www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=463
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 25. január 2021     Meniny oslavuje: Gejza

Zoεpédia - náhodný výber: Eljon, Svetlo, Prestol, svätý stôl.     pohľadnice

09.10.2007 | Publicistika | Čítanosť(5309)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Dve krásavice

Dve krásavice

Za krásnymi poľami a hlbokým lesom sa rozprestierala nádherná lúka. Zelená tráva nežne chránila drobné sedmokrásky a robila honosný plášť vysokým kosatcom. Žilo na nej mnoho chrobáčikov. Lienky sa pretekali, ktorá má viac bodiek, stonožky, ktorá sa ďalej dostane. Lúčne koníky preskakovali zelené listy a nad tým všetkým veselo bzučali včielky. No najkrajšie chrobáčiky, ktoré zdobili modrú oblohu nad lúkou, boli pestrofarebné motýle.

 

Jeden z dúhových krásavcov sedel práve na omamne voňajúcom liste agáta. Veselo sa pohojdával a nechával sa štekliť slnečnými lúčmi. Vtom na neho zavolal kamarát motýľ, ktorý sa volal Fešák: „Ale, ale, priateľ Snilko (tak sa totiž volal motýlik na agáte), o čom dnes snívaš?“

„Všimol som si, že tu pod agátom rastie akýsi nový kvet. Má silnú zelenú stonku a listy mu svietia ani drahé kamene. Čo myslíš, Fešák, čo je to za kvetinka?“

Fešák vyletel pod strom: „Hm! A tá vôňa, ktorá z neho vychádza.... Počuj, Snilko, to ti bude nejaká krásavica.“

„Povieme o tom ostatným motýľom?“

„Povieme!“

A už sa aj rozleteli na každú stranu lúky, aby novinu zvestovali všetkým obyvateľom.

Neďaleko agáta sa zo zeme nesmelo tlačili na svetlo jemné lístočky. O pár dní sa spomedzi lístočkov vynorila aj milá belasá hlavička. Z nej na svet pozerali dve usmievavé očká. Boli také nevinné ako očká práve narodeného bábätka.

„Kde je slniečko?“ začudovalo sa kvieťa, keď sa poriadne povystieralo. „Tak som sa naň tešila!“

„Slnko čakáš zbytočne,“ ozval sa zhora pyšný hlas.

Keď zdvihla drobučká fialka (lebo to bola fialka) hlávku, uvidela nevídanú krásu. Na vysokej stonke sa vystierali listy také krásne zelené, že aj tráva svojou zeleňou bledla. Ale čo by len listy, ale na samom vrchu, nad zeleným čipkovým golierom, sa vynímala tvár krajšia ako všetko, čo fialka za svoj krátky život videla. Bola červená, ale vlastne občas aj ružová či oranžová, podľa toho, na ktorú stranu zafúkal vietor. Dokonalý kalich takej krásy, akoby ho nejaký majster vymodeloval z čarovnej hliny. Celá kvetina vyzerala ako majestátna, nádherná a hrdá kráľovná. Bola to ruža. No ruža mala aj čosi veľmi, veľmi nepríjemné – tŕne. Rástli pod listami a vlastne nik ich nemohol vidieť, okrem fialky, pretože bola oveľa menšia, a tak na ružu musela pozerať zdola.

„No?! Čo zízaš, krpec?“ hnevlivo sa oborila ruža na fialku. „Aby si vedela, slnko svieti práve na mňa!“

„Ale nemohli by ste, prosím ...“ chcela fialka skromne poprosiť o trošku miesta.

„Drzaňa jedna!“ okríkla ju ruža. „Ani mi na um nezíde!“

Práve vtedy leteli okolo motýle. Fialke napadlo, že ich poprosí o pomoc.

„Haló, haló kamaráti!“ zavolala fialka na parádnikov s dúhovými krídlami.

„No? Čo chceš, maličká?“ zosadol k nej Fešák. Fialka sa zahanbila. Motýľ Fešák sa na ňu pozeral s výsmechom a pridali sa k nemu aj ostatné motýle.

„Pozrite, aký škriatok nám tu vykvitol! Práve pri ruži.“

Motýľ Fešák sa ešte raz nedbalo pozrel na zronenú fialku a už odlietal. Stihol ešte zakričať: „Načo si vykvitla práve tu? Netrep sa tam, kde ťa nepotrebujú!“

To už neborkú fialku zaliali slzičky. No bola ešte taká neskúsená, že nevedela, ako omamujúco jej slzičky voňajú.

Motýľ Snilko si práve vyspevoval jarnú pesničku, keď tu zrazu: „Hm! Čo to tu tak krásne vonia? Aha, veď som práve nad zázračnou ružou! To je teda kvetina. Krásna, hrdá a ešte aj vôňu má ako...nie, nie, nie! Počkať, počkať, počkať! Toto predsa nie je vôňa ruže. Aj včera som tu bol, ale tak nežne, tak omamujúco a pritom sviežo nevoňala. Odkiaľ sa to len berie?“ Snilko, vdychoval vzduch čoraz bližšie a bližšie, nižšie a nižšie a ešte nižšie...

„Aha! Tak tu si ! A kto si vlastne?“

Fialôčke medzitým už narástlo zopár silnejších lístkov a belasá hlávka sa len jemne ukazovala ponad ne.

„Som fialka,“ odpovedala skromne.

„Prečo si tu taká sama? Máš takú krásnu vôňu, že by si tu mohla mať denne aspoň sto včielok na návšteve. Tvoj med je iste sladučký,“ oblizol sa motýlik.

Fialka na neho prekvapene zažmurkala modrými okáňmi.

„Tebe neprekáža, že som malá? A že ma medzi listami skoro nevidno?“

„Nie, prečo by malo?“

Fialka pozbierala odvahu a porozprávala Snilkovi, ako sa jej ostatné motýle vysmiali, ako jej ruža nechce uvoľniť ani trošku slniečka a aká sa cíti sama.

Motýlik Snilko ju potešil. „Krása nie je všetko,“ povedal fialke, „a pýcha sa často potrestá sama.“

 

Snilko začal za fialkou chodievať každý deň. Zaviedol k nej včielky, ktoré sa jej nektáru veľmi potešili, zoznámil ju s lienkami, každý deň sa hrali na hádanky a nasmiali sa spolu, až ich brušká boleli. Mravčeky si chodili pod husté a hebké listy fialky oddýchnuť po celodennej práci, ba dokonca k fialke začali chodievať aj poniektoré motýle, pretože fialka sa nikdy na nikoho nehnevala a pre každého mala láskavé slová.

Po čase si pyšná ruža všimla, že k nej chodieva čoraz menej chrobáčikov. Prestali k nej lietať motýle, ktoré by jej stále hovorili, aká je krásna.

,,Veď počkajte,“ myslela si, „ešte ste ma nevideli v celej mojej kráse!“ Ruža obnažila celú svoju stonku. Myslela si, že takto k sebe privábi všetkých svojich obdivovateľov. Postŕhala si lístie a ráno celá nedočkavá čakala, kedy k nej príde prvý motýľ, aby ju obdivoval.

Prišlo ráno.

Lúka ožila. Aj k ruži sa priblížili niektorí z jej obyvateľov. Motýle vyleteli do výšky a obdivovali...

Viete čo?

Tŕne!

Celá lúka zostala stáť v údive, no ako na povel sa spustil hlasný smiech. Ruža, ktorá už nevedela, čo od rozkoše a závisti, sa sama zohavila.

A teraz tam stála nešťastná a zahanbená.

„Haló, haló! Počujete ma? Haló!“

Nástojčivo sa ozýval tichučký hlások. Horko-ťažko prehlušil veľký a potupujúci smiech. Malá fialka sa dožadovala pozornosti. Keď sa ako-tak upokojili, fialka prevravela:

,,Viem, že som malá. A predsa chcem vám, krásne motýle, ktoré sa teraz najviac smejete, povedať, že keď bola ruža krásna, plná ligotavých listov, vedeli ste ju obdivovať a zaliečať sa jej. No teraz, keď urobila chybu, nik sa k nej neprizná. Smejete sa z nej aj vy, čo ste boli voľakedy jej priateľmi. To veru nie je pekné.“

Zamysleli sa chrobáčiky, zamysleli sa motýle.

A viete čo urobili potom?

Celý mesiac pomáhali ruži a starali sa o ňu. Lístky jej opäť narástli. Z vďaky ruža vytočila svoju krásnu hlávku tak, aby mal skromný kvietok dostatok slniečka.

Po mesiaci sa na lúke konala veľká slávnosť. Aká?

No predsa svadba! A hneď dve. Fialka sa vydávala za motýlika Snilka a slečna ruža za motýľa Fešáka. Snilko sa nasťahoval pod zelené lístky fialky, pretože teraz už mohol svoju fialôčku konečne uvidieť celú. A veru sa bolo na čo pozerať. Hlávka ako kúsok neba, štíhla ako prútik, plná vône a lásky k svojmu motýlikovi.

A Fešák? Ten sa nasťahoval rovno do krásnej hlavičky svojej ženičky. Pre istotu, aby zase nevyviedla nejakú hlúposť.

 

A tak sa na lúke opäť rozhostil blažený pokoj a čoskoro, po jari, sa nad trávou vznášali nezvyčajné drobné motýliky. Niektoré mali na krídelkách ružičky a iné ich mali belasé ako modré nebo. Práve tým dali ľudia meno belásky. Na pamiatku lásky medzi skromnou fialkou a dobrým motýlikom.


Anna Vašková – Kolivošková

Zdroj: Slovo 2007, č. 17 - 18.
 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε