Kto vlastne sme?

Človek, ktorý rád preniká do náboženských tajomstiev, by komukoľvek z nás mohol položiť otázku: „Aké je miesto Gréckokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike medzi kresťanskými cirkvami? Prečo sa vaša cirkev odlišuje od Rímskokatolíckej cirkvi? Nebolo by lepšie, keby v záujme jednoty zanikla?“ Na takéto otázky by sme mali vedieť odpovedať – nielen kvôli ostatným, ale predovšetkým kvôli sebe samým.

V prvom rade si treba uvedomiť, že na svete existuje relatívne veľké množstvo miestnych cirkví (v podstate biskupstiev), ktoré sa od seba nemálo odlišujú. Aby sme to pochopili, potrebujeme ich nejakým spôsobom zatriediť. Na účely tohto príspevku bude asi najvhodnejšie použiť triedenie, ktoré požíva liturgická teológia, cirkevné právo a cirkevné dejiny.

Jednotlivé miestne cirkvi sa rozdeľujú na cirkvi východné a západné. Medzi východné cirkvi patria tie, ktoré sa formovali na území východnej polovice Rímskej ríše, respektíve za jej hranicami. Západnými cirkvami sú tie, ktoré sa formovali na území západnej polovice Rímskej ríše, prípadne za jej hranicami. Delenie cirkví na východné a západné je teda historické, lebo siaha do staroveku, je relatívne a má nedostatky. Ľahko sa totiž môže stať, že prakticky všetci príslušníci niektorej „východnej cirkvi“ majú západoeurópsku mentalitu (teda mentalitu silne poznačenú filozofiou) alebo príslušníci niektorej „západnej cirkvi“ majú východnú mentalitu. Podobne sa tiež môže stať, že prakticky všetci členovia niektorej „východnej cirkvi“ žijú na súčasnom Západe (napríklad v Spojených štátoch amerických), alebo že veľa členov niektorej „západnej cirkvi“ žije na súčasnom Východe (napríklad na Sibíri).

V rámci kresťanského Západu sa vyvinula iba jedna liturgická tradícia, takzvaná latinská. V rámci kresťanského Východu sa vyvinulo päť liturgických tradícií, totiž (v abecednom poriadku) alexandrijská, antiochijská, arménska, chaldejská a konštantínopolská. Vnútri každej takejto liturgickej tradície vznikol jeden alebo viacero liturgických obradov.

Rozhodujúca otázka znie: Prečo a kedy tieto liturgické tradície a obrady vznikli? Odpoveď je nasledovná: Nikdy, ani v prvom storočí, sa kresťanské bohoslužby neslávili všade rovnako. Rozdielnosti boli dané viacerými faktormi, predovšetkým troma. Po prvé, svätí apoštoli, ktorí ohlasovali evanjelium, mali odlišné povahy, takže kládli dôraz na odlišné skutočnosti. Po druhé, evanjelium sa hlásalo národom s rozličnými kultúrami, čo apoštoli zohľadňovali (veď Kristus nedal presné inštrukcie, ako má kresťanská bohoslužba vyzerať). Po tretie, jednotlivé kresťanské národy prechádzali odlišným dejinným vývojom, čo zákonite malo vplyv na ich prežívanie viery. Záver je jasný: Jednotlivé liturgické tradície a obrady nie sú dôsledkom rozdelenia kresťanstva v negatívnom zmysle (rozdelenia podľa odlišnej viery) a nemusia k takému rozdeleniu prispievať. Jestvujú v podstate od samého začiatku kresťanstva, ich existencia je prirodzená, vzájomne obohacujúca a dokonca Bohom želaná.

Prečo však na Západe vznikla jedna liturgická tradícia, kým na Východe päť? Najpravdepodobnejšie preto, lebo na území západnej polovice Rímskej ríše existovalo veľmi málo takých miestnych cirkví, ktoré by výslovne založil niektorý spomedzi svätých apoštolov (s úplnou istotou vlastne iba Rím), zatiaľ čo na území východnej polovice Rímskej ríše bolo takýchto miestnych cirkví veľa, pretože svätí apoštoli pôsobili hlavne v týchto oblastiach (napríklad Jeruzalem, Antiochia, Alexandria, Korint, Solún, Efez a podobne).

Pokiaľ ide o latinskú tradíciu, v jej rámci existovalo počas dejín celkovo päť obradov. Dva z nich, obrad galský (územie dnešného Francúzska) a obrad keltský (územie Írska, Škótska a čiastočne Anglicka), počas stredoveku zanikli. Obrad mozarabský (územie južnej polovice Španielska) sa udržal, ale iba v niektorých kostoloch toledskej diecézy, obrad ambroziánsky sa udržal v talianskom meste Miláno (vo všetkých jeho kostoloch). Jediným západným obradom, ktorý sa udržal a trvalo rozširoval, je obrad rímsky, teda obrad, ktorý pôvodne používala rímska diecéza s okolím. To, že všetky západné obrady okrem jedného postupne takmer úplne zanikli, bolo dané rôznymi historickými okolnosťami, do značnej miery jeho presadzovaním zo strany vrchnosti, neraz aj násilným.

V rámci alexandrijskej tradície vznikli dva obrady. Prvým je obrad koptský, ktorý používajú Kopti, čiže pôvodní (nearabskí) obyvatelia Egypta, a obrad etiópsky, ktorý používajú kresťania z Etiópie a Eritrey.

V rámci antiochijskej tradície sa vyvinuli tri obrady. Prvým je obrad sýrsky (čiže západosýrsky), ktorý používajú hlavne kresťania zo Sýrie, Libanonu a Izraela, druhým je obrad maronitský, ku ktorému patria potomkovia Feničanov, bývajúci v Libanone. Tretím je obrad malankarský, v ktorom svoju vieru prežíva milión kresťanov Indie.

V rámci arménskej tradície sa sformoval iba jeden obrad, totiž obrad arménsky. Svoju vieru v ňom slávia tí Arméni a Gruzínci, ktorí vyznávajú kresťanstvo.

V rámci chaldejskej tradície vznikli dva obrady. Prvým je obrad chaldejský (čiže východosýrsky či asýrsky), ku ktorému patria potomkovia starých Asýrčanov, Chaldejčanov a Peržanov, teda hlavne nemoslimskí obyvatelia Iránu a Iraku. Druhým je obrad malabarský, ktorý používa druhá časť, a to väčšinová, tých kresťanov, ktorí pochádzajú z Indie („kresťania svätého apoštola Tomáša“, pretože podľa tradície práve on priniesol do tejto oblasti vieru v Krista).

V rámci konštantínopolskej tradície sa vyvinul iba jeden obrad, totiž obrad byzanský (čiže grécky alebo grécko-slovanský). Formoval sa predovšetkým v dnešnom Grécku a na území Malej Ázie, v neskoršom období aj medzi Slovanmi. Svoju vieru v ňom slávia Gréci, približne polovica slovanských národov a Rumuni, ale aj niektoré ďalšie národy (spomedzi východných obradov je vo svete najrozšírenejší). Sem patrí aj Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike, lebo práve v  tomto obrade priniesli kresťanskú vieru na naše územie svätý Cyril a svätý Metod.

Takmer v rámci každého obradu (výnimkou je obrad maronitský) existujú miestne cirkvi, ktoré nemajú cirkevné spoločenstvo s rímskym pápežom. Takéto cirkvi nazývame pravoslávnymi (v prípade byzantského obradu) alebo staroorientálnymi (v prípade ostatných obradov), alebo protestantskými (v prípade latinského obradu). V rámci každého obradu však existujú aj také miestne cirkvi, ktoré uvedené cirkevné spoločenstvo majú. Takýmto cirkvám hovoríme cirkvi katolícke.

Keby sme teda mali odpovedať na otázky položené v úvode tohto príspevku, mohli by sme odpovedať takto: Naša Gréckokatolícka cirkev v Slovenskej republike (podľa Pápežskej ročenky je to Slovenská katolícka cirkev) patrí medzi východné katolícke cirkvi konštantínopolskej tradície, konkrétne grécko-slovanského obradu. Z hľadiska obradu sa odlišuje nielen od Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku (podľa Pápežskej ročenky je to Latinská katolícka cirkev na Slovensku), ale tiež od mnohých ďalších cirkví, napríklad od Chaldejskej katolíckej cirkvi alebo od Arménskej katolíckej cirkvi. Má však s nimi rovnakú vieru. Prakticky vôbec sa neodlišuje napríklad od Ukrajinskej katolíckej cirkvi, Maďarskej katolíckej cirkvi a Gréckej katolíckej cirkvi. S nimi má spoločnú nielen vieru, ale aj obrad. Z vonkajšieho hľadiska je takmer rovnaká ako pravoslávne cirkvi, lebo používa ten istý obrad, ale odlišuje sa od nich vierou, predovšetkým svojím postojom voči rímskemu pápežovi. Existuje zaiste preto, lebo Boh vo svojej prozreteľnosti, dobrote a múdrosti si želá, aby existovala, rozvíjala sa a rástla. Prispievame k jej rozvoju aj my osobne?