Eucharistia – zdroj a vrchol kresťanského života

Eucharistia „vždy bola akoby stredom života Kristových učeníkov“, napísal v roku 1980 pápež Ján Pavol II. v liste všetkým biskupom Cirkvi O Eucharistickom tajomstve a kulte (7).

Eucharistia je aj dnes zjednocujúcou silou tých, ktorí uverili v Krista. Veríme, že Ježiš Kristus je medzi nami v najsvätejšej Eucharistii, že je tu, že je tou silou, ktorá drží svojich verných pohromade, je „zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (LG 1). Boh, ktorý žije v najsvätejšej Eucharistii, ten je aj dôvodom, prečo kresťanstvo žije, prečo má takú silu. A to aj dnes drží všetkých pohromade: Pán je tu, je s nami!

Ak v posledných rokoch vidíme v našich chrámoch alebo aj na odpustových miestach, ako veriaci v hojnom počte pristupujú k sv. prijímaniu, napadne nás opýtať sa. Je Eucharistia naozaj tou silou a vrcholom ich kresťanského života? Vidieť to na ich živote? A ako vlastne žijú tí, čo ju denne prijímajú?

Český filozof Machovec napísal: „Keď my ateisti stretneme opravdivých, nábožných kresťanov, hlboko sa nás to dotkne. Lenže v skutočnosti, koľko je takýchto kresťanov? Poväčšine sú okolo nás kresťania, ktorí nepresvedčujú“ (DP 1994, 8).

Pápež Ján Pavol II. vo svojom liste všetkým biskupom Cirkvi O Eucharistickom tajomstve a kulte v súvislosti s tým napomína: „Musíme však bedliť, aby sa toto veľké stretnutie s Kristom v Eucharistii nestalo pre nás všedným zvykom a aby sme ho neprijímali nehodne, t. j. v stave smrteľného hriechu...“ (7). Potom, ak sa to stane, ak nemáme očistené svedomie sviatosťou pokánia, „prirodzene, to môže znamenať, že tí, čo pristupujú k Pánovmu stolu, nenachádzajú nič“, hovorí ďalej v  liste (11).

Čítal som, že Eucharistia „je to najľahšia sviatosť. Stačí prísť k oltáru a otvoriť ústa. Tu neexistuje žiadna kontrola. Každému, kto prichádza, kňaz podáva Kristovo telo. Také jednoduché a ľahké“ (DP 1995, 3).

Preto, pokračuje ďalej pápež Ján Pavol II., „nemôžeme dovoliť, aby sa v živote našich spoločenstiev stratilo dobro, ktorým je citlivosť kresťanského svedomia, riadená jedine ohľadom na samého Krista, ktorý – prijímaný v Eucharistii – musí nájsť v srdci každého z nás dôstojný príbytok“ (11).

Z toho dôvodu na prvom mieste treba zomrieť hriechu, zlým zvykom, nespravodlivosti, falošnosti, klamstvu. Treba získať svoju novú tvár nanovo, keď sme ju hriechom stratili.

Viera v živú prítomnosť Ježiša Krista v najsvätejšej Eucharistii je preto vždy skúškou viery, vernosti a dôvery. Len potom nám táto sviatosť nebude „na súd alebo zatratenie, ale na uzdravenie duše a tela“ (z modlitby pred sv. prijímaním).