::: Zoe.sk - E-zine Prešovskej eparchie

Rozmýšľajme spoločne, prečo slová, ktoré denne vypovieme, zraňujú nás i naše okolie. Prečo dialóg lásky a porozumenia viazne kdesi v našom hrdle. Do našich rodinných vzťahov často vstupuje nezáujem, chladné pohľady a neodpustenie. Každý z nás obhajuje svoju pravdu a zabúdame na jedinú pravdu, a ktorej máme postaviť náš rodinný život. Koľkokrát zlyháme, zrádzame seba a svojich najbližších. Prečo je to tak? Možno by som si nikdy nekládla tieto otázky, keby …
Tak pekne sa to u nás začalo. Ako v nejakom krásnom románe. Obaja s manželom sme ukončili filozofickú fakultu. Promócie a svadba. Rodičia zariadili byt v jednom krajskom meste. Zároveň aj školu, kde sme obaja od prvého septembra nastúpili. Nechýbali nám priatelia, známi, večierky a všetko, čo patrí k imidžu moderného človeka.
Problém v našej rodine sa začal odvíjať po narodení našej dcérky Janky. Začala chorľavieť. Lekári nevedeli zistiť diagnózu. Skúšali sme všetko možné. Dokonca sme obaja absolvovali kurz Silvovej metódy. Keď sme boli v hladine Alfa, podľa návodu tejto metódy liečili našu Janku, zdravotný stav sa začal zlepšovať. Ale trvalo to len niekoľko týždňov. Potom to nanovo prepuklo. Vysoké teploty a neustály plač. Akoby to nestačilo, s manželom sme si začali byť cudzí. Zvaľovať vinu jeden na druhého za tento stav. Naši priatelia sa nám začali vyhýbať. Keď sme im začali pri náhodných stretnutiach hovoriť o našich problémoch, len pokrčili plecami.
Jedného dňa, keď som sa s malou Jankou vrátila z nemocnice, našla som poloprázdny byt, na stole manžel zanechal list na rozlúčku. Nie, toto som nečakala. Všetko sa vo mne zrútilo. Nechcelo sa mi žiť. Bola som na dne. Zúfalstvo a nadávanie vstúpilo do môjho vnútra. Nevedela som, ako ďalej. Tak často negatívne myšlienky ma prenikli, že som pomýšľala na samovraždu.
Na deň 4.mája budem dlho pamätať. Čakala som pred detskou ambulanciou s dcérkou. Na chodba prišli dvaja ladí rodičia s asi ročným chlapčekom. Prichytila som sa pri myšlienke, že im závidím. Oni vybadali na mojej tvári smútok. Ani sama neviem, ako so mnou nadviazali rozhovor. Najprv sme hovorili len tak o deťoch a potom som sa rozhovorila o svojom trápení. Aspoň mi trochu uľavilo. Boli to prví ľudia, ktorí ma pozorne počúvali. Keď som skončila, mladá mamička mi hovorí: Na váš problém je jediné riešenie: modlitba.
Až som sa zarazila. Mladí ľudia? Myslela som si, že mi poradia niečo iné.
Ako to myslíte, opýtala som sa.
Jednoducho. Začnite sa s Bohom o svojich problémoch rozprávať. Veď on je váš Otec.
Už som chcela prerušiť náš rozhovor, ale mladý otecko akoby mi to vyčítal z mojej tváre.
Nie nebojte sa, nie sme sektári. Sme gréckokatolíci. Pravidelne chodíme do našej cerkvi. Ja som tiež gréckokatolíčka. Mladí rodičia sa rozhovorili o aktivitách, ktoré majú vo farnosti.
Už som zabudla modlitbu Otče náš. Ako sa ja mám rozprávať s Bohom? Je to ťažké sa rozprávať s Bohom, ktorý je tak ďaleko.
Ale Boh sa nám zjavuje v Ježišovi, vysvetľuje mi mladá mamička. V Jánovom evanjeliu čítame, ako Filip hovorí Ježišovi: Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí. Ježiš mu odpovedal: Filip, toľký čas som s vami a nepoznal si ma? Kto videl mňa, videl aj Otca. Ako to, že teraz hovoríš: Ukáž nám Otca? Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne? (Jn 18, 8 – 10)
Skúste prosiť o dar viery a dôvery v nebeského Otca, lebo on vás stále miluje a hľadá ako dobrý pastier stratenú ovečku.
Tak akú modlitbu by ste mi poradili?
Skúste sa modliť každý deň so Slovom Božím. Opakujte si denne slová sv. apoštola Pavla: Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje (Flp 4, 13).
Na rozlúčku mi dali mladí rodičia svoju adresu a číslo telefónu. Pre prípad, keď mi bude ťažko, aby som sa im ozvala.
Raz večer, keď som sa vrátila z pohotovosti s chorou Jankou, cítila som potrebu sa s niekým podeliť o svoju bolesť. Zatelefonovala som mojim známym. Aj keď bolo neskoro večer, o niekoľko minút prišli aj s chlapčekom. Znovu som im rozpovedala svoje ťažkosti s dcérkou aj so sebou.
Povedali mi: Skúsme sa teraz za tento problém pomodliť. Odovzdajme ho do rúk Ježišovi. On povedal: O čokoľvek požiadate v modlitbe, verte, že ste to prijali a bude to vaše (Mk 11,24). A ďalšie prisľúbenie: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 18, 19). Skúsme sa oprieť o tieto prisľúbenia a začnime sa modliť. Slová modlitby, ktoré vyslovili moji známi, stávali sa hojivým balzamom pre moju dušu. Je zaujímavé, že Janka počas modlitby neplakala. Po modlitbe mi rozprávali o svojich skúsenostiach s modlitbou a zo stretnutia so živým Ježišom. Ich dom je domom modlitby. Zanechali mi Sväté písmo, aby som sa častejšie rozprávala s Ježišom v Slove Božom.
Tak pomaly som vstupovala do nového sveta, kde Boh bol mojou oporou a istotou. Moji priatelia mi ukázali aj cestu do cerkvi. Spoznala som tam nádherných ľudí, ktorí mi dodávali elán a chuť kráčať po nastúpenej ceste. Raz do týždňa sa stretávame v modlitbovom spoločenstve, ktoré vedie kňaz. Veľa sa učím a poznávam Božie pravdy, ktoré prijímam s pokorou do svojho srdca.
Už dávno som sa zriekla Silvovej metódy. Prestali bolesti hlavy a myšlienky na samovraždu. Vykonala som generálnu svätú spoveď, častejšie prijímam Ježiša v Eucharistii. Teraz už používam Ježišovu metódu: Veriť Božiemu slovu, za všetko ďakovať a chváliť Boha a odpúšťať, ako Ježiš na kríži.
Malej Janke, ktorej je už rok a pol, sa zdravotný stav viditeľne zlepšil. Čudujú sa lekári a ja na ich počudovanie vravím: Ježiš je ten, ktorý uzdravil malú Janku. Lebo on je včera, dnes i na veky ten istý (Hebr 13, 8). V modlitbovom spoločenstve, kde sa stretávame, sme sa už modlili aj za môjho manžela. Už som mu odpustila. Ďakujem za neho Bohu a prosím preňho vôľu Božiu. Verte mi, že v našej rodine sa stal druhý zázrak. Pred niekoľkými dňami mi zatelefonoval manžel.
Drahá Anička, ak môžeš, odpusť! Chcel by som sa k vám opäť vrátiť. Je mi za vami smutno.
Odpovedala som mu: Drahý Dušan! Vieš, že dvere nášho bytu sú pre teba stále otvorené. Už dávno so ti odpustila. Za všetko ďakujem Bohu, lebo on je náš milujúci Otec.
Manžel sa vrátil domov. Do našej rodiny vstúpil duch lásky, pokoja a porozumenia. Manžel, keď videl, ako ja vážne beriem svoju vieru, aj on sa obrátil. Teraz spoločne sa doma modlíme. Už sa nezraňujeme.
Vďaka ti, Pane, za nových priateľov, ktorých si mi poslal do cesty. Vďaka za ich milé slová, cez ktoré som našla cestu k tebe. Niekedy stačí málo, len milé slovo vypovedané z lásky a náš život sa začína meniť. Verte mi, stačí iba slovo...

Svedectvo o Božom Slove: Stačí iba slovo.