Veľký pôst

Čas Veľkého pôstu v liturgickom živote a povedomí východnej cirkvi je výnimočným časom – časom nádeje. Naznačím tu iba niektoré aspekty, ktoré tvoria jeho najhlbší zmysel a poukazujú na špecifický charakter pôstu.

Obraz cesty

Charakteristickou črtou východnej liturgie sú pobožnosti, ktoré majú za cieľ pripraviť na Veľký pôst. Slúži k tomu päť nedieľ, ktoré ho predchádzajú. Tému evanjelia, ktoré je počas týchto nedieľ čítané, vytvárajú rôzne aspekty pokánia, po ktorých potom nasledujú pôstne obrady. Skúsme si odpovedať na otázku, prečo to tak je. Veľký pôst vo východnom ponímaní je putovanie, na konci ktorého stojí zmŕtvychvstalý Kristus a obdarováva človeka novým životom. Je to predovšetkým duchovná námaha, ktorá má viesť k oslobodeniu sa od všetkého, čo podriaďuje ducha telu. Aby človek mohol vkročiť na tú cestu duchovnej námahy, očistenia, pokánia, modlitby, odriekania, musí sa najprv stať Zachejom – pocítiť hlad a túžbu po Bohu, premôcť všetku slabosť a obmedzenie, aby toho Boha videl a prijal do svojho domu, do svojej každodennosti. Je potrebné stať sa evanjeliovým mýtnikom – uvedomiť si svoju hriešnosť, zhodiť masku farizejského pokrytectva a pýchy, aby sa mohol v úplnej pokore a ľútosti postaviť pred Krista. Duch pokory a ľútosti ma sprevádzať každého cez celý pôst. A na koniec sa treba vrátiť do domu Otca, tak ako evanjeliový márnotratný syn, aby neskôr, tak ako Lazar, prežíval víťazstvo života nad smrťou.

Cieľ cesty

Cieľom tejto duchovnej cesty je Pascha – sviatok nad sviatkami a slávnosť nad slávnosťami – ako sa spieva vo veľkonočnom kánone. Východná cirkev vo svojej liturgii silne zdôrazňuje paschálny aspekt Veľkého pôstu. Pascha a Veľký pôst sú so sebou úzko spojené, jedno bez druhého nemôže existovať, lebo celý liturgický život východnej cirkvi, nie je iba čas veľkého pôstu, je skoncentrovaný a gravituje okolo Paschy, ktorá stojí v centre liturgického života a stanoví jeho apogeum. Je to koniec starého a začiatok nového života v zmŕtvychvstalom Kristovi.

Svetlo pokánia

Známy profesor liturgiky Alexander Schmemann nazýva atmosféru a náladu veľkopôstnej liturgie „žiarivý smútok“, lebo z pobožnosti okrem smútku a vážnosti, vedomia a tragédie Adama a celého sveta, ako aj nekonečna hriechu, emanuje utajená radosť a svetlo, ktoré má preniknúť a dotknúť sa duše, otvoriť človeka na svetlo Božej prítomnosti. V spevoch „aleluja“ preráža prítomnosť zmŕtvychvstalého Pána, ktorý prichádza, aby voviedol človeka do slávy svojho kráľovstva.

Návrat do prvotného stavu

Cirkev, ktorá do svojej veľkopôstne liturgie zahŕňa živých aj mŕtvych, prežíva a anticipuje dejiny spásy, od Starej do Novej zmluvy. Tu môžeme vidieť biblický charakter veľkého pôstu, ktorý smeruje k tomu, aby človek získal „krásu“ duše a nie „zahmlený“ obraz, ale - ako sa spieva v Kánone sv. Andreja z Kréty. A v tom je vlastne podstata veľkého pôstu, návrat do stavu pred „vinou praotca Adama“.