Peniaze očami Biblie

Asi nebudeme ďaleko od pravdy, ak budeme tvrdiť, že slovo peniaze je v súčasnej spoločnosti najfrekventovanejšie. Hovoria o nich politici a ekonómovia, hovoria o nich podnikatelia a bankári, hovoria o nich boháči, ktorí ich nikdy nemajú dosť, hovoria o nich chudobní, ktorým stále chýbajú, hovoria o nich zlodeji, ktorí sa ich zmocňujú neraz aj za cenu lúpežných vrážd, hovorí o nich celý vyšetrovací a justičný aparát, ktorý hľadá spravodlivosť v kauzách, kde peniaze hrajú hlavnú úlohu. Hovorí o nich celá spoločnosť na všetkých úrovniach, od jednotlivca cez rodiny až po vládu, parlament a medzinárodné inštitúcie sveta. Istý politik sa nedávno trocha žartovne, ale pravdivo vyjadril na adresu spoločenských premien, ktorých zmysel a význam niekedy ťažko chápeme, že „ak nevieme, o čo vo veci ide, tak vždy ide predovšetkým o peniaze“.

A čo hovorí o peniazoch Sväté písmo?

Prvé zmienky o peniazoch ako platidle nachádzame hneď v Knihe Genezis, kde sa spomína dvadsať strieborných, za ktoré predali synovia patriarchu Jakuba svojho brata Jozefa do Egypta. Hneď na to sa spomínajú peniaze, za ktoré tí istí bratia prišli do Egypta nakúpiť obilie, keď prišiel na ich krajinu hlad. A potom v celom Svätom písme Starého i Nového zákona sa spomínajú peniaze v priamych alebo synonymných pojmoch celkom vyše 220 - krát. Spomínajú sa v pojmoch materiálnej podstaty striebra a zlata ako symbolu pozemského bohatstva, v pojmoch mzdy a pláce, ale najmä v pojmoch menových jednotiek, ako napr. starorímska strieborná minca – denár, statér, halier, alebo grécka mena – talent (hrivna), mína, drachma, chrámové mince – šekely a pod.

Natíska sa nám otázka, ako hodnotí Sväté písmo realitu peňazí, ich potrebu v spoločnosti, ich množstvo či nedostatok. Sú dobré či zlé, sú požehnaním alebo prekliatím? Na takto postavené otázky nedáva Sväté písmo odpoveď. Aj ono rešpektuje prirodzenú hospodársku funkciu peňazí ako platidla, ako obeživa, ako krytia ľudskej práce, ako prostriedku na budovanie hospodárskeho domáceho produktu.

Farizeji a herodiáni položili Ježišovi otázku: „Slobodno platiť cisárovi daň či nie?“ On im povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (porov. Mt 22, 17 – 21 ).Aj z tohto príkladu vidíme, že peniaze sú v ľudskej spoločnosti potrebné, pretože plnia svoju ekonomickú funkciu. Nie sú vo svojej podstate ani dobré, ani zlé. Moralita nie je v nich samotných. Tridsať strieborných, ktoré prijal Judáš za zradu svojho Majstra, sa použilo na nákup pozemku hrnčiarovho poľa na pochovávanie cudzincov (porov. Mt 27, 7). A tak prichádza nová otázka, na ktorú budeme hľadať správnu odpoveď. Odpoveď Božieho slova na problémy bohatstva, bohatých a chudobných, na morálnu podstatu problému vzťahu človeka k peniazom, k majetku a k bohatstvu vôbec.

Najväčším bohatstvom človeka je Božie kráľovstvo, ktoré nájde ukryté ako poklad v poli alebo cennú perlu, pre ktoré sa vyplatí všetko predať. Iba toto bohatstvo nás môže urobiť nekonečne šťastnými, dokonale nasýtenými. „Kto miluje peniaze, nikdy nemá peňazí dostatok, a kto má rád nahromadený majetok, nemá dosť zisku“ (Kaz 5, 9), a preto „skôr prejde ťava uchom ihly, ako boháč do Božieho kráľovstva“ (porov. Mt 19, 24). Svätý Pavol dokonca hovorí: „Tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolesti“ (1 Tim 6, 9 – 10). Keď je Pán môj pastier, nič mi nechýba (Ž 23, 1), on sa o všetko stará a aj pozemské bohatstvo je potom Božím darom, ktorý prijímam nie na to, aby som hromadil prebytky len pre seba, ale aby nikto okolo mňa nemal nedostatok.

Nezhromažďujte poklady, ktoré žerie hrdza a moľ a kradnú zlodeji, ale si zhromažďujte poklady v nebi, a kde bude váš poklad, tam bude aj vaše srdce (porov. Mt 6, 19 – 20). Sv. Pavol dáva takéto rady Timotejovi: „Tým, čo sú bohatí v tomto veku, prikazuj, nech nie sú namyslení a nevkladajú nádej do neistého bohatstva, ale v Boha, ktorý nám hojne dáva všetko na užívanie, nech robia dobre a stanú sa bohatými na dobré skutky, nech sú štedrí a vedia sa podeliť, nech si uložia dobrý základ pre budúcnosť, aby dosiahli pravý život“ (1 Tim 6, 17 – 19). Dnešnou rečou by sme povedali – nech sú bohatí šľachetnými a štedrými sponzormi tam, kde vidia núdzu.

Žiaľ, dnešná doba sa stretáva častejšie s chamtivosťou, ktorú Sväté písmo charakterizuje ako násilnú, vášnivú až zúrivú žiadostivosť po vlastníctve majetku, mať ho stále čím viac bez ohľadu na iných (porov. Ef 4, 19). Chamtivosť privádza boháča k tomu, že zo všetkého chce vytĺcť peniaze (Am 8, 5), že násilne vymáha výkupné (Am 5, 12), že bezohľadne skupuje majetky (Iz 5, 8), že odmieta robotníkom zaslúženú mzdu (Jer 22, 13). Chamtivosť vedie vedúceho a sudcu k tomu, že vyžadujú úplatky (Iz 33, 15) a porušujú právo (Iz 1, 23). Chamtivosť sa takto stavia priamo proti láske k blížnemu, najmä chudobnému (Ex 20, 17). Chamtivec je zlostník s vysušenou dušou (Sir 14, 8) a postupuje neľútostne (Sir 27, 1). Chamtivosť je pri prameni všetkého hriechu (porov. Jak 1, 14) a takýto človek chce všetko užívať iba pre seba. Chamtivosť demaskuje v človeku modloslužbu, ktorá sa v chamtivosti skrýva a odhaľuje chamtivca ako blázna, ktorý tvrdí, že niet Boha (por. Ž 53, 1). Všetko, čo človek miluje viac ako Boha, sa stáva jeho modlou, ktorej sa klania, a peniaze sú dnes mnohým ľuďom „zlatým teľaťom“, okolo ktorého tancujú a klaňajú sa mu.To, čo hovorí Sväté písmo o bohatstve, o peniazoch, o bohatých a chudobných, o chamtivosti a chamtivcoch, je veľmi aktuálne aj dnes. Povedali by sme – „nič nové pod slnkom“. Ako keby sa človek ani nemenil na lepšieho. Lenže povinnosťou tých, ktorí uverili Kristovi, ktorí berú jeho evanjelium smrteľne vážne, je vydať svedectvo, že pravým bohatstvom každého človeka je mať v srdci Boha, ktorý nás pobáda múdro a spravodlivo, v láske a solidarite spravovať aj pozemské dobrá, aby sme raz všetci spoločne užívali aj dobro večné.