Cirkev žije z Eucharistie

Podľa zámeru Otcovej múdrosti a lásky došlo k tomu, že Syn, ktorý sa stal človekom, zostal medzi ľuďmi na každom mieste až do konca časov, aby pritiahol všetkých k sebe a urobil ich dokonalými v jednote. To sa deje skrze Eucharistiu, skrze „tajomstvo viery“, skrze sviatosť pravej a skutočnej prítomnosti zmŕtvychvstalého Ježiša Krista na zemi.

Vo svojej rozlúčkovej reči nám Ježiš s veľkou láskou povedal, že on, ktorý bol poslaný, aby zjavil Otca, sa dá poznať tomu, kto ho má rád: „A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14, 21).

Boh sa teda stal človekom. Ježiš prišiel na zem. „No keď urobil taký krok, akým bol krok z Trojice do pozemského života, logika lásky si žiadala, aby tu nezostal len tridsaťtri rokov, hoci išlo o božský a mimoriadny život, ale aj aby našiel spôsob, ako tu zostať po všetky stáročia, a tak, aby vo vrcholnom prejave svojej lásky bol prítomný na každom mieste tejto zeme: v obete i v sláve, v smrti i vo vzkriesení. A zostal! Vo svojej božskej fantázii vynašiel Eucharistiu“ (Ch. Lubichová), aby takto a pod týmto spôsobom bol s nami a v nás až „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26).

„Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: «Vezmite a jedzte: toto je moje telo». Podobne vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: «Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy...» (Mt 26, 26-28). „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).

Ježišove slová premenenia nad chlebom, premenenie chleba na Kristovo telo, vyjadruje jediný zmysel a jedinú Kristovu túžbu: všetkých nás premeniť na tajomné Kristovo telo. „Ak chceš žiť z Kristovho Ducha, patríš k jeho telu“, povedal sv. Augustín (Korec, J. Ch.: O Eucharistii, s. 229). My sa teda máme prijímaním eucharistického chleba premieňať na Tajomné Kristovo telo. „Toto je moje telo...“ (Lk 22, 19). „Kto je moje telo [...] ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). Po každom takomto prijatí Kristovho tela by sme si mohli opakovať Kristovu otázku: „Chápete, čo som vám urobil?“ (Jn 13, 12). Na konci každej svätej liturgie naše ústa by mali byť naplnené chválou, že nás uznal za hodných prijať sväté, božské, nesmrteľné a životodarné tajomstvá (Z liturgie sv. Jána Zlatoústeho) a plný hrdosti ukázať na seba: Kristus je v nás. Som Kristovo telo! Úžasné!

Ch. Lubichová k týmto slovám poznamenáva: „Keby Ježiš nebol Boh, neviem, ako by bol dokázal vyjadriť iba niekoľkými slávnostnými slovami skutočnosti, ktoré sú také nové, také nepredvídateľné a také priepastné, že uvádzajú do vytrženia. Ľudskej bytosti sa tu zmocňuje závrat už len pri ich malom poodhalení.“ (Eucharistia, s. 14).

Peter Julián Eymard v tejto súvislosti píše: „Ježiš Kristus chcel po sebe zanechať pamiatku..., svoje majstrovské dielo ako trvalú pamiatku, ktorá ho robí nesmrteľným v srdciach tých, čo mu patria, a ktorá ustavične pripomína jeho lásku k človekovi. On sám ju vymyslel, on sám ju uskutočnil, on sám ju určil za svoj závet a jeho smrť sa stala jej životom a slávou... Tou pamiatkou je Božská Eucharistia“ (Ch. Lubichová: Eucharistia, s. 15).

Svätý evanjelista Ján v šiestej kapitole svojským spôsobom hovorí o eucharistickom Kristovi. Ježiš sa sám predstavuje ako pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba a ktorý treba prijímať s vierou: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (Jn 6, 35). Aj objasňuje, ako bude môcť byť chlebom života: „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51). Ježiš sa tu už vidí byť chlebom. To je vlastne poslednou pohnútkou jeho života tu na zemi: byť chlebom, aby ho jedli. A jesť ho preto, aby nám odovzdával svoj život.

„A tak celý život Cirkvi v dejinách i v prítomnej chvíli vrcholí v jedinom bode – v Eucharistii. Všetky teologické práce a školy, všetok výskum Svätého písma, všetky knihy a knižnice a celá naša veda, všetky kázne, konferencie a katechézy, všetky sviatky a celá liturgia – všetko smeruje k jedinému cieľu: priviesť človeka k osobnému stretnutiu s Kristom, pomôcť mu, aby nadviazal styk so živým Ježišom, ktorý žije medzi nami v Eucharistii“ (Korec, 1997, O Eucharistii, s. 10).

Eucharistia teda slúži už na tomto svete, aby dávala život. Pre tento i pre večný život. Zostáva tak pravdou skutočnosť, že Cirkev bez Eucharistie by nemala silu pozdvihnúť sa k Bohu, a preto sa Eucharistia považuje za srdce Cirkvi. A ako to povedal blahej pamäti pápež Ján Pavol II., „Cirkev žije z Eucharistie. Táto pravda nevyjadruje len každodennú skúsenosť viery, ale synteticky zhŕňa aj jadro tajomstva Cirkvi“ (1).

Eucharistia je jadrom tajomstva Cirkvi, prameňom a vrcholom celého kresťanského života. Vďaka Eucharistii Cirkev žije a vzrastá (LG 26). Ak sme to pochopili v Roku Eucharistie, potom môže každý z nás spolu s apoštolom Petrom opakovať: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 68).