V tú noc, keď bol zradený

Vieme, že náš Pán nezostal s nami len vo svojom slove, ktoré sa nám pravidelne číta pri bohoslužbách, alebo po ktorom môžeme siahnuť kedykoľvek, ale zostal s nami aj v Najsvätejšej Eucharistii, aby takýmto spôsobom bol s nami až do konca sveta. „Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený“, píše svätý apoštol Pavol, „vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: «Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku»“ (1 Kor 11, 23 24). Tieto „slová apoštola Pavla nás vovádzajú do dramatických okolností, v ktorých sa zrodila Eucharistia. Tá nesie v sebe nezmazateľne vpísanú udalosť Pánovho utrpenia a smrti. Je nielen jeho pripomenutím, ale aj sviatostným sprítomnením. Je to obeta kríža, ktorá sa opakuje po stáročia“ (Cirkev žije z Eucharistie, 11).

V týchto Kristových slovách je vyjadrené Kristovo želanie, aby sme tento veľký dar, akým je Eucharistia, opakovali stále, až „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26).

Keď Ježiš vyslovil vo večeradle slová premenenia nad chlebom a vínom, sotvakto z apoštolov tušil, čím sa stane Eucharistia, práve ustanovená, pre život budúcej Cirkvi v nasledujúcich storočiach a čím sa stane cez Cirkev pre život sveta až do dnešných dní.

Eucharistia bola už stredobodom života Kristových učeníkov. Keď vo večeradle prijali Ježišovo pozvanie: „Vezmite a jedzte... Pite z neho všetci...“ (Mt 26, 26-27), po prvý raz vstúpili do sviatostného spoločenstva s ním. Tým, že im Kristus ponúkol ako pokrm svoje telo a svoju krv, tajomne ich zapojil do obety, ktorá sa naplnila o niekoľko hodín na Kalvárii. Od tejto chvíle až do konca sveta sa Cirkev buduje prostredníctvom sviatostného spoločenstva s Božím Synom, ktorý sa za nás obetoval. To bolo jeho sväté želanie: „Toto robte na moju pamiatku“ (1 Kor 11, 24).  

Cirkev prijala Eucharistiu od Ježiša Krista, svojho Pána, ako najväčší dar. Je to dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy. Tá nie je ohraničená v minulosti, lebo všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže presahuje všetky časy.

„Odvtedy, čo na Turíce Cirkev – ľud Novej zmluvy – začala svoje putovanie k nebeskej otčine, božská sviatosť neustále ožarovala jej dni a napĺňala ich dôveruplnou nádejou“ (Cirkev žije z Eucharistie, 1).

Už prví kresťania „deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení“ (Sk 2, 46-47). V slovách „lámali chlieb“ sa myslí Eucharistia. Na to upozorňuje svätý apoštol Pavol, keď poučuje veriacich v Korinte: „Posúďte sami, čo hovorím: Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 15-17). Spoločenstvo Cirkvi sa takto upevňuje aj v jej jednote Kristovho tela.

Eucharistia je takto aj dnes zjednocujúcou silou tých, ktorí uverili v Krista. Veríme, že Ježiš Kristus je medzi nami v Najsvätejšej Eucharistii, že je tu, že je tou silou, ktorá drží svojich verných pohromade, že „je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (LG 1). 

Jim Caviezel, predstaviteľ Ježiša v americkom filme Utrpenie, svojmu režisérovi pred začiatkom nakrúcania filmu povedal: „Musíme sa každý deň zúčastniť na svätej liturgii. Predtým, ako budeme niesť tento kríž, a predtým, ako začneme nakrúcať tento film, musíme prijať Eucharistiu.“ A niekedy chodil denne na svätú spoveď.

Misionárky kresťanskej lásky, ktorých zakladateľkou je Matka Terézia z Kalkaty, spravujú aj domy pre chorých AIDS. Všetci, čo sú tam, vedia, že musia zomrieť. Preto v každom z týchto domov majú svätostánok. Títo ľudia často trávia celého hodiny pred svätostánkom.

Svätí a blahoslavení sú nám ponúknutí Bohom ako príklad a ako pomoc pre náš každodenný život aj v úcte k Najsvätejšej Eucharistii.

Páter Pio často hovorieval: „Často bozkávaj Ježiša, a to s láskou! Dáš mu tým náhradu za zradný Judášov bozk...“

Na to myslel pápež Ján Pavol II., keď vo svojej encyklike Cirkev žije z Eucharistie, ktorú vydal pri príležitosti Roku Eucharistie, vyzval: „Najmilší bratia a sestry, vstúpme do školy svätých, veľkých interpretov pravej eucharistickej zbožnosti. V nich dosiahla teológia o Eucharistii plnú krásu, prenesenú do života, je pre nás nákazlivá a takpovediac zahrieva“ (62).

Osobitnú lásku k Najsvätejšej Eucharistii vidíme v živote blahoslaveného Vasiľa Hopka. O tejto úcte vydal aj dve knižočky: Christos posredi nas (1947) a Christos v nas (1948). A sám strávil dlhé hodiny pred svätostánkom. Eucharistiu chápal ako neoceniteľný poklad nielen vtedy, keď ju slávime, ale aj keď spočívame pred ňou mimo svätej liturgie, aby sme načerpali z toho istého prameňa milosti. Takto neskoršie – v rokoch veľkého utrpenia – mohol o sebe povedať slová, ktoré napísal blahej pamäti pápež Ján Pavol II.: „Koľkokrát, moji milí bratia a sestry, som mal túto skúsenosť a načerpal som z nej silu, potechu a podporu!“ (Cirkev žije z Eucharistie, 25).

Viera v živú prítomnosť Ježiša Krista v Najsvätejšej Eucharistii je preto aj skúškou viery, vernosti a dôvery. Je vrcholom kresťanského života.  Toto sme si uvedomovali všetci zvlášť v Roku Eucharistie, ktorý sa mal pre nás stáť silným obdobím stretnutím sa s Kristom prítomným v Eucharistii jeho tela a krvi. V tomto tajomstve Ježiš sviatostne aktualizuje svoju veľkonočnú obetu, ktorou vykúpil ľudstvo z otroctva hriechu a nastolil Božie kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja. Z Kristovej Veľkej noci sa rodí Cirkev, ktorá žije z Eucharistie ako nám to pripomína aj encyklika pápeža Jána Pavla II. V nej vyslovuje svoju túžbu a prosbu, aby sme Eucharistiu chápali aj ako „znamenie eucharistickej viery a lásky“, a takto chápaná „mohla naďalej žiariť v celej kráse svojho tajomstva“ (Cirkev žije z Eucharistie, 10).