Eucharistia v živote bl. biskupa mučeníka Pavla Gojdiča

Lámanie chleba, ako sa Eucharistia spočiatku nazývala, stojí vždy v centre života Cirkvi. Prostredníctvom neho Ježiš Kristus sprítomňuje v priebehu času tajomstvo svojej smrti a svojho vzkriesenia. V ňom prijímame Krista osobne ako živý chlieb, ktorý zostúpil z neba (porov. Jn 6, 51) a kto bude z neho jesť, bude žiť naveky (porov. Jn 6, 51). Takto každá svätá liturgia je pre nás podľa svätého Pavla účasťou na Kristovej smrti: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11, 26).

Je to veľké tajomstvo! Prameň a vrchol celého kresťanského života! Zdroj a vrchol života a poslania Cirkvi, ktorým Ježiš Kristus v najvyššej forme napĺňa svoj prísľub: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).

Blahej pamäti pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Cirkev žije z Eucharistie preto vyslovil želanie, aby ovocím Roku Eucharistie, ktorý sme slávili od októbra 2004 do októbra 2005, boli v prvom rade dve skutočnosti: oživenie slávenia nedeľnej svätej liturgie vo všetkých kresťanských komunitách a zveľadenie eucharistickej adorácie mimo svätej liturgie.

V apoštolskom liste Pane, zostaň s nami, ktorý pápež Ján Pavol II. k Roku Eucharistie adresoval biskupom, kňazom a veriacim, zdôrazňuje kontinuitu daného smerovania, aby všetci mohli ľahšie pochopiť jeho význam. Vzhľadom na konkrétne uskutočnenie Roka Eucharistie počítal s osobným nasadením pastierov miestnych cirkví, ktorým úcta k takému veľkému tajomstvu iste vnukne príhodné aktivity. Preto navrhol niekoľko základných usmernení v nádeji, že Boží ľud vo svojich rôznych zložkách prijme jeho návrh ochotne a s horlivou láskou (Pane, zostaň s nami, 5).

V závere svojho apoštolského listu pripomenul, že „pred našimi očami stoja príklady svätých, ktorí v Eucharistii našli pokrm na ich ceste k dokonalosti. Koľkokrát vyronili slzy pohnutia pri zakúšaní takého veľkého tajomstva a prežívali nevysloviteľné hodiny «snúbeneckej» radosti pred Oltárnou sviatosťou...“ (Pane, zostaň s nami, 31).

Veľkým príkladom, ktorý zakúšal toto veľké tajomstvo Eucharistie a nachádzal v nej pokrm na svojej ceste k dokonalosti, je bl. biskup-mučeník Pavel Gojdič. Otec Marián Potaš, OSBM, žijúci svedok jeho mučeníckeho života, vo svojej knihe Dar lásky spomína, že celý život bl. Pavla bol preniknutý láskou k Najsvätejšej Eucharistii (Potaš, Dar lásky, 2001, s. 92).

Jeho veľkou devízou bola veľká láska k eucharistickému Ježišovi. Ešte ako bohoslovec svoj voľný čas trávil adoráciou pred svätostánkom v seminárskej kaplnke. Tento hlboký a vrúcny vzťah možno v jeho živote sledovať stále (Šturák, Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM, 1997, s. 92). Nielenže k tejto úcte povzbudzoval, ale sám bol tým najlepším príkladom. Ak ho niekto hľadal a nemohol nájsť, nakoniec ho našiel v biskupskej kaplnke, kde kľačal alebo ležal doluznačky na znak kríža pred svätostánkom (Potaš, Dar lásky, 2001, s. 92).

Ako starostlivý pastier si bol dobre vedomý, že pre povznesenie duchovného života eparchie je potrebné rozvinúť úctu k Eucharistii a aby sa v každom spoločenstve robilo všetko na jej dôstojné slávenie podľa stanovených noriem, za účasti ľudu, a zapojením služobníkov do jednotlivých úloh. Vo všetkých farnostiach preto zaviedol poklonu k Najsvätejšej Eucharistii. Ďalej zaviedol Apoštolát modlitby, odbavovanie suplikácií po večierni, vyzýval k častému sv. prijímaniu ako aj odbavovania Svätej hodiny, hlavne v kláštoroch otcov a sestier baziliánov (Potaš, Dar lásky, 2001, s. 92).

Jeho najväčšou túžbou bolo zaviesť nepretržitú adoráciu eucharistického Krista v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove a neskoršie aj v kaplnke Kláštora otcov baziliánov na Duchnovičovej ulici (Potaš, Dar lásky, 2001, 92).

Vo svojom pastierskom liste č. 3600/32 (Eucharističny umolenija) vyzýval k uzmiereniu eucharistického Ježiša Krista za hriechy sveta. Vyzval duchovných a veriacich, aby od sviatku Krista Kráľa v celej eparchii úpenlivo prosili eucharistického Krista tak, aby každý deň prinajmenšom jeden kňaz celú hodinu, a každú nedeľu a vo sviatok všetci veriaci tej-ktorej farnosti pol dňa adorovali Ježiša tajomne ukrytého v Najsvätejšej Eucharistii (Potaš, Dar lásky, 2001, s. 92-93).

V roku 1943 pastierskym listom č. 3440/43 vyhlasuje v Prešovskej eparchii Eucharistický rok. Bol to vojnový rok. V ňom o. i. čítame: „Drahí moji veriaci! Skoro 2000 rokov už uplynulo odvtedy, čo sa Kristus plavil so svojimi apoštolmi po Galilejskom mori, keď prišla búrka... Prestrašení apoštoli začali volať Pane, zachráň nás, hynieme... Na celom svete besnie strašná búrka a denne si vyberá svoje obete... Ako sa kedysi učeníci obrátili na Spasiteľa..., podobne aj my sme povinní urobiť v tejto strašnej svetovej búrke... Chceme a budeme odprosovať a uzmierovať Spasiteľa za naše hriechy a hriechy iných; a to predovšetkým uctievaním, vzývaním a úpenlivými prosbami Najsvätejšej Eucharistie“ (Potaš, Dar lásky, 2001, s. 93).

Tento Eucharistický rok sa slávnostne ukončil v Prešove 18. júna 1944 Eucharistickým dňom za účasti duchovenstva a veriacich celej eparchie. V tento deň bola slúžená svätá liturgia pod holým nebom, po ktorej sa uskutočnila procesia s Najsvätejšou Eucharistiou. Procesia navštívila všetky chrámy v meste. Táto nebývala slávnosť sa skončila vrúcnou kázňou biskupa Pavla a požehnaním ľudu Najsvätejšou Eucharistiou (porov. Potaš, Dar lásky, 2001, s. 93-94).

Túto akciu si všimla aj Svätá stolica. Z Apoštolskej nunciatúry v Bratislave na adresu biskupa Pavla prišiel pochvalný list, v ktorom sa písalo, že Svätý Otec mal z uskutočneného Eucharistického roku radosť a všetkým posiela svoje apoštolské požehnanie (porov. Potaš,  Dar lásky, 2001, 94).

Pri tejto príležitosti biskup Pavel vydal nariadenie, v ktorom, podobne ako v predchádzajúcich, opäť pripomínal duchovenstvu, aby nikdy nezabúdalo, že jeho jediným útočiskom vo všetkých životných ťažkostiach je svätostánok (kivot). Cieľom týchto nariadení bolo zapáliť srdcia veriacich veľkou láskou k Najsvätejšej Eucharistii, ktorou treba duchovne obnoviť duchovenstvo i veriacich a všetkých zjednotiť v spoločnom Apoštoláte modlitby (porov. Potaš, Dar lásky, 2001, 94).

Tieto nariadenia priniesli veľa ovocia v duchovnej obnove Prešovskej eparchie, a preto niet divu, že v tých rokoch jeden z prešovských duchovných roku 1946 napísal: „U nás je teraz nový život, pod vedením vladyku Pavla sa duchovne rozvíjame plným tempom!“ (Potaš, Dar lásky, 2001, s. 94). Eucharistia sa takto stala silou nielen v týchto vojnových časoch, ale aj v rokoch budúcich, v ktorých nielen biskup Pavel, ale celá Gréckokatolícka cirkev prežívala ťažké roky utrpenia.

Za pozornosť stojí si všimnúť aj to, že po svojom zatknutí v roku 1950 a väznení v internačnom kláštore v Báči, na sviatok Božieho tela dňa 8. júna 1950 sa biskup Pavel naposledy zúčastnil na verejnej službe Božej. V tento deň bola v kláštore aj slávnostná procesia s najsvätejšou Eucharistiou. Nasledujúceho dňa, 9. júna 1950 bol už úplne izolovaný (porov. Šturák, Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM, 1997, s. 101).

Eucharistia bola biskupovi Pavlovi silou aj počas jeho ťažkého a dlhoročného väzenia. Aj vo väzení, pokiaľ to bolo možné, cítil túto veľkú premenu, ktorá sa konala hoci aj na ošúchanej aluminiovej väzenskej lyžici. Ba Eucharistia bola jeho pokrmom aj v poslednej chvíli života, ktorú mu v leopoldovskej väznici podal kňaz Alojz Vrána (porov. ŠTURÁK, Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM, 1997, s. 111).

Preto ak s Cirkvou slávime Rok Eucharistie, treba si uvedomiť aj na príklade blahoslaveného Pavla, že tajomstvo Eucharistie je príliš veľké, než „aby si niekto mohol dovoliť nakladať s ním podľa svojich predstáv, ktoré by nerešpektovali posvätnú povahu a univerzálnu dimenziu tohto tajomstva“ (Cirkev žije z Eucharistie, 52). Všetci sme preto pozvaní, aby sme znova prežili skúsenosť dvoch emauzských učeníkov, aby sa nám otvorili oči a spoznali ho (Lk 24, 31) – Ježiša, tajomne ukrytého v Najsvätejšej Eucharistii. K tomu mal nám poslúžiť aj tento Rok Eucharistie, ktorý nech sa „stane pre všetkých vzácnou príležitosťou uvedomiť si veľkosť nesmierneho pokladu, ktorý Kristus zveril svojej Cirkvi. Nech sa stane príležitosťou na jej živšie a precítenejšie slávenie, aby z nej pramenil kresťanský život, premenený láskou“ (Pane, zostaň s nami, 29).

Kto pochopí čím je pre nás Eucharistia, ten pochopí aj to, že je najväčším šťastím našich životov a života sveta.

Konvertita A. Frossard v knihe Boh jestvuje napísal: „Všetko, čo mi kňaz predkladal v kresťanských pravdách, som s radosťou prijímal. Učenie Cirkvi bolo pravdivé do poslednej čiarky. Uvedomoval som si to pri každom riadku s radosťou, tak ako tlieskame nadšením, keď strela zasiahne priamo stred terča. Jedine Eucharistia ma prekvapila. Nie v tom zmysle, že by sa mi bola zdala neuveriteľnou. Práve naopak! Udivovalo ma, že Božia láska si zvolila taký neslýchaný prostriedok na to, aby sa rozdávala. A nadovšetko ma prekvapilo, že si na to vybrala chlieb, ktorý je pokrmom chudobných a obľúbeným jedlom detí. Eucharistia bola najkrajším zo všetkých darov, ktoré mi kresťanstvo v takej hojnej miere predložilo“ (Korec, O Eucharistii, 1997, s. 217).

Cirkev to všetko vie. Preto v konštitúcii Svetlo národov hovorí, že je „zdrojom a vrcholom kresťanského života“ (11). Cirkev to však nespoznala len dnes, vie to odpradávna, vie to stáročia, od Poslednej večere. Vie to a pripomína to svojim veriacim. Preto pápež Ján Pavol II. na záver svojej encykliky Cirkev žije z Eucharistie vyzval: „Vstúpme do školy svätých, veľkých interpretov pravej eucharistickej zbožnosti. V nich dosiahla teológia o Eucharistii plnú krásu, prenesenú do života...“, ktorá zohrieva (Cirkev žije z Eucharistie, 62). Blahoslavený biskup-mučeník Peter Pavel Gojdič je nám v tom veľkým príkladom.