sa synov božích..., aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy a bude mať účasť na slobodnej sláve dietok božích. A vieme, že všetko stvorenie sa zvíja v bolestiach až doteraz...“ (Rim 8, 19-21). Ak ho absolútny Poriadok očakáva, prečo ho čiastočný poriadok človeka vylučuje z tohto spoločenstva so Stvoriteľom?!

Na vrchole pyramídy šiestich dní stvorenia stojí človek. Ale aj vrchol pyramídy patrí k tej istej pyramíde. Človek je spojený so stvorenstvom tak ako noc a deň, ako deň včerajší a dnešný. Každý pokus a čin, ktorý rozbíja túto jednotu, je proti láske, a kto ničí lásku, rozsieva smrť.

Zdroj: Gréckokatolícky kalendár 1996
Autor: Mons. Mgr. Jozef Tóth - všetky články od tohto autora (2)

všetky súvisiace odkazy (8) »

ROZHOVOR - Arcibiskup malinsko-bruselský a prí­mas Belgicka, kardinál Suenens
07.06.2017 | História | ; Slovo č. 2 / 1970 , s. 5 | Čítanosť(3243)
ROZHOVOR - Arcibiskup malinsko-bruselský a prí­mas Belgicka, kardinál Suenens
Cyklus zamyslení – v Roku rodiny (12)
08.04.2015 | Duchovné články | Prof. ThDr. Jozef Jarab, PhD. Rodina v učení pápeža Jána Pavla II. (Pastorálna reflexia) | Čítanosť(4752)
Cyklus zamyslení – v Roku rodiny (12)
Verím
18.03.2013 | Duchovné články | DANCÁK, F.: Verím v príkladoch. Prešov : Petra. 2002. ISBN 80-89007-22-8. | Čítanosť(3945)
Verím

všetky súvisiace články (16) »

05.04.2017 | Čítanosť(3157)
sk Konkordát a moderný štát

všetky súvisiace články (16) »

všetky súvisiace správy (28) »

všetky súvisiace audiosúbory (3) »

všetky súvisiace heslá (1) »

 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε