Dar srdca

S menom básnika Rainera Mariu Rilkeho (1875 – 1962) je spojená nasledujúca  udalosť z čias jeho parížskeho pobytu. Rilke sa každý deň prechádzal s istou mladou Francúzkou. Denne prechádzali tou istou ulicou, denne stretávali tú istú starú žobráčku. Vždy sedela na tom istom mieste ticho a nehybne ako kameň. Nikdy nepozrela na žiadneho dobrodinca a nikdy nikomu nepoďakovala. Spoločníčka básnika jej zakaždým dala nejakú mincu. Rilke jej zasa nedával nikdy nič. Prečo?  „Treba jej dať niečo pre srdce, a nie len pre ruku,“ odpovedal raz na túto otázku. Keď o niekoľko dní išli znovu okolo, daroval žobráčke ružu. Vtedy sa stalo niečo nepravdepodobné. Starena zdvihla svoje unavené oči, na tvári sa  jej zjavil nesmelý úsmev. S vďakou pobozkala dobrodincovi ruku a potom rýchlo odišla. Objavila sa až po týždni – znova nemá a nehybná ako kameň. „Z čoho žila táto žena celý týždeň?“ pýtala sa udivená Francúzka. „Z tejto ruže - daru srdca!“ odpovedal jej Rilke.

V Božom slove nájdeme udalosť, ktorá sa stala počas návštevy Ježiša Krista  v Betánii v dome Šimona Malomocného. K Ježišovi pristupuje žena s alabastrovou nádobou,  vzácneho pravého nardového  oleja. Nádobu rozbíja a olej vyleje na Ježišovu  hlavu.

Ale učeníci aj ostatní prítomní sa nad jej skutkom pohoršujú, odsudzujú ju a vyčítajú jej, že je márnivá. Hovoria : „Načo takto mrhať voňavý olej?! Veď sa mohol...  predať za viac ako tristo denárov a tie rozdať chudobným“ (Mk 14,4-5).

Apoštoli a ostatní prítomní tento skutok odsúdili, ale Ježiš má úplne odlišný názor.  Hovorí : „Nechajte ju! Prečo ju trápite? Urobila mi dobrý skutok“ (Mk 14,6). Prečo sa Ježiš zastáva tejto ženy? Prečo ju uprednostňuje pred chudobnými? Keď sa na to pozrieme z čisto ľudského hľadiska, zdá sa, že Ježiš má radšej seba ako (chudobných), (ich). Veď apoštoli nechcú nič zlé, ich námietka sa zdá oprávnená. Ak by sa olej predal za viac ako tristo denárov, mohlo sa urobiť mnoho dobrého v prospech chudobných.

Skúsme sa však pozrieť na postoj Ježiša Krista očami tejto ženy. Alebo si predstavme, že to my sme kúpili ten olej za tristo denárov. Jeden denár bola denná mzda nádenníka – robotníka. Ak olej stál tristo denárov, žena naň obetovala mzdu tristo dní, teda mzdu desiatich mesiacov.

V prepočte na dnešné pomery by nás pri mesačnej mzde  3000,- Sk, stál olej 30 000,-Sk, pri mzde 5000,- Sk - za jeden mesiac by sme za olej zaplatili 50 000,- Sk, atď... Pokračujme teda v našom príbehu. Kúpili sme vzácny nardový olej za našu desaťmesačnú mzdu a pristúpime k Ježišovi. Rozbili sme alabastrovú nádobu a olej vyliali na Ježišovu hlavu. Pomazať niekomu hlavu v Izraeli, znamenalo urobiť veľký skutok milosrdenstva. I my sme k Ježišovi pristúpili s týmto úmyslom. Nebol to nijaký pochabý čin alebo rozmar. Nečakali sme uznanie ani obdiv. Ale... učeníci Ježiša Krista a ostatní prítomní nás zrazu začali obviňovať, napádať, odsudzovať. To sme nečakali. A čo ak by sa na ich stranu pridal aj Ježiš Kristus?! Čo ak by aj on súhlasil s ich názorom?! Iste by nám tým veľmi ublížil. Dotklo by sa nás to. Nevďačnosť bolí. Odsúdenie napriek našej dobrej vôli bolí ešte viac.

Možno by sme si v srdci povedali : „Pane Ježišu, ty si veľmi nevďačný.“  A možno by sme mu to povedali aj nahlas.

Ale Ježiš takto nekoná. Chráni túto ženu, lebo on jediný vidí do jej srdca. Vidí jej dobrý úmysel, vidí, že mu chce preukázať veľký skutok milosrdenstva. On dobre vie, že ak by ju odmietol, veľmi by zranil lásku jej milujúceho srdca.

Každý z nás má iste  vlastnú skúsenosť s tým, ako veľmi bolí nevďačnosť. O to viac, ak je to nevďačnosť našich najbližších. Vtedy mnohí dokážeme hromžiť, hnevať sa, sťažovať sa, byť urazení, ohovárať, rozprávať...   A hoci nás nevďačnosť druhých veľmi bolí, našu vlastnú nevďačnosť často nevidíme, alebo ju nechceme vidieť. A nevďačnosť voči Bohu je pre nás jednou veľkou neznámou.

Nebolí nás, že sme dávno zabudli  na niekoho, kto na nás stále myslí. Nebolí nás, že sa nechceme  vrátiť k tomu, kto nás túžobne očakáva, aby nás objal; že „nepotrebujeme“ odpustenie toho, kto nám denne odpúšťa, že necítime hlad, hoci niekto túži, aby sme sa sýtili ním samým... Nebolí nás, že pohŕdame láskou toho, kto nás tak veľmi miluje, že si dal z lásky k nám prebodnúť svoje srdce, aby nás zachránil.

Stará žobráčka z príbehu v úvode nikdy nikomu neďakovala, nikdy sa na žiadneho dobrodincu nepozrela. Ale keď dostala ružu, dar srdca, zdvihla svoje oči, usmiala sa a s veľkou vďakou pobozkala ruku svojmu dobrodincovi. Aj Ježiš prejavil vďaku žene nad jej „darom srdca“, keď ju bránil, a v závere jej skutok takto vyzdvihuje : „Kdekoľvek na svete sa bude ohlasovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila“ (Mk 14, 9).

Prežívame obdobie Veľkého pôstu tzv. Štyridsiatnica. Skúsme si pred oči dať „Lásku, ktorou k nám horí najsvätejšie srdce ( Ježiša Krista )“. Či dokážem aj ja prejaviť vďaku Bohu nad jeho „darom lásky – nad darom prebodnutého srdca“. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

Urobme z lásky a vďačnosti krok k svojmu vlastnému obráteniu, „lebo niekto na nás skutočne myslí, túžobne očakáva, aby nám mohol darovať odpustenie a nasýtiť nás svojou Láskou“.

 „Po tieto dni neprosme Boha o silu, aby sme sa nútili, najprv prosme od večnej „Lásky“, aby sme mali radi z celej sily Boha, aj svojich bratov. Pretože, ak budeme trochu viac milovať, oveľa menej budeme trpieť, a ak budeme milovať oveľa viac, z nášho utrpenia vytryskne Radosť a zároveň Život“.