Pod dreveným šindľom

Neodmysliteľne sa spája so životom človeka. Malé dieťa zaspáva v kolíske vyrezanej rukou otca či deda. Aj starca sprevádza na jeho poslednej ceste. Keď sa ho dotknete, zacítite teplo domova. Drevo. V rukách majstra sa mení a zrazu dokáže hovoriť o veľkých veciach.

Ak sa túžite dotknúť hovoriaceho dreva, vydajte sa na východ Slovenska a urobte si zastávku v dedinkách učupených v malebných lesoch karpatského oblúka. Nájdete v nich drevené bohatstvo pod drevenými šindľami - starobylú krásu na zelených kopcoch.

Domáci chrám inak ani nenazvú. Do súčasného jazyka tento pojem prešiel z gréckeho kyriake - dom Pánov. Drevené chrámy v tejto oblasti sú prejavom dômyselnosti a šikovnosti tunajších ľudových staviteľov a majstrov. Svojím významom však presahujú hranice našej krajiny.

Ako majáky svietia z kopcov nad dedinami. Niektoré z nich doslova, pretože doterajšiu tmavú farbu po rekonštrukcii vystriedala pôvodná prírodná farba dreva, ktorá sa v slnečných dňoch mení na oslepujúce zlato. To, že nie sú v centre dediny, má viacero dôvodov. Na kopcoch za dedinou boli chránené pred požiarmi, ale dôležitejšie bolo to, že človek akosi prirodzene oddeľoval a vyvyšoval to, čo patrí Bohu. Preto bolo miesto pre chrám vybraté veľmi starostlivo - tak, aby mohol jasne poukazovať na to, čo je „hore“, a zároveň vytvárať harmóniu s okolitou prírodou.

Drevo bolo v karpatských lesoch odjakživa prirodzeným a najdostupnejším materiálom. Jeho používanie preniklo do všetkých oblastí života. Na stavbu drevených chrámov sa používalo predovšetkým drevo ihličnatých stromov, najmä smrekové a jedľové, výnimočne tisové. Tam, kde nerástli ihličnaté stromy, používali drevo z listnatých stromov - buka, hrabu, brezy a topoľa. Z dreva zhotovili všetky časti chrámu, od zrubovej konštrukcie po šindľovú strechu. Trámy zrubu na rohoch spojili dômyselnými tesárskymi väzbami. Doposiaľ nie je známy prípad zborenia chrámu zapríčineného zlyhaním týchto spojov. Z vonkajšej strany nechali zruby nekryté, iba medzery medzi trámami vyplnili machom. V iných prípadoch zrub prekryli zvislo kladenými doskami. Na spoje potom pripevnili lišty alebo šindeľ. Niektoré chrámy majú zvonku hlinenú omietku s vápenným náterom - kožuch. Strechy sú z drevených štiepaných šindľov. Aj vnútorné časti– stropy, podlahy aj majstrovsky vypracované vnútorné zariadenie - boli zhotovené z dreva. A to všetko bez modernej techniky. Vystačili si iba s malým počtom nástrojov, medzi ktorými nechýbala sekera a obojručný nôž.

Z kovu vyrábali kríže na vežiach, závesy na dverách, mreže na oknách a zámky.

Okolo chrámov sa zvyčajne nachádza ohrada zhotovená z guľatiny. Chráni ju a zároveň zdobí šindľová strieška. Výnimočne sa možno stretnúť s kamennou ohradou. Neďaleko chrámov stoja samostatné zvonice - takisto drevené Majú však inú, stĺpikovú konštrukciu.

Ing. arch. Ivan Gojdič z Trnavskej univerzity bol tímom zriadeným Fondom svetových pamiatok poverený uskutočniť v roku 2002 systematický vizuálny prieskum všetkých 28 drevených chrámov na východnom Slovensku v rámci prípravy na Medzinárodný seminár o ochrane drevených chrámov v Prešove. Vo svojej správe píše: Zo štyroch typov drevenej architektúry východného obradu v Karpatoch sa na Slovensku vyskytuje iba typ lemkovský a jeden objekt (Nižný Komárnik) typu bojkovského, ktorý je však mladšou architektúrou z 30 – tych rokov 20. storočia. Originálny huculský typ, vychádzajúci z pôdorysu rovnoramenného gréckeho kríža, ani marmarošský typ ovplyvnený v tvarovaní striech gotickou architektúrou Sedmohradska sa na Slovensku vôbec nevyskytujú.

Hlavným znakom bojkovských a lemkovských drevených chrámov je trojdielnosť. Chrám sa skladá z troch za sebou zoradených priestorov - babinca (pre ženy), lode (pre mužov) a svätyne. Na typicky bojkovských stavbách sú strechy osemuholníkové, zvyčajne na tambure, pričom stredná strecha je najvyššia, strechy nad babincom a svätyňou sú nižšie. Takýto čistý typ bojkovského dreveného chrámu sa u nás nachádza v Nižnom Komárniku. Tento objekt je však dielom architekta V. Sičinského z r.1938.

Lemkovské chrámy nie sú (podľa P. Vološčuka -Typológia drevených kostolov, ich ochrana a obnova, Pamiatkový úrad v Prešove) v svojej podstate iným typom ako bojkovské. Považuje ich za modifikáciu, pri ktorej sa v dôsledku výraznejších vplyvov západného sakrálneho staviteľstva vyvinuli niektoré, pre túto skupinu charakteristické architektonické tvary. Ide predovšetkým o výraznú vežu nad babincom, ktorá je vyššia ako strecha nad loďou, čím vzniká typická silueta objektu s výškou striech klesajúcou zo západu na východ. Tieto majstrovské diela vznikali v kraji, na území ktorého sa prelína latinská kultúra s byzantskou, preto sú poznačené obidvoma. Vplyvy západného, najmä barokového, sakrálneho staviteľstva sa prejavili na tvaroch striech. Nad charakteristickými stanovými strechami jednotlivých priestorov sa vyvyšujú typické barokové cibuľky.

Akokoľvek podrobný obraz drevených chrámov východného obradu nemôže byť úplný bez zmienky o ich vnútornom zariadení. Je neodmysliteľnou súčasťou architektúry. Tvorí s ňou jeden harmonický celok. Ikonostasy ( steny deliace svätyňu od lode) sú tiež drevené a dekoratívne vyrezávané. Mnohé z ikon, ktoré sú na nich v týchto chrámoch umiestnené, sú v havarijnom stave. Okrem toho sa v chrámoch nachádzajú aj samostatné ikony rozvešané na stenách lode. Vďaka Vysokej škole výtvarných umení sa už niekoľko rokov ikony z týchto chrámov reštaurujú ako magisterské alebo bakalárske diplomové práce. Pozornosť si zaslúžia aj vyrezávané a maľované procesiové a oltárne kríže, svietniky a podobne. Spolu s vôňou dreva vytvárajú neopakovateľnú atmosféru, akú nezažijete v nijakom murovanom chráme.

Väčšina našich drevených chrámov pochádza z 18. storočia. Je však zrejmé, že mnohé z nich stoja na mieste starších stavieb. K najstarším patria chrámy v Tročanoch a Hervartove (koniec 15. – zač. 16. stor.), Topoli (okolo roka 1700), Lukove a Dobroslave (zač. 18. stor.). Z 19. storočia pochádzajú chrámy v Krivom, Šmigovci, Inovciach. V 20. stor. boli postavené chrámy v Nižnom Komárniku, Medvedzom, Hutke. Viac-menej všetky boli postavené po podpísaní Užhorodskej únie v roku 1646. V tom období bola Gréckokatolícka cirkev v Uhorsku podporovaná habsburskou štátnou mocou. Aj toto spôsobilo novú výstavbu chrámov. Mnohé z nich však už dnes neexistujú. Buď boli nahradené novými, kamennými stavbami, najmä na konci 18. a v priebehu 19. storočia, alebo zanikli počas prvej a druhej svetovej vojny. Boli medzi nimi aj také, ktoré jednoducho schátraveli a rozpadli sa. Z dôvodov zachovania boli niektoré stavby prenesené do skanzenov. Týmto spôsobom sa napr. do areálu Východoslovenského múzea v Košiciach dostal Chrám sv. Mikuláša z Kožuchoviec.

Ochrana a obnova

Drevené chrámy sa zachovali hlavne v dedinkách s nízkym počtom obyvateľov. Ich príjmy sotva stačia pokryť základnú réžiu chrámov. Väčšina chrámov potrebuje čiastočnú alebo úplnú rekonštrukciu. Čas nielen dáva, ale aj berie. Na jednej strane sú vďaka nemu chrámy vzácnosťou, na druhej strane ich ohrozuje vlhkosť, červotoče, plesne. Najviac sú ohrozené ikonostasy, ikony a iné drobné predmety, ktoré neboli reštaurované. V roku 2003 Svetový pamiatkový fond vyhlásil sto najohrozenejších kultúrnych pamiatok na svete, medzi ktoré patria aj tri drevené chrámy: v Bodružali, Lukove-Venecii a Topoli. Aby sa k nim nepridali ďalšie, je potrebné priložiť ruku k dielu a aj napriek ťaživej finančnej situácii zobudiť spiacu krásu voňajúcu domovom.