www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?katechezy&id=17
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Liturgia > Liturgické katechézy

Dnes je: 18. október 2019     Meniny oslavuje: Lukáš

Zoεpédia - náhodný výber: Blahorečenie, Klarisky, Diabol má svoje 3 ob....     pohľadnice

01.01.2001 | Mgr. Stanislav Gábor | Čítanosť(19265)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Myrovanie – pomazanie olejom

Myrovanie – pomazanie olejom

 Pri bohoslužbách na veľké sviatky kňaz vo východnom obrade maže veriacich sv. olejom a tí zároveň dostávajú častice, partikuly požehnaného chleba (antidoru), ktorý bol posvätený na vigíliu sviatku, teda počas litie na večierni. Myrovanie je jedinečný prekrásny zvyk rozšírený medzi gréckokatolíkmi. Názov je odvodený od sv. oleja, ktorý sa nazýva myro. V nasledujúcich riadkoch chceme poukázať na korene a význam tohto liturgického úkonu. Je to pozostatok dvoch odlišných zvykov, keď sa v cirkvi konala celonočná vigília – bdenie a zapaľovali sa olejové lampy pred ikonou sviatku. Aby sme mohli lepšie porozumieť tomuto na prvý pohľad prostému zvyku, musíme sa vrátiť k objasneniu celonočného bdenia s litiou a k olejovým lampám pred ikonami ikonostasu.

História obradu – zmienky cirkevných otcov 

Sv. Bazil Veľký (+379) vo svojom Liste Duchovenstvu Neocézarei (List 207) píše o tom, ako veriaci šli na noc do domu modlitby a v skrúšení spievali žalmy. Táto celonočná vigília bola „výrazom ich pokánia“. V Jeruzaleme bola táto celonočná vigília prerušená procesiou so sviečkami na sv. miesta spojené s utrpením a smrťou Božského Spasiteľa. Pozostatkom týchto procesií na sv. miesta sú v našom obrade obchody okolo cerkvi na Veľký piatok, Paschu, Päťdesiatnicu atď.

Sv. Ján Zlatoústy (+407) zaviedol podobnú procesiu po uliciach Konštantínopolu. Procesie sa konali, aby veriaci vzývali Božiu pomoc a ochranu. Počas procesie biskup či kňaz prednášali prosby k Bohorodičke a svätým, na ktoré veriaci odpovedali – Kyrie, eleison, Hospodi, pomiluj. Táto verejná modlitba mala kajúcny charakter.

Takto sa postupom času v byzantskom obrade zaviedla a udomácnila „litia“ ako kombinácia dvoch sviečkových procesií: slávnostných v Jeruzaleme a kajúcich v Konštantínopole. Litia, z gréckeho lité, čo znamená vrúcnu modlitbu, prosbu. Spojenie viacerých modlitieb dostalo meno – litania (por. v latinskom obrade litánie). V liturgii sa tento názov udomácňuje v č. storočí. Pôvodne sa na veľké sviatky ľud zhromažďoval z mnohých chrámov na námestí na modlitby a spev žalmov. Či nám to nepripomína naplnenie Pánových slov: Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia (Mt 26, 41)? Litia sa slúžila neskoro v noci po večierni. Potom sa veriaci vrátili do svojich chrámov a pokračovali v slávení ranných bohoslužieb, teda utierne.

Patriarcha Filothej z Konštantinopola (1379) vo svojej liturgickej reforme ohraničil tento litijný sprievod k narthexu, teda ku vchodu cerkvi, na miesto, ktoré bolo pôvodne vyhradené pre kajúcnikov.

Simeon Solúnsky (1429) odporúča, že modlitby litie majú byť prednášané pri vchode chrámu tak, aby sa vyjadrila kajúcna dispozícia veriacich ako mýtnik (ktorý sa modlil pri vchode v chráme) alebo márnotratný syn. (O modlitbe 339). Z tohto dôvodu predpisujú liturgické rubriky, že jekténia litie má byť intonovaná v predsieni (narthexe) cerkvi (Ordo celebrationis, Rím, 1944, č. 57).

 Litia v monastieroch 

Litia sa rozvinula ako časť celonočného bdenia, spájajúc večernú bohoslužbu s rannou. Sv. Ján Zlatoústy vyjadril svoj obdiv tým, ktorí strávia celú noc v cerkvi: „pozri sa na zbožný boží ľud, ktorý nehľadí ani na deň, ani na noc, ani na ospalosť, ani na nevyspatosť, ale v bdení zjednocuje deň s nocou.“ (IV. homília). Počas šiesteho storočia sa celonočné bdenie rozvinulo v monastieroch. Pred polnocou na záver litie bolo podávané ľahké jedlo – kúsok chleba s olejom a pohár vína, požehnané predsedajúcim. Počas pokrmu čtec pokračoval v čítaní apoštolov. Hneď po jedení mnísi pokračovali v bohoslužbe, spievajúc utiereň.

V stredoveku, keď mníšske slúženia zaviedli do farských vhrámov, vigília sa skrátila a jedlo sa vynechalo. Následne modlitba požehnania pokrmu sa modifikovala na modlitbu za dobrú úrodu a dodala sa pšenica na požehnanie. Takto od 14. storočia chlieb, pšenica, víno a olej sa zvyčajne požehnávajú na litii.

 Olej a jeho význam v Starom a Novom zákone 

Pomazanie olejom malo v biblickej a antickej symbolike mnoho významov: olej je znakom hojnosti (Dt 11, 14), a radosti (Ž 23, 5; 104, 15), očisťuje a robí pružným (natieranie atlétov a zápasníkov); je znakom uzdravenia, lebo hojí pomlieždeniny a rany (Iz 1, 6; Lk 10, 34); spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu (KKC 695). Všetky tieto významy pomazania sa nachádzajú vo sviatostnom živote (KKC 1294). Akt pomazania olejom sa uskutočňuje pri sviatostiach: krste, myropomazaní, pomazaní chorých. Olej pri myropomazaní (krizmácii) je znakom „pečate Ducha Svätého“ (KKC 1295). Na tomto mieste treba zdôrazniť, že pri sviatostiach ide o celkom iný akt pomazania, sviatostný, ktorý sa nesmie zamieňať s chápaním myrovania. Myrovanie teda nemá význam sviatostný. Nie je to akési obnovovanie myropomazania, no je rovnako dôležité a má svoj význam. Samotné meno kresťan znamená pomazaný a je odvodené od samého Krista (grécke Christos značí Pomazaný (KKC 1289), ktorého pomazal Duchom Svätým Sk 10, 38).

V Novom zákone, odkedy apoštoli „pomazali olejom veľa chorých a uzdravili ich“ (Mk 6, 13), kresťania verili, že posvätný olej má božskú moc uzdravovania. Sv. Hieronym (+420) dosvedčuje, že „mnohí uštipnutí hadmi by zomreli, keby neutekali k sv. Hilarionovi, ktorý požehnal olej a dotkol sa ním ich rán, takže boli uzdravení“ (Sv. Hieronym, Život sv. Hilariona, č. 32).

Niektorí svätci používali olej z lámp, ktoré horeli na sv. miestach (Sv. Sáva) alebo horeli pred sv. ikonami (Sv. Nilus) na uzdravovanie chorých. V starších liturgických formulároch bola zvláštna modlitba na pomazanie chorých „sv. olejom z lámp“ (Goár, Euchologion, s. 678). Sv. Ján Zlatoústy sa zmieňuje o tom, že sa veriaci zvykli pomazať olejom z lámp horiacich v chráme: Mnohí z nich, ktorí sa pomazali tým olejom vo viere, zbavili sa chorôb (32. homília).

V Európe bol olivový olej vzácnosťou, preto namiesto neho používali sviece; aj na vigíliach. Dôsledkom toho olej, ktorý bol požehnaný na litii sa začal používať na pomazanie veriacich.

 Liturgická prax 

Litia sa zvyčajne slúži po večierni na vigíliach veľkých sviatkov. Po jekténii, kým veriaci spievajú predpísané stichiry, celebrant v procesii prichádza do predsiene cerkvi. Po stichirách intonuje rôzne prosby, na ktoré veriaci odpovedajú Hospodi pomiluj (12x). Kým veriaci spievajú stichiry s veršami, celebrant podíde k tetrapódu, na ktorom je litijná tácka – litijník. Na nej je 5 chlebov (prosfora), tanier pšenice, pohár vína a pohár oleja pripravený na požehnanie. Počas spevu troparu sviatku (3x) kňaz incenzuje tetrapod, zo štyroch strán (3x) a berie modlitbu na požehnanie chleba (porov. Ordo celebrationis, por. 57-59).

Mohylov Liturgikon (1629) k tomu poznamenáva: „Je známe, že chlieb, ktorý sa požehnal (na liturgii), ochraňuje ľudí proti všetkým druhom zla, ak sa prijíma s vierou“. O potravinách požehnaných na litii Liturgikon pripomína toto: 1. Kňaz užíva požehnaný olej na pomazanie ľudí, ktorí prichádzajú (na konci služby) pobozkať ikonu sviatku. 2. Konzumuje posvätné víno s úctou. 3. Rozdelí chlieb na časti a dáva ľuďom ako antidoron; 4. Zachová pšenicu na siatie, alebo urobí z nej múku. Napokon Liturgikon pripomína kňazovi, že nemá použiť chlieb a víno z litie na slávenie liturgie.

Myrovanie sa deje v našich podmienkach na konci bohoslužieb. Veriaci prichádzajú na „uctenie (pobozkanie) ikony sviatku“, ktorá je zvyčajne umiestnená na tetrapóde. Stojac na strane tetrapóda a držiac nádobku so sv. olejom, „kňaz“ pomazuje ľudí na ich čelá (Goár, Euchologion, p. 7-8).

Myrovanie sa niekde (napr. v byzantsko-ruskej tradícii) odohráva počas utierne (ak bolo vsenočné), keď kňaz štetcom maže olejom v znaku kríža čelá tých, ktorí prichádzajú pobozkať Evanjeliár (porov. Ordo Celeb.: 80, 86, 90).

Pri pkmazaní olejom na čelo vo forme kríža kňaz ich pozdravuje slovami „Christos posredi nas“, na čo odpovedajú „Jest i budet“. Na sviatok narodenia Pána sa užíva pozdrav „Christos raždajetsja – slavite jeho“, a na Paschu zvyčajný pozdrav „Christos voskrese – voistinu voskrese“.

Cirkev učí, že pri udeľovaní požehnaní a svätenín veriacim má pre ich účinok viera podstatnú úlohu. Tak to potvrdzujú aj slová Spasiteľa: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 5, 34). Znak kríža na čele vyjadruje skutočnosť, že všetky božské milosti prichádzajú skrze spásnu moc Krista, ktorý je stále prítomný vo svojej cirkvi – Christos posredi nas (por. Mt 18, 20). Veriaci následne odpoveďou – jest i budet – vyjadrujú svoju vieru v Kristovu prítomnosť a pomoc.

Po uctení si ikony a myrovaní veriaci dostávajú kúsok chleba – porezanú prosforu, požehnanú na litii a „ak ju požijú s vierou, dá im veľa milosti, zdravie a iné (duchovné) dobrá“ (Simeon Solúnsky, O sv. modlitbe, 342).

Požehnaný chlieb je symbolom Krista, „živého Chleba, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6, 51), a ktorý nám dáva ako fyzický tak aj duchovný život. Keď jeme tento chlieb s vierou, vyjadrujeme našu dôveru v Krista, že nás obdarí nevyhnutnou potravou pre naše telo (ako hovorí modlitba o rozmnožení chleba) a všetkými milosťami potrebnými pre našu spásu (Jn 6, 5-51).

Požívanie chleba antidoru sa niekedy interpretuje aj ako pamiatka na hostinu lásky – agapé starých kresťanov. V dávnoveku v cirkvi bolo  agapé po každej liturgii. Antidor z gr. znamená vrátený dar. V prvotnej cirkvi veriaci prinášali dary k sv. liturgii. Bol to obetný dar – chlieb – prosfora, ktorý sa nepoužil pri sv. liturgii. Zvyšný chlieb potom cirkev vrátila veriacim na konzumovanie. Dnes je pri myrovaní zachovaná symbolika tohto zvyku.

 Na záver 

Voľakedy boli u nás ľudia hlboko spätí s prírodou. Sami si dorábali chlieb z vypestovanej pšenice. Dorábaný chlieb znamenal pre nich mozole a tvrdú prácu na roli. Preto mali chlieb vo veľkej úcte. Myrovanie, olej a chlieb boli vo veľkej úcte, neoddeliteľná súčasť náboženského života. Dnes naša generácia v mestskej a technickej spoločnosti už nedokáže tak spontánne vidieť a pochopiť význam znakov, ktoré nám Cirkev a Kristus ponúka.

Preto keď pôjdeme nabudúce na myrovanie, uvedomme si, že skrze posvätený olej sa nás dotýka Kristova moc, ktorá ma silu uzdravovať. Pamätajme, že keď jeme posvätený chlieb, dostávame sa bližšie ku Kristovi, pravému chlebu, „ktorý dáva svetu život“ (Jn 6, 33). A na kňazov pozdrav pevne odpovedajme, a tak potvrďme našu vieru, že Kristus je skutočne medzi nami.

Zdroj: Gréckokatolícky kalendár 2001
Autor: Mgr. Stanislav Gábor - všetky katechézy od tohto autora (2)

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε