Postup pri krste a myropomazaní II.

Predovšetkým otázke, prečo vysvetľujúce obrady krstu a myropomazania nasledujú až po udelení týchto svätých tajomstiev, a nie predtým, sme sa venovali v predchádzajúcej katechéze. Teraz zamerajme svoju pozornosť najmä na to, z akých častí sa predmetné obrady skladajú a čo vlastne o krste a myropomazaní hovoria.

V istom zmysle je prvým vysvetľujúcim obradom krstu a myropomazania už aj hymnus: „Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli. Aleluja.“ Jeho pôvodu a teologického odkazu sme sa však dotkli v predminulom čísle.

Druhou časťou vysvetľujúcich obradov je čítanie apoštola, konkrétne úryvku z Listu svätého apoštola Pavla Rimanom (91. začalo = kapitola 6, verše 3b – 11). Uvedený text je obsahovo mimoriadne bohatý a poukázať na všetky jeho myšlienky je prakticky nemožné. Spomeňme preto aspoň niektoré jeho vety: „Bratia, ktorí sme pokrstení v Krista Ježiša, v jeho smrť sme pokrstení. Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme...žili novým životom....Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu.“

Čo vlastne svätý apoštol Pavol hovorí? Hovorí vec, ktorá môže znieť priam šokujúco: ak máme dosiahnuť ospravedlnenie od hriechu, zaiste tak od hriechu prvotného (dedičného), ako aj od hriechu osobného, najprv musíme zomrieť. Navyše tvrdí, že my sme už zomreli, ba dokonca sme už boli aj pochovaní. Ako si tieto jeho slová vysvetliť? Odpoveď je relatívne jednoduchá: smrťou a pochovaním, ba dokonca aj zmŕtvychvstaním, ktoré sme absolvovali, je krst, ktorý sme prijali. Logiku tohto tvrdenia poľahky objavíme vtedy, keď si znova uvedomíme, že grécke slovo baptisma, ktoré zvyčajne prekladáme slovom „krst“, doslovne znamená „ponorenie“. Nad človekom, ktorý bol pokrstený, teda v ideálnom prípade ponorený, sa na kratučký okamih zatvorí hladina vody – to symbolizuje pochovanie, totiž pochovanie „starého človeka s predošlým spôsobom života“ (Ef 4, 22), čiže našej prirodzenosti odtrhnutej od Boha a poškvrnenej prvotnou vinou. Následne je takto krstený človek z vody vyzdvihnutý – to symbolizuje vystúpenie z hrobu, teda zmŕtvychvstanie, zrod „nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4, 24). To znamená, že ak máme byť ospravedlnení od hriechu, musíme byť pokrstení.

Tretím vysvetľujúcim obradom je čítanie evanjelia, konkrétne úryvku zo svätého Evanjelia podľa Matúša (116. začalo = kapitola 28, verše 16 – 20). Predmetný text hovorí predovšetkým o tom, že krstiť poslal svätých apoštolov sám zmŕtvychvstalý Kristus, keď povedal: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Z daného úryvku jasne vyplýva, že apoštoli a ich nástupcovia majú nielen poverenie krstiť, ale aj vyučovať národy Božej pravde a viesť ich k zachovávaniu Kristovho zákona.

Po skončení vysvetľujúcich obradov kňaz alebo diakon prednáša suhubú (násobnú) ekténiu, ktorá však neobsahuje len zvyčajné prosby za cirkevnú hierarchiu i za ľud a za tých, čo spravujú a ochraňujú krajinu, ale tiež osobitnú prosbu za „novoosvieteného Božieho služobníka“, respektíve za „novoosvietenú Božiu služobníčku“, teda za práve pokrsteného človeka, „aby sa zachoval vo viere čistého vyznania, v celej nábožnosti a v plnení Kristových prikázaní po všetky dni svojho života“. Ide o to, aby sa človek, ktorý práve prijal svätý krst, nikdy nespreneveril krstným záväzkom, aby nikdy nepošliapal v sebe milosť, ktorú prijal, aby sa nikdy nedopustil ťažkého hriechu.

Poslednou časťou obradov krstu a myropomazania je prepustenie. Jeho text je totožný s textom prepustenia na Bohozjavenie (6. január), kde sa hovorí, že Kristus „na našu spásu v Jordáne dovolil Jánovi, aby ho pokrstil.“ To naznačuje, že medzi práve pokrsteným človekom a samotným Kristom existuje odteraz určitá podobnosť.