Posvätné týranie tela?

Viete, koľko dní trvá pôst pred Veľkou nocou? Odpoveď je jasná – 40 dní. ... Naozaj? Počítali ste už niekedy? Od prvého dňa pôstu do Veľkého piatku je predsa 47 dní. Tak ako je to teda?

Už kresťania v 2. storočí sa na veľkonočné slávnosti pripravovali dvojdňovým smútočným pôstom. V treťom storočí sa pôst rozšíril na celý Svätý týždeň, i keď nie ako plný pôst. V období koncilu v Niceji v r. 325 je štyridsaťdenná prípravná doba na Veľkú noc niečím samozrejmým. Úmyslom bolo napodobniť Ježiša, ktorý sa po svojom krste v rieke Jordán 40 dní postil (Mt 4, 2; Lk 4, 1n). Cirkevní otcovia v tom taktiež videli odkaz na 40 dní, keď sa postil Mojžiš na Sinaji (Ex 34, 28) a prorok Eliáš cestou k hore Horeb (1 Kr 19, 8), rovnako ako 40-ročné putovanie Izraela púšťou.

V 3. storočí nastal najväčší rozkvet katechumenátu. Katechumeni sa zvyčajne pripravovali na krst tri roky. Táto ich príprava bola zakončená krstom na Veľkú sobotu. Počas pôstu sa v modlitbách a obradoch každý deň zriekali zlého ducha a jeho skutkov. Ten, kto v období prvotnej cirkvi prišiel ku kresťanskej viere ako katechumen, či už zo židovského, alebo pohanského náboženstva, bola mu náboženská zdržanlivosť od jedla spravidla dobre známa. Gréci a Rimania sa zvykli postiť z nenáboženských dôvodov, z dôvodov prevažne liečebnej povahy.

Samotný pôst spočíval v tom, že sa človek uspokojil s jedným jedlom denne. To sa podľa antického zvyku jedlo večer. K tomu pristupovala zdržanlivosť od mäsitých pokrmov a vín, neskôr tiež od mliečnych produktov a vajec. Na začiatku vrcholného stredoveku možno pozorovať postupné zmierňovanie pôstnej praxe.

Vo východnej tradícii sa Veľký pôst začína v pondelok pred šiestou nedeľou pred Paschou, čiže v pondelok po Syropôstnej nedeli, a končí sa v piatok pred Lazárovou sobotou. To je tých 40 dní. Pôstna disciplína však pokračuje ďalším obdobím – Veľkým týždňom.

Popolcová streda

Byzantský obrad nepozná popol na začiatku pôstu. Ale aj vo východných cirkvách sa počiatok verejného pokánia pre tých, ktorý sa previnili ťažkým hriechom, stanovil na začiatok pôstneho obdobia. Kajúcnici sa obliekali do kajúceho rúcha a posypávali sa popolom (Mt 11, 21). Zatiaľ čo sa prax verejného pokánia koncom prvého tisícročia vytrácala, obrad sypania popola sa zachoval v západnom obrade vďaka tomu, že sa týkal všetkých veriacich. V roku 1091 odporučil totiž pápež Urban II. tento obyčaj všetkým cirkvám. Pritom sa klerikom a laikom mužského pohlavia sypal popol na hlavu a ženám sa robil na čele kríž. Zvláštna modlitba na požehnanie popola sa vyskytuje až v 11. storočí. Svedectvo o tom, že sa na získanie popola pália palmové ratolesti Kvetnej nedele z predchádzajúceho roka, pochádza z 12. storočia.

Obrad popolca na začiatku pôstu v minulosti uzatvárala modlitba o silu k službe v kresťanskom boji. Tento obraz bol veľmi obľúbený v starej cirkvi a v stredoveku, ale nachádza sa už v knihe Jób 7, 1; chce nám pomôcť, aby sme si uvedomili, že kresťan nie je povolaný k pohodlnému životu, ale k boju proti každej nepriateľskej moci voči Pánu Bohu, v neposlednom rade proti vlastnému sebectvu. Svätý Ján Klimak o pôste hovorí, že „pôst stavia hrádze prúdu reči, utišuje nepokoj, chráni poslušnosť, upokojuje spánok, uzdravuje telo a dušu napĺňa pokojom.“

Zmysel pôstu

Pôst nás, samozrejme, nemá viesť k pýche, že sme dokonalejší ako druhí. Skôr nás vedie k pokore, konfrontuje nás s nami samotnými, so všetkými našimi prianiami, potrebami, myšlienkami a citmi, no i s našimi temnými stránkami. Samotné poznanie svojho vlastného zla už znamená značný kus cesty k pokore. Pôst nám ukazuje, že sme ľudia telom aj dušou. Telo nemôžeme odvrhnúť alebo s ním zachádzať zle, musíme ho prijať v celej jeho potrebnosti. Ale môžeme ho pôstom zduchovniť.

Počas pôstu sa stretávame so sebou samým, stretávame sa s nepriateľmi svojej duše, s tým, čo nás vnútorne zotročuje. Ide o poznanie toho, čo nás vlastne drží, aká nosná sila nás nesie, z čoho v podstate žijeme. A keď v pôste vedome odložíme všetky náhradné uspokojenia, ktoré nás dosť často ohlušujú a oslepujú, spoznávame svoju najvnútornejšiu pravdu. Snímame obal, ktorý skrýva vnútro. Tak spoznáme všetko, čo je v nás: nesplnené priania a túžby, myšlienky krúžiace len okolo nás samých, úspechu, majetku, zdravia, sebapotvrdenia, citov. Jazvy, úmorne prikryté aktivitou, sebautešujúcimi prostriedkami, jedlom a pitím, sa otvárajú. Všetko potlačené vyjde najavo. „Pôst mi odkrýva, kto som. Ukazuje mi moje ohrozenia a naznačuje, kde začať s bojom. Na púšti nás Boh skúša, aby vyšlo najavo zmýšľanie našich sŕdc.“ (Anselm Grün) V pôste stojíme tvárou v tvár svojej vlastnej nedokonalosti.

Svätý Atanáz povedal: „Pozri, čo pôsobí pôst! Uzdravuje choroby, zaháňa zlých duchov, odháňa zvrátené myšlienky, mysli dodáva väčšiu jasnosť, očisťuje srdce, posväcuje telo a napokon vedie človeka pred Boží trón... Pôst je veľkou silou a vedie k veľkým úspechom.“ Pôst by sa tak v žiadnom prípade nemal chápať ako sebatrestanie, sami so sebou by sme mali zachádzať láskyplne. Mal by nás naučiť vedomejšie zachádzať s jedlom, urobiť z nás ľudí láskavejších a milosrdnejších. Pôstom človek prichádza sám k sebe, objavuje svoj vnútorný bod pokoja, vlastný domov. Pôst má spájať dušu s telom, otvára nás aj pre Boha a my začíname žiť bdelejšie a vedomejšie v jeho prítomnosti. Už sa nemodlíme len hlavou, ale celým telom. „Pôst je pokoj tela,“ ako povedal svätý Peter Chryzológ, a aj cestou k skúsenosti, že Božie kráľovstvo je už v nás.

Pravda o nás

Čítal som jeden príbeh. Otec išiel s deťmi na prechádzku a stretli svojho duchovného otca. Juraj s Helenkou sa naháňali okolo stromu a otec sa dal do reči s kňazom: „Nechápem jednu vec. Prečo kresťanstvo vidí v každom človeku hriešnika, dokonca i v deťoch, a neustále nabáda k pokániu a náprave? Veď človek je dobrý a stačí ho iba povzbudzovať ku konaniu dobra.”

Kňaz sa usmial, vytiahol z vrecka čokoládu. Deti pribehli k nemu: „Jurko, zober si čokoládu,” povedal kňaz a chlapcovi zažiarili oči radosťou. „Ale po bratsky sa rozdeľ s Helenkou!”

„Čo to znamená, že sa s ňou mám po bratsky rozdeliť?” zamračil sa Juraj. „Po bratsky sa rozdeliť znamená, že dáš druhému väčšiu časť než sebe,” vysvetľoval kňaz. Juraj chvíľu mlčal, potom podal celú čokoládu sestre a vykríkol: „Tak dobre, nech tú čokoládu rozdelí Helenka!”

Otec sa nahneval: „To som si teda nemyslel, že si taký sebec.”

A kňaz pokračoval: „Milý priateľ, v každom človeku je pud sebazáchovy, ktorý ho vedie k tomu, aby pamätal na seba. To nie je nič zlé. Ak však tento pud prekročí istú hranicu, mení sa na sebectvo. Každý človek túži vyniknúť. Celkom správne. Ale keď prekročí svoju mieru a usiluje sa iba o to, aby svojím vyniknutím zahanbil a ponížil iných, je to zlé, pretože je to pýcha. Človek je v podstate dobrý, ale nezabúdajme, že Boh nám dal slobodnú vôľu. A táto slobodná vôľa je po dedičnom hriechu naklonená nie iba k dobrému, ale aj k zlému, k prekročeniu správnej miery. To sa nazýva hriech. Hriech je najväčšie nešťastie človeka – a preto sa toľko volá po obrátení a pokání.

To je základné volanie pôstneho obdobia. Pôst nie je ani zďaleka iba odrieknutím si nejakého jedla. Skôr je to zrieknutie sa všetkého, čo je v mojom živote postrádateľné, zbytočné, či dokonca prekáža. Je to zrieknutie sa toho, čím môžem pomôcť blížnemu, ktorý je v núdzi: dávať seba, svoj čas, záujem, trpezlivosť všetkým, čo to potrebujú, začínajúc vlastnými deťmi, manželom, manželkou, rodičmi, až po osamelých a trpiacich ľudí.

Pôst teda nie je čas pochmúrneho odriekania sa. Ide skôr o prehĺbenie, obnovu a priblíženie sa k Otcovi skrze Krista. Je to doba vytrvalej, ale radostnej námahy, ktorá by mala vyústiť do zmierenia sa s Bohom a do obnovy krstného sľubu v liturgii Veľkej noci.“

Pôst nie je samoúčelný

Anselm Grün vo svojej knihe Pôst, modlitba telom aj dušou hovorí, že pôst je osvedčený prostriedok duchovnej askézy, ktorý nás spolu s modlitbou a almužnou môže uviesť do správneho vzťahu k Bohu i k ľuďom. Pre správne chápanie pôstu je rozhodujúce, aby sme pôst nebrali izolovane, ale predovšetkým v spojení s modlitbou. Pôst je modlitba konaná telom i dušou... Potom nie je náš vzťah k Bohu len v našej hlave, už nehovoríme k Bohu len zbožné slová, ale vyznávame svojím telom, že po ňom túžime, že sme bez neho prázdni, že sme odkázaní na jeho milosť, že žijeme jeho láskou a že sa náš hlad nedá vôbec ukojiť pozemskými pokrmami, ale len Bohom samým a každým slovom, ktoré vychádza z jeho úst (Mt 4, 4).

Telom aj dušou sa pri pôste vzpíname k Bohu, telom aj dušou sa mu klaniame. Pôst je krik nášho tela po Bohu, krik z priepastnej hlbiny, v ktorej sa stretávame so svojou najhlbšou bezmocnosťou, zraniteľnosťou a nenaplnenosťou a v ktorej celú svoju bytosť necháme padnúť do hlbín Božej lásky.