www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=184
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 19. september 2019     Meniny oslavuje: Konštantín

Zoεpédia - náhodný výber: Konštitúcia, Depositum fidei, Liturgické postoje -....     pohľadnice

01.05.2002 | Publicistika | Doc. ThDr., PaedDr. Marek Pribula, PhD. | Čítanosť(4311)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Médiá nie sú slepé sily prírody

Médiá nie sú slepé sily prírody

Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky vydala 4. júna 2000 pri príležitosti Svetového dňa spoločenských komunikačných prostriedkov v Jubilejný deň  žurnalistov dokument Etika v spoločenskej komunikácii.

V úvodnej časti sa dozvedáme, že spôsob, akým ľudia využívajú spoločenské komunikačné prostriedky, môže mať pozitívne i negatívne účinky. „Aj keď sa často hovorí, že médiá sa dopúšťajú takých alebo onakých vecí, nie sú to nijaké slepé sily prírody, ktoré by boli mimo ľudskej kontroly. Lebo aj keď mávajú komunikačné podujatia niekedy nepredvídané následky, vždy závisí od ľudského rozhodnutia, či sa použijú s dobrým alebo zlým zámerom a dobrým alebo zlým spôsobom.“ Z uvedeného vyplýva dôležitosť slobodného ľudského činu pri využívaní prostriedkov spoločenskej komunikácie a zodpovednosť tvorcov mediálnych produktov, konzumentov mediálnych produktov a rovnako aj všetkých pracovníkov médií. Všetci stoja pred naliehavou otázkou: Používajú sa hromadné dorozumievacie prostriedky na dobré alebo na zlé ciele?

Tým, ktorí voči prostriedkom spoločenskej komunikácie zaujali negatívny až odmietajúci postoj, spomínaný dokument pripomína, že ani oni sa nemôžu vyhnúť ľuďom, ktorí sa nimi dajú hlboko ovplyvňovať.

Cirkev má svoje vlastné dôvody, pre ktoré sa zaujíma o spoločenské komunikačné prostriedky. Vo svetle viery možno vidieť vývoj ľudskej komunikácie ako dlhú cestu, ktorá vedie od Babylonskej veže – dejiska a názorného príkladu komunikačnej katastrofy – až po Turíce a s nimi súvisiaci dar jazykov, čiže obnovenie komunikácie pôsobením Svätého Ducha. Cirkev tiež vie, že ona sama je communio, t. j. spoločenstvo osôb a eucharistických spoločenstiev, ktoré je odvodené z vnútorného spoločenstva Najsvätejšej Trojice. Syn je Otcom neustálou Láskou večne vyslovované Slovo a cez neho Boh odovzdáva (komunikuje) seba a svoju spásu ľuďom. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1-2). Východiskom komunikácie v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi je teda spoločenstvo lásky medzi Božími osobami a ich komunikácia s nami.

Pozitívne účinky prostriedkov spoločenskej komunikácie v oblastiach náboženstva vidí spomínaný dokument najmä v tom, že prinášajú správy a informácie o náboženskom živote, myšlienky a údaje o osobnostiach; slúžia ako nosiče pre evanjelizáciu a katechézu, dávajú príležitosť na slávenie bohoslužieb ľuďom, ktorí sú chorí, viazaní povinnosťami v domácnostiach alebo na pracoviskách; televízni diváci na celom svete môžu pravidelne sledovať, čo sa deje v Cirkvi, v pravidelnom vysielaní prostredníctvom satelitov z Ríma.

Aj týmto spôsobom teda možno využiť spoločenské komunikačné prostriedky na formovanie a udržiavanie ľudskej spoločnosti. To je vlastne aj cieľom každej komunikácie – aby bola otvorená pre rozvíjanie spoločenstva medzi ľuďmi.

Ako sme už spomenuli, médiá sa dajú použiť nie iba pozitívne, ale aj na obťažovanie spoločenstva a na poškodzovanie celistvého dobra ľudí, keď propagujú nevraživosť a konflikty, keď démonizujú iných, keď ponúkajú nízke a človeka nedôstojné vo falošnom pozlátku, a to čo povznáša a zušľachťuje, ignorujú alebo znevažujú, keď rozširujú nepravdivé informácie alebo dezinformácie, keď podporujú trivializáciu alebo bagatelizáciu faktov. Okrem iného, dekrét o etike v spoločenskej komunikácii, poukazuje v náboženskej oblasti predovšetkým na ignorovanie alebo bagatelizovanie náboženských myšlienok a skúseností zo strany masmédií; niekedy pristupujú k náboženstvu s nepochopením, ba aj s opovrhovaním, ako k predmetu uspokojujúcemu zvedavosť, ktorý si však nezasluhuje vážnejšiu pozornosť a veľmi často merajú náboženstvo a náboženskú skúsenosť svetskými meradlami a  žičia tým náboženským názorom, ktoré zodpovedajú svetskému vkusu.

Na tomto mieste je nevyhnutné pripomenúť aj to, že tiež zo strany Cirkvi sa o médiách niekedy vytvára výlučne kritický a negatívny obraz a náboženstvo často nie je schopné uznať, že rozumné kritériá dobrej mediálnej praxe, ako napríklad objektivita alebo nestrannosť, môžu vylúčiť priamočiary prístup k realizovaniu jeho inštitucionálnych záujmov.

 „Médiá niekedy môžu redukovať ľudí na konzumné jednotky alebo na súperiace záujmové skupiny, alebo aj manipulovať s divákmi, čitateľmi a poslucháčmi ako s obyčajnými číslami, od ktorých si sľubujú nejakú výhodu, či už predaj výrobkov alebo politickú podporu; toto všetko rozkladá spoločnosť. Úlohou komunikácie je spájať ľudí dohromady, obohacovať ich život, a nie ich izolovať a ťažiť z nich. Prostriedky spoločenskej komunikácie môžu – ak sa správne využívajú – prispievať k budovaniu a udržiavaniu ľudského spoločenstva založeného na spravodlivosti a láske. Kým tak činia, stávajú sa znamením nádeje“ (Ján Pavol II., Posolstvo k 32. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, 1998).

V závere dokumentu o etike v spoločenskej komunikácii sa konštatuje, že „napriek svojej nesmiernej sile prostriedky spoločenskej komunikácie sú a aj ostanú iba médiami, čiže prostriedkami, ktoré sa dajú využiť na dobré alebo zlé ciele. Voľba závisí od nás. Médiá si nevyžadujú nijakú novú morálku; vyžadujú použiť už stanovené mravné zásady v nových situáciách. A toto je úloha, v ktorej má každý zohrať svoju rolu. Etika v médiách nie je úloha, ktorá by sa týkala len špecialistov, či už sú to špecialisti na spoločenskú komunikáciu, alebo špecialisti na morálnu psychológiu; oveľa viac musí ísť o dôkladné uvažovanie a diskusiu všetkých zainteresovaných, a takú chce navodiť aj tento dokument.“

Predobrazom a mierou našej komunikácie by mal byť práve Ježiš Kristus. Pre každého, kto sa zúčastňuje na činnosti spoločenských komunikačných prostriedkov, platí jasné poučenie vyplývajúce z Božieho slova: „Odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym... Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú“ (Ef 4, 25-29).

Iste možno súhlasiť s tým, že jadrom etiky v spoločenskej komunikácii je a bude predovšetkým služba človeku opretá o solidaritu, spravodlivosť a lásku, a vyslovovanie pravdy o ľudskom živote a jeho konečnom naplnení v Bohu.

Zdroj: Slovo 05/2002
Autor: Doc. ThDr., PaedDr. Marek Pribula, PhD. - všetky články od tohto autora (3)

Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε