Tajomná prítomnosť

„Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta...“ (Jn 6, 51).

„Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: «Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!»“ (Jn 6, 60).

Poslucháči, ktorým Ježiš povedal tieto slová o prisľúbení Eucharistie, chápali tento prísľub veľmi prízemne, materiálne: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (Jn 6, 52). Dokonca aj mnohí jeho učeníci povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60).

My dnes vieme, že Ježiš nezmenil ani slovko na svojej „tvrdej“, ťažko pochopiteľnej reči Mnohých svojich učeníkov nechal odísť a obrátil sa na svojich najvernejších dvanástich apoštolov s otázkou: „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6, 67). Apoštol Peter v mene všetkých vyznal: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 68).

S celosvetovou Katolíckou cirkvou sme sa v tomto Roku Eucharistie schádzali v našich chrámoch, ktoré vyvrcholilo na Treťom celoslovenskom eucharistickom kongrese v Bratislave-Petržal ke v nedeľu 18. septembra, aby sme v spoločenstve s pápežským legátom J. Em. kardinálom Jozefom Tomkom a s našimi pastiermi verejne prejavili a osvedčili svoju vieru v Eucharistiu – ktorá je prameňom a vrcholom kresťanského života (porov. Lumen gentium, 11). A pri týchto liturgických stretnutiach sme si s plnou vierou uvedomovali, že „Najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý prostredníctvom tela, oživovaného Duchom Svätým, Oživovateľom, dáva ľuďom život“ (Presbyterorum ordinis, 5).

Rok Eucharistie je teda za nami. Iste zanechal hlbokú stopu v našom kresťanskom živote. Ak by sme to chceli povedať slovami pápeža Jána Pavla II. – koľkokrát sme mali túto skúsenosť a načerpali sme z Eucharistie silu, potechu a podporu pre náš život (porov. Cirkev žije z Eucharistie, 25). Malo by preto hlboko inšpirovať naše osobné konanie. Pripomeňme si preto niektoré myšlienky, s akým cieľom a zámerom bol vyhlásený tento Rok Eucharistie.

V encyklike Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie), ktorou blahej pamäti pápež Jána Pavol II. vyhlásil Rok Eucharistie, o. i. sa hovorí: „Dovoľte, moji najmilší bratia a sestry, aby som v hlbokom zápale, sprevádzaný a posilňovaný vašou vierou, vzdal moje svedectvo viery v najsvätejšiu Eucharistiu... Tu je poklad Cirkvi, srdce sveta, závdavok cieľa, po ktorom túži každý človek, aj keď nevedome. Veľké tajomstvo, ktoré nás iste presahuje a podrobuje ťažkej skúške schopnosti našej mysle ísť ponad to, čo sa javí zmyslom...“ (59).

V apoštolskom liste Mane nobiscum Domine (Pane, zostaň s nami), adresovaný všetkým biskupom, kňazom a veriacim pripomína, že „obraz emauzských učeníkov je veľmi vhodný, aby dali smerovanie roku, v ktorom sa Cirkev bude osobitným spôsobom usilovať prežívať tajomstvo Najsvätejšej Eucharistie. Na cestách našich problémov a našich nepokojov, niekedy i našich hlbokých sklamaní, chce nám byť božský «pocestný» naďalej sprievodcom, aby nás vysvetľovaním Svätého písma uvádzal do chápania Božích tajomstiev...“ (2).

V závere tohto listu vyzýva: „Vy všetci, drahí veriaci, objavte dar Eucharistie ako svetlo a silu do vášho každodenného života vo svetle, do vykonávania svojich vlastných zamestnaní a v najrozlične jších situáciách. Objavte ho predovšetkým preto, aby ste mohli plne žiť krásu a poslanie rodiny“ (30).

A tak ako v každom dokumente aj v tejto encyklike sa obracia na Pannu Máriu: „Ak chceme objaviť intímny vzťah, ktorý spája Cirkev s Eucharistiou v celom jeho bohatstve, nemôžeme zabudnúť na Máriu, Matku a vzor Cirkvi...“ (53). „Ak je Eucharistia tajomstvom viery, ktorá natoľko prevyšuje náš intelekt, že nás núti plne sa odovzdať Božiemu slovu, nikto nám nemôže byť v podobnom postoji takou pevnou oporou a vodkyňou ako Mária“ (54).

Toto sme si zvlášť uvedomovali na mariánskych miestach – doma v zahraničí – teda na miestach, „ktoré sú priam predurčené, aby ponúkali veriacim hojné prostriedky spásy tým, že s nadšením ohlasujú Božie slovo, vhodne podporujú liturgický život, osobitne pokiaľ ide o Eucharistiu a sviatosť pokánia“ (Rok Eucharistie. Odporúčania a návrhy, 36).

Všetci vieme, že to nie je jednoduché, že to nie je ľahké. „Smutný obraz nášho sveta, ktorý vstúpil do nového milénia sériou teroristických akcií a vojnových tragédií, vyzýva kresťanov viac ako doposiaľ, aby Eucharistiu prežívali ako veľkú školu pokoja...“ (Pane, zostaň s nami, 27). Preto sme prichádzali na tieto miesta, aby sme v spoločenstve s našimi kňazmi a pastiermi prehĺbili svoju vieru, posilnili svoju nádej a zapálili svoju nádej, volajúc slovami encykliky nášho vrelemilovaného pápeža Jána Pavla II.: „Mane nobiscum Domine – Pane, zostaň s nami!“

Obraz emauzských učeníkov bol veľmi vhodný, ktorý dal smerovanie roku, v ktorom sme sa osobitným spôsobom pod ochranou Najsvätejšej Panny Márie a svätých – veľkých interpretov pravej eucharistickej zbožnosti (porov. Cirkev žije z Eucharistie, 62) – usilovali prežívať tajomstvo Najsvätejšej Eucharistie. Uvedomovali sme si, že na cestách našich problémov a našich nepokojov, niekedy i našich sklamaní, chce nám byť božský „pocestný“ sprievodcom a vysvetľovaním Písma uvádzať aj nás do chápania Božích tajomstiev (porov. Pane, zostaň s nami, 2).

Takto v stretnutí s ním v Najsvätejšej Eucharistii sme si uvedomovali, že v najvyššej forme sa napĺňa jeho sľub daný pri nanebovstúpení: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).

„Pane mocný, buď vždy s nami, lebo iného pomocníka okrem teba v súžení nemáme. Pane mocný, zostaň s nami!“  (Eucharistická pobožnosť).