Eucharistia – vrchol kresťanského života

Keď Ježiš Kristus pri Poslednej večeri ustanovil sviatosť Eucharistie, povedal: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).

Prví kresťania týmto pamätným Kristovým slovám o Eucharistii hlboko uverili. Krásne o tom svedčia prvokresťanské eucharistické modlitby.

Podľa príkladu prvých kresťanov sa Cirkev aj v nasledujúcich storočiach vždy zhromažďovala okolo eucharistického stola. Veď ako by sme mohli pochopiť, že Cirkev trvá do dnešných dní. A ak Ježiš povedal, že ostane s nami „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20), tak to platí zvlášť o Eucharistii, v ktorej je živý Kristus prítomný s celým svojím dielom a poslaním.

K tomu živému prameňu, k živému Kristovi, tajomne ukrytému v Eucharistii, chce Cirkev priviesť každého veriaceho človeka. Robí to vo svätej liturgii, ktorá je vrcholom kresťanského života. Je to tajomstvo, na ktorým žasol už sv. František z Assisi, keď zvolal: „Hľa, denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z kráľovského trónu do života Panny, denne k nám prichádza na oltár. Nad tým by sme mali žasnúť aj my a volať so sv. Jánom Krstiteľom: «Ty prichádzaš ku mne?»  (Mt 3, 14).“

Naozaj je to veľké tajomstvo, ktoré prevyšuje naše schopnosti. A môžeme ho zakusovať každý deň. Preto „celý život Cirkvi v dejinách i v prítomnej chvíli vrcholí v jedinom bode – Eucharistii. Všetky teologické práce a školy, všetok výskum Svätého písma, všetky knihy a knižnice a celá naša veda, všetky kázne, konferencie a katechézy, všetky sviatky a celá liturgia – všetko smeruje k jedinému cieľu: priviesť človeka k osobnému stretnutiu s Kristom, pomôcť mu, aby nadviazal styk so živým Ježišom, ktorý žije medzi nami v Eucharistii“ (Korec, O Eucharistii, 1997, s. 10), po ktorej môžeme kedykoľvek siahnuť.

„Vezmite a jedzte!“ Tieto Kristove slová, ktoré Cirkev z jeho príkazu opakuje pri každej sv. liturgii, nás pozývajú k Ježišovi, aby sme ho poznali a milovali, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26). Nepočuť tieto slová a necítiť potrebu takto ho prijať, je znamením poruchy duchovného života.

Sv. Mechtilda z Hackenbornu v Nemecku, svätica z 13. storočia (1241-1299), mala často zjavenia. Vo svojej Knihe zvláštnych milostí napísala, čo jej raz povedal Ježiš: „Keby človek vedel, koľko spásy mu prichádza z Kristovho Tela, omdlel by od radosti“ (Liptovská, M.: Celý rok so svätými II.,1992, s. 934).

„Poďte a uvidíte!“ (Jn 1, 39). Tieto Kristove slová majú osobitnú vážnosť, ak ide o tajomstvo Najsvätejšej Eucharistie. To preto, že každý dotyk s eucharistickým Kristom vychováva a formuje kresťanské osobnosti, ktoré potom pretvárajú svet. Toto sme videli aj v blahej pamäti pápeža Jána Pavla II., pre ktorého bola Eucharistia nevyčerpateľným zdrojom, ktorý ho ustavične osviežuje a obnovuje. „Tí, čo vstupujú do kaplnky, nachádzajú pápeža pred slávením Eucharistie kľačať pohrúženého do modlitby. Byť vedľa neho a vidieť, ako sa modlí a ako deň čo deň slúži sv. omšu, je čosi jedinečné a nezabudnuteľné“ (KN 1997, 29). Sám sa vyjadril, že slávenie eucharistickej obety dosiaľ ani jediný deň, ani vtedy, keď bol chorý, nevynechal.

Preto eucharistický pokrm, to nie je nejaký dodatok ku kresťanskému životu. Je to čosi podstatné, je stredobodom kresťanského života, pretože umožňuje kresťanom duchovne žiť a na ceste k večnému životu nezlyhať. Cez ňu vstupujeme do tajomstva spásy. V nej sa uskutočňuje tajomstvo našej osobnej záchrany.

Toto je aj cieľom duchovnej obnovy. Svätá Cirkev nás pozýva, aby sme túto sviatosť znova oživili a pochopili, premysleli a s láskou zaradili do nášho osobného života i celého kresťanského spoločenstva vo farnosti, v diecéze i v celej Cirkvi a zvlášť, aby sme k tomu viedli naše deti a mládež. Sv. Filip Neri (1515-1595), kedysi najvyhľadávanejší spovedník rímskej mládeže, ako 70-ročný skúsený kňaz, povedal: „Časté sv. prijímanie, spojené s láskou k blahoslavenej Panne Márii je najistejším prostriedkom, aby sa v mládeži zachovala čistá, mravná a živá viera.“

Neveríte? Pán Ježiš nás o tom s istotou uisťuje: „Poďte a uvidíte!“ (Jn 1, 39).