www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=495
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 24. január 2021     Meniny oslavuje: Timotej

Zoεpédia - náhodný výber: Prestol, svätý stôl, Iniciácia, Monštrancia.     pohľadnice

13.11.2007 | Rozhovory | Peter Krajňak, ml. | Čítanosť(6292)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Rozhovor o misii v Iraku

Rozhovor o misii v Iraku

Slúži Bohu a svojej vlasti

 

V dnešnej dobe sa do povedomia občanov dostávajú aj vojenskí duchovní. Po prvotných rozpakoch sú dnes uniformovaní kňazi, plniaci si svoje duchovné poslanie v špecifickom prostredí armády, ale aj polície, väzenskej a justičnej stráže, hasičskej a záchrannej služby, vnímaní vcelku pozitívne.

Major Michalov sa pred časom vrátil z vojenskej misie v Iraku. O jeho irackej misii i o práci medzi prešovskými vojakmi sme sa porozprávali v priestoroch jeho kancelárie na mechanizovanej brigáde, sídliacej v budove bývalého Justičného paláca na Námestí legionárov.

 

Prechod do horúceho irackého prostredia zo stredoeurópskej klímy môže vyvolať zdravotné problémy. Ako dlho vám po príchode do Iraku trvala aklimatizácia? A ako vás doma po polročnom odlúčení prijala rodina?

Máte pravdu. Klimatické podmienky v Iraku sú úplne iné ako u nás. Počas leta tam vôbec neprší. Dážď som tam videl naposledy v apríli, a potom dlhé obdobie nič. A ani to sa nedalo nazvať dažďom, bolo to len pár kvapiek. Bolo to dobré kvôli tomu, že sa neprášilo. Prach spôsobuje organizmu veľké problémy, nepriaznivo pôsobí na dýchacie cesty, oči, ale veľmi škodí aj technike.

Na vlastnej koži som zažil, čo je piesočná búrka. Piesok vám ošľahá každý kúsok nezakrytej časti tváre, viditeľnosť nie je žiadna. Teplota v tieni sa bežne pohybovala okolo 45 – 50 ºC. Ale v podstate s aklimatizáciou v tejto krajine som nemal väčšie problémy. A že rodina bola šťastná po mojom príchode domov, zvlášť deti, ani nemusím hovoriť.

 

Obyvatelia nášho regiónu sledujú situáciu v Iraku prostredníctvom televízie. Aká je každodenná realita v niekdajšej krajine Saddáma Husajna?

Myslím si, že médiá podávajú reálne, neskreslené informácie o každodenných problémoch v tejto krajine. Samozrejme, hovorí sa predovšetkým o negatívnych udalostiach, ako sú útoky irackých extrémistov, činnosť teroristických skupín a podobne.

Mal som možnosť vnímať život v Iraku aj z inej strany, keď som sa stretával s bežnými obyvateľmi Iraku, ktorí sú pokojní a mierumilovní, túžia konečne po pokoji a mieri vo svojej krajine.

 

Priblížte nám pôsobenie slovenských vojakov v Iraku. Účasť našich vojakov ste vnímali ako (podľa slov istého nášho politika) „nezmyselné šaškovanie“ a plnenie amerických teritoriálnych záujmov alebo máte inú skúsenosť?

Je všeobecne známe, aká jednotka slovenských vojakov fungovala v Iraku. Bola to ženijná jednotka, ktorá mala za úlohu likvidovať nebezpečnú muníciu z čias Saddáma Husajna. Nekontrolovateľne „rozhádzaná“ na nechránenom území môže vážne ohroziť život miestneho obyvateľstva aj ich majetok, najmä dobytok, ktorý je často jediným zdrojom ich obživy. Naši vojaci sa stretli s veľkou vďačnosťou ľudí, ktorí videli, čo naši vojaci robia. Svoju vďačnosť prejavili napríklad tým, že našim vojakom priniesli pohár vody, ktorá je v tejto ťažko skúšanej krajine veľmi vzácna.

 

Ako vyzeral váš pracovný deň počas irackej misie?

Predovšetkým som sa snažil byť v neustálom kontakte s vojakmi, lebo – a nemyslím to nadnesene – tvorili sme tam jednu veľkú rodinu. Vždy, keď to len bolo možné, zúčastňoval som sa odborných úloh, ktoré naši vojaci plnili. Samozrejme, každý deň som slávil bohoslužby, vypomáhal som svojmu poľskému kolegovi – kňazovi, lebo bol sám a poľských vojakov v tábore bolo oveľa viac ako našich. A popritom sme sa snažili spolu s kolegom psychológom organizovať rôzne voľnočasové aktivity športového, ale aj náboženského charakteru, lebo polrok nie je až taká dlhá doba, ale keď ste odlúčení od domova, v takýchto špecifických podmienkach čas beží predsa o čosi pomalšie. V takejto situácii je veľmi potrebné voľný čas aktívne využiť. Mne osobne polrok ubehol ako voda a nikdy som sa neprichytil pri tom, že sa nudím alebo že nemám čo robiť.

 

Po páde lietadla Antonov AN-24 pri návrate z misie v Kosove v januári 2006 vojaci zaplnili vojenské kaplnky. Mali vojaci v Iraku záujem využiť „služby“ kňaza alebo ho len rešpektovali, či trpeli ?

Každému, kto mi položí túto otázku, odpovedám takto: Ja som sa tam cítil byť veľmi užitočný. Netvrdím, že som tam bol najdôležitejší alebo že bez kňaza by tam vojaci neprežili, či snáď by naše pôsobenie v misii počas šiestich mesiacov dopadlo horšie. No mám skúsenosť, že kňaz, ale aj psychológ tam nie sú zbytoční. Vojak je tiež iba človek, so všetkými radosťami, starosťami a potrebami, aj duchovnými, ktoré má právo aj v tomto prostredí realizovať.

Myslím, že túto otázku je potrebné položiť tým, ktorí prežili šesť mesiacov s duchovným v misii, aby posúdili život a pôsobenie duchovného medzi nimi. No myslím si, aj keď na začiatku boli určité predsudky a názory na vycestovanie duchovných do misie, život potvrdil, že duchovní majú v misii svoje miesto. Potvrdzuje to skutočnosť, že sa nikdy nestalo, aby bola kaplnka pri bohoslužbách prázdna. Uvedomujem si, že to nebola moja zásluha, ale živý záujem vojakov prežívať s Bohom život v misii. Aj človek, ktorý mal doma, ako sami hovorili, do kostola ďaleko, navštívil v misii Boží stánok.

 

Irak je známy tým, že popri islamskej väčšine tu žije a pôsobí katolícka menšina - starobylá chaldejská katolícka cirkev a tiež arménska cirkev. Navštívili ste miestne kresťanské cirkvi, ktoré sú často vystavené útokom islamských extrémistov?

Počul som, že v meste, kde sa nachádzal aj náš tábor, žije malá komunita kresťanov. Žiaľ, kvôli zložitej bezpečnostnej situácii nebolo možné navštíviť mesto a vyhľadať túto komunitu. Bolo by to o to ťažie, že tam nemajú svojho kňaza ani chrám. Ale ako vravím, kvôli vlastnej bezpečnosti sme nemohli opúšťať tábor, ktorý je prísne strážený.

 

Plánujete do budúcnosti účasť na inej misii, trebárs na Cypre, v Kosove, Afganistane, alebo v Eritrei?

Neplánujem, ale ak bude treba, tak som ochotný kedykoľvek s našimi vojakmi vycestovať, kamkoľvek budú vyslaní.

 

Kto patrí do vašej vojenskej farnosti tu v Prešove a čím sa líši od klasickej diecéznej farnosti?

Pán biskup Rábek zriadil v prešovskej posádke v roku 2004 vojenskú farnosť. Za jej patróna sme si podľa vzoru civilnej farnosti v meste vybrali sv. Mikuláša. Jej farníkmi sú všetci príslušníci našej mechanizovanej brigády. Nie je to typická farnosť s kostolom a farskou budovou. Farou je teraz moja kancelária na našej brigáde, chrámom naša kaplnka. Moja pastorácia sa líši od klasickej. Táto farnosť bola zriadená kvôli špecifickému poslaniu Ozbrojených síl, keď je potrebné ísť za vojakmi a ich rodinami. Podobne ako v iných posádkach po celom Slovensku, môžu veriaci využiť službu miestnej farnosti podľa miesta trvalého bydliska alebo môžu osloviť svojho vojenského kňaza, ktorý lepšie pozná podmienky a špecifiká ich služby, a to aj vďaka tomu, že s niektorými kňazmi prežil istú etapu života v misii.

S miestnymi kňazmi, či už gréckokatolíckymi, alebo rímskokatolíckymi, spolupracujeme veľmi dobre, nevnímajú našu službu ako súperenie, ale vidia v nej veľkú pomoc v službe Bohu a ľuďom.

 

V súčasnosti sa kňazská služba špecifikuje. Okrem armády, polície a väzníc kňazi pôsobia v nemocniciach, charitatívnych domovoch, v rómskych osadách. Čo Cirkev očakáva od tohto „splývania“ s konkrétnym prostredím?

Je mylné tvrdenie, že práve menované špecifické prostredie, kde už duchovní pôsobia, je čosi viac alebo menej ako ostatné profesie alebo spoločenstvá. Práve vďaka zžívaniu sa kňaza s konkrétnym prostredím sa kňaz dostáva bližšie k ľuďom, ktorí pracujú, žijú alebo slúžia v daných profesiách, a tak v konečnom dôsledku majú bližšie k Bohu.

 

za rozhovor ďakuje Peter Krajňák ml.

 

Štábny kaplán mjr. Mgr. Jozef Michalov pôsobí v prešovskej mechanizovanej brigáde ako vojenský duchovný. Je ženatým gréckokatolíckym kňazom. Prvé tri roky po vysviacke pôsobil ako správca farnosti Oľka pri Medzilaborciach. Vojenským duchovným je od roku l999. Najprv pôsobil ako vojenský kaplán v Michalovciach, od roku 2003 je v Prešove.

Zdroj: Slovo 2007, č. 14.
Autor: Peter Krajňak, ml. - všetky články od tohto autora (2)
Cesty – misijná oblasť Cirkvi
02.10.2007 | Teológia | La difesa della dignita umana al centro del documento Orientamenti per la Pastorale della Strada, TK | Čítanosť(10383)
Cesty – misijná oblasť Cirkvi
Pokračovateľ misie - O životných cestách prof. Petra Libu
05.06.2007 | Rozhovory | Slovo 2007, č. 8. | Čítanosť(6778)
Pokračovateľ misie - O životných cestách prof. Petra Libu

všetky súvisiace články (3) »

všetky súvisiace správy (1) »

 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε