www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=228
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 1. december 2020     Meniny oslavuje: Edmund

Zoεpédia - náhodný výber: Boh - podstata Boha, Sviatky - pohyblivé, Proskomídia - obrad ....     pohľadnice

01.11.2004 | Teológia | ThDr. PaedDr. Andrej Slodička, PhD. | Čítanosť(9023)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Odpustky v živote kresťana – katolíka

Odpustky v živote kresťana – katolíka

Katolícke chápanie odpustkov je spojené s učením o trestoch za hriechy (následky hriechov). Aj prví kresťania boli presvedčení, že s odpustením hriechov sa nestráca spôsobené utrpenie ani náklonnosť k zlému. Tieto následky mali byť odstránené úkonmi pokánia. Vplyvom keltského pokánia sa stanovilo, že za určitý hriech bol určený určitý skutok pokánia. Dokonca skutky pokánia mohli byť zmiernené aj peňažnou almužnou. Tento vývoj v 11. storočí pokračoval v podobe odpustkov. Odpustky boli najprv chápané ako odpustenie skutkov kajúcnosti (napr. odpustenie púte, návštevy cerkvi). Koncom 11. a začiatkom 12. storočia pápeži udeľovali odpustky tým, ktorí sa zúčastňovali križiackych výprav alebo na ne finančne prispeli. Hugo zo sv. Cher (+1263) teologicky rozvinul teóriu o „poklade Cirkvi“ (thesaurus Ecclesiae), v ktorom sú nahromadené zásluhy Ježiša Krista a svätých a z ktorého pápež môže udeľovať odpustky. Tento názor prijal Albert Veľký, Bonaventúra a Tomáš Akvinský. Do náuky Cirkvi ho prijal aj pápež Klement VI. v roku 1343. Predpísanie spovede pred získaním odpustkov poukazovalo a poukazuje na pôvodnú súvislosť s úkonom pokánia.

Neskôr bolo možné získať odpustky aj pre zomrelých. Vychádzalo sa z presvedčenia, že uložené pokánie, ktoré si človek nevykonal na tomto svete, musí byť „vykonané“ očisťovaním na druhom svete. V stredoveku boli v tejto oblasti preháňania. Wyclif (+1384) a Hus (+1415) i reformátori (Luther) odmietli odpustky. V staroveku sa verilo, že prosba mučeníka pomôže hriešnikovi k intenzívnejšiemu duchu pokánia, a preto Cirkev skracovala kajúcnikovi dĺžku pokánia. Peňažité pokánie sa v stredoveku rozšírilo a zohralo neblahú úlohu pri vzniku reformácie. Skrývalo sa tu nebezpečenstvo, že kajúcnik sa podrobil ťažkým skutkom pokánia, ale vnútorne sa neodpútal od hriechu.

Až Lev X. v roku 1518 vysvetľoval, že odpustky znamenajú odpustenie časných trestov za hriechy, ktorých vina je už odstránená, pre živých v spôsobe rozhrešenia a pre mŕtvych v spôsobe príhovoru. Tridentský koncil poukázal všeobecne na hodnotu odpustkov a zároveň varoval pred zneužitím a príliš veľkým počtom odpustkov. Kardinál Rahner charakterizoval odpustky ako kvalifikovaný príhovor Cirkvi. Pápež Pavol VI. v roku 1967 čiastočne súhlasil s týmto názorom, keď hovoril o skracovaní následkov hriechov a o vzájomnej pomoci pri prekonávaní hriechov. Ale odpustky chápal tiež ako autoritatívne rozdeľovanie pokladu Cirkvi. Pokladom Cirkvi je Kristus, nakoľko má v ňom trvanie a platnosť zadosťučinenia a zásluhy jeho diela vykúpenia. 

Katechizmus Katolíckej cirkvi nazýva odpustky odpustením časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Časný trest chce vyjadriť pravdu, že aj všedný hriech má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebujú očistenie. Odpustky sú čiastočné alebo úplné, podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne, alebo úplne. Veriaci môže získať odpustky za seba alebo za zosnulých (KKC, čl. 1471-1479). Hoci v Kódexe kánonov pre východné cirkvi (CCEO) sa nespomínajú odpustky, prax odpustkov platí aj pre gréckokatolíkov na Slovensku.

Náuka o odpustkoch je aj pre západnú teológiu veľmi komplikovaná. Hriech má dvojaký následok. Sú stupne viny a stupne trestu. Za smrteľný hriech je večný trest, keď človek stratí osobné spoločenstvo s Bohom. Neodpustený večný trest vovádza človeka do pekla, večného zatratenia. Večný trest je odpustený dokonalou ľútosťou a spoveďou. Ale každý hriech je spojený tiež s trestom vzhľadom na spravodlivosť (dočasné tresty). A tu majú miesto odpustky. Dočasné tresty majú dve roviny: materiálnu (utrpenia, trápenia) a morálnu (duchovné hodnoty, dokonalosť, zásluhy). Východné cirkvi nemajú väčšinou náuku o odpustkoch, lebo neprijímajú matematické „rozdeľovanie milostí“ a nemajú rozvinutú náuku o očistci. Západné cirkvi tvrdia, že náboženskými úkonmi môžeme získať od Božieho milosrdenstva odpustenie dočasných trestov pre duše v očistci. Aj duša v očistci môže prosiť za nás, ktorí žijeme na zemi. Univerzálna láska nás zdokonaľuje spoločne, v rámci univerzálnej Cirkvi, v rámci celého Božieho kráľovstva. Odpustky možno obetovať za seba alebo za duše v očistci, nemožno ich obetovať za iných žijúcich (L. Adamovicz). No tvrdenie, že ich nemožno obetovať za inú osobu, nie je teologicky isté (theologice certa). Skôr pochádza z obavy, aby to niektorí nezneužívali a nekupovali si odpustky u zbožných rehoľníkov. Lebo kresťania si môžu pomáhať navzájom v pokání a v očisťovaní.

Zo Svätého písma sa uvádzajú citáty, ktoré hovoria, že s odpustením hriechov nenastáva automaticky odpustenie následkov hriechov (porov. 2 Sam 12, 10-14; 1 Kor 5, 5; 1 Tim 1, 20). Odpustenie následkov si vyžaduje prísne pokánie. Ďalej sú to citáty, ktoré hovoria o Cirkvi ako o spoločenstve (porov. 1 Kor 12, 25-30). Treba povedať, že prax a učenie o odpustkoch vzniklo na Západe v 11. storočí, ale má svoje korene v dejinách sviatosti pokánia v prvom tisícročí. V 13. storočí sa prax odpustkov oddelila od pokánia a bola vyhradená pápežom. Lexikon katolíckej dogmatiky konštatuje, že východné cirkvi nepoznajú odpustky, evanjelici a reformovaní odmietajú odpustky. Dnes by sa malo poukazovať na väčší súvis medzi sviatosťou pokánia a odpustkami. Časné tresty sa dnes nechápu ako Božie tresty, ale ako bolestivé následky hriechu (ani odpustenie hriechu opilstva alkoholikovi nespôsobuje hneď oslobodenie od alkoholizmu). 

Odpustky sú svätenina a neslobodno im pripisovať väčší význam ako sviatosti pokánia. Podmienkou získania odpustkov je krst, život v spoločenstve Cirkvi, odpustenie ťažkých hriechov, vykonanie predpísaných dobrých skutkov a aspoň všeobecný úmysel získať odpustky. Čo sa týka odpustkov za zomrelých, treba povedať, že Cirkev nemôže rozhodovať o Bohu a jeho plánoch. Preto odpustky za zomrelých chápeme ako prosbu, ktorú Cirkev predkladá s Ježišom Kristom a v spoločenstve so svätými. V odpustkoch má iniciatívu Boh. 

Autor: ThDr. PaedDr. Andrej Slodička, PhD. - všetky články od tohto autora (5)

Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε