Katolícka cirkev a Európska únia

Tradičný sviatok práce oslavovaný v socialistickom bloku počas obdobia totality sa od 1. mája 2004 zmenil na oslavu nového charakteru. Slovenská republika sa v tento historický dátum definitívne začlenila do zväzku štátov Európskej únie. Stalo sa tak po viacročnej príprave a úspešnom celoštátnom referende a táto šanca sa pre všetkých obyvateľov Slovenska stala už skutočnosťou, ktorá píše prvé stránky svojich dejín. Samotné zavŕšenie integračného procesu spontánne vykryštalizovalo obč anov na minimálne dva tábory:

a) euronadšencov, ktorí začlenenie Slovenska do EÚ privítali,

b) euroskeptikov, ktorí si pred faktom začlenenia ešte zatvárajú oči a dívajú sa na jeho perspektívu čiernymi okuliarami.

My veriaci, ktorí sme od okamihu prijatia krstu začlenení do spoločenstva Kristovej cirkvi, si v nových podmienkach kladieme oprávnenú otázku: Aký je oficiálny postoj Katolíckej cirkvi k znameniam čias, ktoré predstavuje súčasný európsky integračný proces? Otázka položená ex post, teda krátko po zjednotení, de iure má svoj zmysel aj preto, lebo integrácia je živý proces, ktorým sme ovplyvňovaní a sami ho chceme ovplyvňovať. 

K aktuálnemu pochopeni u postoja Katolíckej cirkvi k nedávno zavŕšenej, zatiaľ poslednej a doteraz najväčšej etape rozšírenia EÚ je potrebné aspoň letmo spomenúť niektoré Cirkvou aplikované zásady, vyplývajúce z evanjelia a pozitívneho práva. Katolícka cirkev principiálne rešpektuje medzinárodný poriadok založený na práve a spravodlivosti. Uznáva riadne demokraticky zvolenú moc v ktoromkoľvek štáte, vedomá si zásady apoštola Pavla ... niet moci, ktorá by nebola od Boha (Rim 13, 1). Štátu vo všeobecnosti priznáva pozitívnu úlohu a svojim morálnym vplyvom pôsobí na štát, aby do svojho politického a medzinárodného života uvádzal mravné zásady a pretváral laickú spoločnosť podľa ideálu Kristovej cirkvi. Z toho vyplýva, že kresťanstvo nie je proti štátu, najmä ak štát nie je totalitný, ale rešpektuje základné práva a slobody ľudskej osoby, vrátane slobody náboženskej.

Základom Európskej únie je zmluvné spoločenstvo štátov. Chcem zdôrazniť, že ideovým otcom novodobej myšlienky spoločenstva európskych štátov je významný kresťanský politik Robert Schuman (1886 – 1963), ktorý popri úspešnej politickej kariére dosiahol aj osobnú kresťanskú zrelosť a má v súčasnosti otvorený proces blahorečenia. A pri samom zrode praktického napĺňania integračného procesu štátov povojnovej Európy bola kresťanská hodnota vzájomného zmierenia medzi Francúzskom a Nemeckom, ktoré v danom čase nemali prirodzenú motiváciu k vzájomnej spolupráci.

Súčasná únia štátov v Európe sa vyvíjala postupne od spolupráce v ekonomickej, politickej, obrannej a finančnej oblasti až k definovaniu kultúrnej (duchovnej) jednoty. Ani po rozšírení spoločenstva na 25 štátov nemôže byť ďalší osud únie postavený iba na ekonomických pohnútkach. Z tohto dôvodu sa vyskytla potreba nanovo formulovať osvedčené duchovné základy európskeho kontinentu, z ktorých žije aj súčasná civilizácia. Na formovanie charakter u kultúrno-duchovnej orientácie Európy mala najväčší vplyv grécka demokracia, rímske právo a kresťanské náboženstvo. Práve tretí faktor duchovnej jednoty – kresťanstvo prinieslo do spoločného európskeho duchovného bohatstva oporný pilier tým, že do centra politiky postavilo človeka, jeho dôstojnosť a nedotknuteľnosť. Nerešpektovanie dôstojnosti človeka na celom svete od narodenia až po smrť prináša so sebou nebezpečie narušenia pokoja a rovnováhy a je počiatkom mravnej i fyzickej skazy každého modelu ľudského spolužitia.

Pozrime sa aspoň útržkovo na niektoré základné dokumenty Európskej únie, v ktorých sa odzrkadľuje prihlásenie sa k spoločným hodnotám, a na stanovisko Katolíckej cirkvi k nim. Zákonodarným orgánom EÚ je Európsky parlament so sídlom v Štrasburgu. Prvé priame voľby do tohto parlamentu boli v roku 1979. Európsky parlament prijíma zákony, s ktorými musia zosúladiť – aproximovať právny systém aj všetky pristupujúce členské štáty. Dôležitý dokument Charta základných práv Európskej únie bol prijatý Európskou radou v decembri r. 2000 na summite v Nice (do platnosti vstúpila v novembri 2002). Kandidátske krajiny nemohli do návrhu dokumentu vstúpiť, pretože bol vytvorený ešte pred summitom. Charta obsahuje záruky dodržiavania práv a slobôd, na ktoré má nárok občan zväzku demokratických štátov, práv prameniacich z tradícií európskej kultúry. Inak sa tu definuje právo na manželstvo a rodinu, sú to dokonca dve práva. Nezakazuje sa ľudské klonovanie na terapeutické účely. Pápež Ján Pavol II. sa po zverejnení dokumentu kriticky vyjadril k tomu , že charta sa vyhla každému výslovnému náznaku na náboženstvo a tým aj na kresťanstvo. Doslovne povedal: Nemôžem skrývať svoje sklamanie z toho, že text charty sa ani raz neodvoláva na Boha. V Bohu je najvyšší prameň dôstojnosti ľudskej osoby a základných právd.

Základom právneho systému štátu je ústava, ktorej návrh bol pripravovaný od začiatku roka 2002 tzv. Konventom. Preambula ústavy by mala charakterizovať, čo je vlastne európska identita, resp. k čomu sa spojená Európa hlási. Je známe, že počas rokovania Konventu Vatikán viacnásobne naliehavo žiadal zaradiť do preambuly tolerantnú zmienku o Bohu a o kresťanstve (nie katolicizme), čo by zodpovedalo historickej pravde a nikoho by neurážalo. Predseda Konventu Valéry Giscárd d´ Estaing, odporoval tejto iniciatíve a vyhlásil, že náboženstvo už nemá v modernej spoločnosti silu. Niektorí zástupcovia členských krajín v Konvente sa vyslovili za prísne sekulárny návrh ústavy. Konvent prepracoval jej návrh do definitívnej podoby s tým, že nakoniec po diskusii neprijal do preambuly zmienku o Bohu či kresťanstve. Preambula obsahuje iba odkaz na náboženské dedičstvo Európy. Vatikán na takto formulovaný text znova reagoval značne skepticky.

Pápež Ján Pavol II. ako živý svedok dejín Európy za vyše polstoročie svojej služby v rodnom Poľsku a v úrade najvyššieho pastiera Cirkvi zvolal po páde železnej opony už druhú synodu biskupov na tému kresťanstvo a Európa. Závery synody zhrnul v apoštolskej exhortácii Ecclesia in Europa, kde na prvých stránkach píše: Na obzore európskeho kontinentu sa hrozivo vynárajú početné znepokojujúce znaky. Hoci je tento svetadiel veľmi bohatý na výrazné svedectvá viery v rámci nepochybne voľnejšieho a svornejšieho spolužitia, napriek tomu pociťuje veľkú opotrebovanosť, ktorá zasiahla najhlbšie vnútro jeho národov... Aké znepokojujúce znaky má na mysli pápež vidno z ďalších stránok dokumentu. Pápež vníma relativizáciu morálnych hodnôt v hospodársky rozvinutej Európe, ktorá sa prejavuje legalizáciou potratov a eutanázie, sexuálnou výchovou na školách, šírením antikoncepcie, registrovaním homosexuálnych zväzkov atď. Tieto „výdobytky“ súčasného života a liberálneho postoja poslancov pri ich odhlasovaní v zárodku deštruujú klasický model rodiny a jej funkcie. Katolícka cirkev sa v kódexe zrieka práva na angažovanie v priamom politickom boji, ale využíva svoj morálny vplyv na zamedzenie prijatia zákonov, ktoré protirečia Bohu, prírode i zdravému rozumu človeka. Z toho dôvodu pápeži často pozdvihujú svoj hlas na obranu integrity rodiny, života, zdravej výchovy ap. Z verejných vyhlásení Jána Pavla II. bolo cítiť, že je naklonený integračnému procesu, ale maximálne kritický k jeho súčasnej podobe. V pontifikáte Benedikta XVI. taktiež často rezonuje výzva vrátiť sa k duchovným koreňom Európy a jej tradičným hodnotám vyplývajúcim z viery.

Ak chceme my veriaci na Slovensku prispieť k prosperite projektu európskej integrácie, musíme sa snažiť o hlbšie prežívanie kresťanského rozmeru nášho života. Dobrý kresťan je súčasne aj dobrým a statočným občanom, ktorému záleží na budovaní spoločného dobra a posilňovaní pokoja medzi ľuďmi a národmi. Ježiš Kristus, ktorý žije vo svojej Cirkvi, ostáva najhlbším prameňom nádeje pre Slovensko, Európu a pre celý svet.