Naj... správy v Biblii

Keď apoštol Pavol píše list Timoteovi, medzi iným ho povzbudzuje slovami: „Ale ty vytrvaj v tom, čo si sa naučil a čo ti je zverené. Veď vieš, od koho si sa to naučil. Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi“ (2 Tim 3, 14n). Aké Písma Timotej poznal? Aké Písma v jeho dobe hovorili o Ježišovi a mohli ho priviesť k spáse? Jednoznačne sú to texty Starej zmluvy (predovšetkým Tanach a Proroci). Potvrdzuje to aj sám Ježiš Kristus, keď v spore s farizejmi hovorí: „Skúmate Písma, ... a práve ony svedčia o mne“ (Jn 5, 39) a „keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal“ (Jn 5, 46).

Niet divu! Lebo po tom, čo zaznela najhoršia správa v Biblii, Boh všetko v ľudských dejinách nasmeroval na jeden kulminačný bod – spásu! Po tom, čo Pán vyhnal Adama a Evu z raja a k bráne postavil cherubínov s mečmi, aby strážili prístup k stromu života (Gn 3, 24), milióny ľudí žili a zomierali bez pevnej nádeje. A tak pri čítaní textov Starej zmluvy môžeme takmer s istotou nachádzať za všetkými Božími príkazmi a každým jeho konaním „prípravu cesty Mesiášovi“. Vtedajší Izrael dôsledne Písma skúmal a vedel, že hovoria o mesiášovi. Avšak nevedel to, že mesiáš príde dvakrát – raz ako „ben Jozef“ teda ako trpiaci služobník, ktorý zomrie za hriechy ľudu a druhýkrát ako „ben David“ – ako oslávený Mesiáš, ktorý príde na Zem v sláve. Je len samozrejmé, že Ježiš zatiaľ naplnil len polovicu proroctiev (týkajúcich sa prvého príchodu) a nenaplnil tie, ktoré sa majú udiať v posledných časoch. Táto „neúplnosť“ bola a je pre mnohých Židov dôvodom, prečo v neho neuverili.

Je však fascinujúce všimnúť si, ako prorocky a detailne boli Pánom sformované príkazy ohľadne slávenia biblických sviatkov tak, aby ukazovali na jednotlivé príchody Pána Ježiša: zatiaľ čo jarný cyklus (Pesach – deň prvého omeru – Šavuot) sa už naplnil, udalosti predpovedané jesenným cyklom (Jom Trua – Jom Kipur – Sukot) ešte len očakávame.

Jeho slávenie je symbolicky sústredené na baránka, maces – nekvasený chlieb a víno. Okrem toho je súčasťou pesachovej večere aj maror (horké byliny, zväčša chren), charoset (zmes strúhaných jabĺk, orechov a hrozienok), karpas (zelené byliny), miska so slanou vodou a novšou tradíciou je aj vajíčko. Hoci slávenie Pesachu bolo stanovené na 14. nisana, baránka si rodina vyberala niekoľko dní predtým. Vzali ho k sebe do domu a pozorne sledovali, či je naozaj bez chyby, lebo len taký mohol byť obetovaný v Chráme. Ježiš po svojom vstupe do Jeruzalema a po jeho uväznení bol rovnako podrobne vypočúvaný a skúmaný a následne o ňom Pilát vyhlásil: „Nenachádzam na ňom vinu“!

Základom slávenia pesachového sederu bolo vylúčenie akéhokoľvek kvasu z jedla. Kvas je symbolom hriechu a teda nekvasený chlieb (maces) predstavuje samotného Ježiša. Pri sederi sa používali tri kúsky macesu, zabalené do pláteného vrecúška. Najtajomnejším bol prostredný maces – afikoman, ktorý sa v istej časti večere ukryl a niektoré z detí ho potom muselo nájsť. Po nájdení sa tento afikoman od dieťaťa „vykupoval“. Následne ho ten, kto viedol obrad, rozlomil a podal prítomným. Hoci existuje niekoľko výkladov, čo tie tri macesy znamenali, isté je, že časť večere, keď sa afikoman hľadal, vykupoval a následne po rozlomení rozdal ostatným, pre Židov predstavoval očakávaný príchod mesiáša, keď si pripomienkou na oslobodenie z Egypta vyprosovali nové oslobodenie mesiášom. Novšie mesiánske výklady vidia v zabalení afikomanu, jeho ukrytí a nájdení symbolické vyjadrenie pochovania a zmŕtvychvstania Ježiša. Počas večere sa v predpísanom poradí pili štyri čaše vína (piata čaša Eliáša sa nechávala nevypitá). Po rozdaní a zjedení afikomanu nasledovalo pitie tretej čaše, ktorá sa nazýva čašou vykúpenia, kedy si Židia pripomínali krv baránkov v Egypte, ktorá ich zachránila pred smrťou. Práve pri lámaní afikomanu, ktorý je stotožňovaný s mesiášom, Ježiš povedal: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“! A pri čaši vykúpenia, predstavujúcej krv pesachového baránka, povedal: „Toto je moja krv“! Takto sa Ježiš priamo stotožnil s pesachovým baránkom a priamo o sebe povedal, že on je sľúbeným Mesiášom.

Obeta z prvej žatvy – deň prvého omeru

Práve v čase Pesachu v Izraeli dozrievala prvá úroda, z ktorej boli Židia povinní obetovať Pánovi ako prejav vďaky jeden omer – obeta prvotiny. Omer predstavuje starobylú mieru na meranie obilia, zrna alebo suchého tovaru – približne 3, 9 litra. V dávnych časoch znamenala dostatočné množstvo zrna pre jedného človeka na jeden deň. Ježiš vstal z mŕtvych na tretí deň po ukrižovaní, teda práve v deň prinášania obety prvotín. Apoštol Pavol nám hovorí o Ježišovi: „Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1 Kor 15, 20).

„Vtedy sa vrátili do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá Olivová a je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu“ (Sk 1, 12). Tieto Lukášove slová, komentujúce udalosti po nanebovstúpení Pána, sú dôvodom predpokladať, že Ježiš vystúpil k Otcovi práve v sobotu. Nech už to bolo akokoľvek, pravdou ostáva, že šabat predstavuje nielen odpočinok, ale aj predzvesť Božieho kráľovstva. Skutočný odpočinok a pokoj je možný len vtedy, ak náš život patrí tomu, kto je Pánom nad sobotu, kto je Kniežaťom pokoja a ak žijeme život vydaný jemu, už teraz žijeme v jeho Kráľovstve.

Po prinesení obety prvého omeru (Lev 23, 10 – 14) sa počítalo sedem týždňov (Lev 23, 15 – 22). Práve vtedy dozrela druhá úroda – zväčša šlo o pšenicu. Pán svojmu ľudu na tento deň prikázal slávnostné zhromaždenie a zároveň sviatok Šavuot zaradil k dvom ďalším tzv. šaloš rehalim, teda k pútnickým sviatkom, počas ktorých Židia putovali do Jeruzalemského chrámu, aby tam priniesli obety Pánovi. Aj preto bolo v Jeruzaleme počas vyliatia Svätého Ducha zhromaždených toľko Židov. Práve tieto udalosti sa chápu ako zrod Cirkvi. Azda na nich môžeme vztiahnuť slová apoštola Jána: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). O Svätom Duchu Ježiš hovorí: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám. A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené“ (Jn 16, 7 – 11). Dôležitosť týchto slov a dôležitosť vyliatia Svätého Ducha pochopíme len v kontexte židovského chápania hriechu. Keďže Žid odmieta fakt hriešnej ľudskej podstaty; keďže hriech vníma len na úrovni skutku a ospravedlnenie je preňho samozrejmý fakt v dôsledku jeho príslušnosti k vyvolenému národu, Izrael teraz ani v Ježišových časoch nečakal mesiáša, ktorý by ich oslobodil od hriechu a moci diabla. Aby bola učeníkom zjavená podstata Božieho plánu spásy, museli prijať predovšetkým nový pohľad na seba a na hriech. Že sa tak skutočne stalo, vidíme z prvej Petrovej reči, ktorá spôsobí uvedomenie si hriechu a následné pokánie (porov. Sk 2, 37 – 39).

V tomto bode sa pred nami uzatvára kruh započatý v úvode. Možno ste počuli a videli mnoho negatívnych postojov kresťanov voči Židom kvôli tomu, že ich považovali za Ježišových vrahov. Hoci je pravda, že to bola židovská veľrada, ktorá Ježiša vydala do rúk Rimanov, v skutočnosti to boli Rimania, ktorí Ježiša fyzicky pribili na kríž. Na druhej strane nie je správne pripisovanie viny niekoľkých náboženských vodcov celému národu v tom čase, a už vôbec nie všetkým Židom všetkých storočí.

Tu však nie je dôležité to, kto Ježiša vydal a kto vykonal rozsudok. Pretože Ježiš musel zomrieť, aby sa naplnili Písma a aby svojou smrťou vykúpil tak Žida ako nežida. Ježiš sám vyhlásil, že svoj život dáva sám dobrovoľne (porov. Jn 10, 18). A hoci dav kričal: „Krv jeho na nás a na naše dietky!“ (Mt 27, 25), Božie slovo nás učí, že Ježišova krv nevolá po pomste ako krv Ábela, ale po odpustení. Teda volajúci dav – vedený Svätým Duchom – azda ani netušil, že zvolával na seba a svoje potomstvo Ježišovu krv ako krv odpustenia a záchrany.

Ježiša teda nezabili Židia, ale hriech každého jedného z nás! A keď na začiatku knihy Genezis čítame tie najhoršie slová o anjelovi s plamennými mečmi, ktorý stráži vstup k stromu života, dnes už nemusíme prepadnúť panike a beznádeji. Lebo Pán Ježiš nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním voviedol do Kráľovstva svojho Otca.