Čas radosti

Pamätám si, že ešte sme sa ani poriadne neposchádzali v septembri do školy, a už sme počítali, koľko času zostáva do ďalších prázdnin. Nebolo to tak? Aj keď bolo pred nami ešte more času, vedeli sme, že raz to musí prísť, a každým dňom sme boli bližšie. Tak sa už dlho vopred tešíme na všetko, čo je pre nás príjemné a radostné.

Rovnako pomaly, ale isto sme sa priblížili aj k pôstnemu času. Kto sa teší? Kto teraz od radosti nezaspí? Nikto alebo len veľmi – veľmi málo ľudí. Prečo nás slovíčko „pôst“ neprivádza do jasania? Myslím si, že preto, lebo nevieme, čo nám naozaj prináša. Vytráca sa jeho pravý zmysel.

Ježiš nás priamo vyzýva: Nemračte sa! Nebuďte zachmúrení, keď je tu čas pôstu. Ani si neznetvorujte tvár preto, že sa postíte. Naopak, dajte na sebe poznať, že sa tešíte.

Skúsme teraz spolu hľadať spôsob, ako by bolo možné  tešiť sa. Budeme hľadať to, čo nám pôst dáva a nie to, o čo nás oberá.

Najľahšie sa nám učí na životných príkladoch a skúsenostiach. Boh nimi nikdy pre svoj ľud nešetril. Svojich „vyvolených“ poúča na vlastnej koži, na ich tvrdej a nepoddajnej šiji. Našich otcov viedol štyridsať rokov cestou púšte – cestou pôstu. Nie pre zábavu, nie z krutosti. Robil to preto, aby ich naučil žiť. Aby vedeli prijať slobodu. Pretože boli úplne nemožní. V otroctve len nariekali, lamentovali, ale prijímali jeden úder za druhým. Čo sa však stalo, keď ich Boh vyviedol? Samá vzbura, nespokojnosť, odmietanie. Raz preto, že budú pobití, potom hlad, smäd. Hnusil sa im chlieb z neba, túžili po mäse, spomínali na Egypt. Boh im teda dáva „možnosť postiť sa“, aby vedeli prijať život v slobode – so všetkým, čo prináša.

Nič ti to nepripomína? Neustála nespokojnosť s tým, čo sa okolo mňa deje. Všade vidím len to, čo mi škodí a ubližuje. Stále sa živím spomienkami na „staré dobré časy“. Neviem prijímať maličkosti každodenného života, nehovoriac už o veľkých krízach a údeloch. Nechceš sa stať iným? Túžiš predsa po tom, aby to tak nebolo. Nechceš byť ako „vymenený“? Pozri, čo Pán pre nás pripravil! Čo nám jeho Cirkev ponúka: PÔST – jeho blízkosť, jeho pôsobenie. Niečo úžasné. Nechceš v pokoji, a dokonca v radosti prežívať to, nad čím si niekedy strácal rozum? Pán nám dáva vidieť plody toho, čo pôst prináša: hojnosť života, radosti, požehnania. Duch sveta ti dáva vidieť len jedno: čo „musíš“ podstúpiť, o čo budeš ochudobnený.

Pozri, nikto ťa nenúti. Nikto ťa nemôže ani kontrolovať. Ty sám slobodne rozhoduješ o všetkom. Týchto štyridsať dní sa navonok ničím nelíši od ostatných dní v roku. Koľkí  z vás ani počas roka nejedia v stredy a piatky mäso? Aj závodné jedálne sú už tomu väčšinou prispôsobené. A že nebude nijaká zábava a tancovanie? Starším to poväčšine nechýba. A pre mladších: koľkokrát v roku je takých štyridsať dní, keď aj tak, hoci máš príležitosť, nikde nejdeš a sedíš doma? Čoho sa teda bojíš? Z čoho máš strach? Prečo sa mračíš? Ty nemáš čo stratiť. Pán ťa bude milovať rovnako. Teraz ti dáva slobodu rozhodnúť sa.

Pánova moc „premieňať človeka“ sa nezmenila. Dôkazom je aj jeden prípad „premenenia“ z 2. knihy Samuelovej (11,1 – 12,25). Božie slovo hovorí, že kráľ Dávid konal tak, ako sa Pánovi nepáčilo. Dopustil sa cudzoložstva a nechal dokonca zabiť nevinného manžela ženy, po ktorej zatúžil. Ale uznal svoju vinu. Pán mu odpustil hriech, a tak nezomrel. Ako následok hriechu však mal zomrieť jeho syn, počatý z cudzoložstva.  Dávid vtedy veľmi prosil Boha o chlapcov život. Prísne sa postil. Ležal na zemi, nejedol. Chlapec však napriek tomu zomrel a nik sa neodvážil povedať mu o tom. Keď sa o smrti dozvedel, zachoval sa tak, ako to nik nečakal. Umyl sa,  pomazal, obliekol a išiel do domu Pána klaňať sa mu. Potom sa vrátil domov a prijal pokrm. Nik jeho konaniu nerozumel. Zdalo by sa, že pôst bol predsa zbytočný, keď chlapec zomrel. Dávid však nechcel Boha vydierať, prosil ho. Pán svoje rozhodnutie nezmenil, ale cez pôst zmenil Dávida. On prijal s pokojom to, čím ho Pán navštívil. Nie je to oveľa väčší zázrak? Nato ho Pán požehnal synom Šalamúnom.

Nádherná skúsenosť. Ani my nejdeme teraz vydierať Pána. Nebude to naša „protestná hladovka“. Vstupujeme do pôstu – do Pánovej blízkosti, aby mohol premeniť aj nás. Aby nás naučil žiť v slobode. Chce nás svojou blízkosťou premeniť ako Dávida, aby sme nikdy nestrácali pokoj a nádej. Radujme sa teda a povedzme Pánovi: „Chvála ti, že už je tu ten čas“.

Takto približne vyzeral jeden môj príhovor k bratom a sestrám, ktorých mi Pán zveril. Aj keď som cítil, že im mám tieto slová povedať, predsa sa ozvali pochybnosti, či je správne hovoriť o pôste ako o čase radosti. Pán ma však zbavil nepokoja, keď mi v ten večer pri modlitbe poslal slovo od proroka Zachariáša: „Pôst bude pre Júdov dom plesaním, radosťou a veselou slávnosťou. Milujte však pravdu a pokoj!“

Opakujem teda: Radujme sa!