www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?katechezy&id=3
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Liturgia > Liturgické katechézy

Dnes je: 14. december 2019     Meniny oslavuje: Branislava, Bronislava

Zoεpédia - náhodný výber: Minea, Makarizmy, Anno Domini.     pohľadnice

01.10.1999 | Prof. ICDr. Cyril Vasiľ, SJ | Čítanosť(11796)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Vzájomné liturgické vplyvy medzi Východom a Západom

Vzájomné liturgické vplyvy medzi Východom a Západom

V latinskej cirkvi sú mesiace máj a október zasvätené osobitným spôsobom úcte Panny Márie. Typickým prejavom ľudovej zbožnosti počas týchto mesiacov je modlitba sv. ruženca alebo mariánske litánie. Východní katolíci, žijúci na obradovo zmiešanom území, čiastočne prevzali najmä pobožnosť svätého ruženca, alebo sa snažia, najmä v poslednom období, rozšíriť niektoré iné prejavy mariánskej úcty, ako je moleben, či akatist, ktoré považujú za primeranejšie duchu východnej liturgie. V otázke existencie tzv. mariánskych mesiacov, ako je máj či október, východní liturgisti  upozorňujú, že táto prax nemá liturgické opodstatnenie vo východných liturgických tradíciách. Táto skutočnosť však nemusí viesť bezprostredne ku kritike prevzatia tejto latinskej praxe aj východnými kresťanmi, alebo k snahe o jej zrušenie. Dôvodom tohto tolerantného prístupu môžu byť aj skutočnosti, ktorým by sme chceli venovať pozornosť v tomto príspevku.

Ide tu o históriu vzájomného vplyvu medzi  Východom a Západom v oblasti mariánskych liturgických slávení. Tejto otázke venoval osobitnú štúdiu Jesús Castellano Cervera v reprezentačnej publikácii venovanej liturgiam kresťanského východu sláveným v Ríme počas mariánskeho roku 1987-88. Na základe jeho výskumu, o ktorý sa v prevážnej miere opierame v tomto príspevku, ako aj podľa mienky všetkých odborníkov v tejto oblasti, pomer vzájomného liturgického ovplyvňovania Východu a Západu v oblasti mariánskej úcty vyznieva jednoznačne v prospech Východu.

Väčšina všeobecne rozšírených a dôležitých mariánskych sviatkov, ktoré dnes latinská cirkev slávi, majú totiž svoj pôvod na Východe. Spomedzi sviatkov latinského pôvodu tvorí výnimku sviatok Navštívenia Panny Márie – 2. júla, ktorý zaviedli františkáni v roku 1263 a ktorí prevzali Sýri, Kopti a Maroniti do svojich liturgii na Florentskom koncile (1439).

Najstarším mariánskym sviatkom je Zbor Presvätej Bohorodičky, ktorý je vo východných liturgiách slávený v bezprostrednej spojitosti so sviatkom Narodenia Pána, na druhý deň vianočný. Tento sviatok má svoj pôvod v Egypte a od 5. storočia bol slávený aj v Byzancii. V Ríme sa objavil až neskôr a v súčasnosti ho latinská cirkev uviedla do liturgického slávenia ako sviatok Panny Márie Bohorodičky na deň 1. januára.

Ďalší sviatok východného pôvodu s jasným mariánskym podtextom, ktorý sa rozšíril na Západ, je sviatok Stretnutia – Obetovania Pána. Jeho slávenie v Jeruzaleme už vo 4. storočí spomína známy starokresťanský spis pútničky Egerie. V tom istom období sa v Jeruzaleme sformovalo aj slávenie sviatku Zvestovania Pána.

Jeruzalemského pôvodu sú aj tri explicitné mariánske sviatky: Narodenie Panny Márie, Uspenie Bohorodičky a Uvedenie Bohorodičky do chrámu.

Najstarší spomedzi ich je sviatok Usnutia Bohorodičky, ktorý sa v Jeruzaleme slávil 15. augusta už od konca 5. storočia na mieste, kde mal byť jej predpokladaný hrob v Getsemanskej záhrade. Cisár Maurícius (582-602) rozšíril tento sviatok na celú byzantskú ríšu o storočie neskôr. Sviatok narodenia Panny Márie vznikol v Jeruzaleme v 6. storočí a jeho uvedenie súvisí pravdepodobne s posviackou Chrámu sv. Anny.

V tom istom období a podobným spôsobom sa zrodil aj sviatok Uvedenia Bohorodičky do chrámu, keď 21. novembra v roku 543 bol v bezprostrednej blízkosti starého jeruzalemského chrámu zasvätený Bohorodičke nový chrám.

Sviatky Zvestovania Pána, Stretnutia Pána, Narodenia Panny Márie a Usnutia Bohorodičky sa prvýkrát začali sláviť v Ríme v priebehu 7. storočia zásluhou komunít východných kresťanov, ktoré tu boli v tomto období ešte početnejšie. V latinských knihách (Liber Pontificalis) sa prvá zmienka o nich objavuje až za pápeža Sergeja I. (687-701), ktorý bol tiež východného pôvodu.

Sviatok Uvedenia Bohorodičky do chrámu slávili na Západe dlhé stáročia len niektoré východné kláštory, ktoré tu pôsobili. Až v 14. storočí sa o jeho uvedenie do všeobecného kalendára zaslúžil Filip De Méziers, ktorý sa pri svojom dlhom pobyte na Cypre oboznámil s týmto sviatkom a v roku 1373 ho začal uvádzať v Avignone.

So sviatkom Narodenia Panny Márie je logicky spojený aj ďalší sviatok, ktorý východné cirkvi uviedli už v 8. storočí – sviatok Počatia sv. Anny. Latinská Cirkev tento sviatok v 10. storočí premenovala na sviatok Počatia Panny Márie a po vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom počatí ho slávi 8. decembra.

História nás učí, že preberanie niektorých typických sviatkov, či pobožností jednej cirkvi iným obradom či cirkvou prebiehalo vždy v obidvoch smeroch. Vo viacerých východných katolíckych cirkvách sa to týkalo a týka viacerých ľudových pobožností, ako je napr. pobožnosť sv. ruženca. Západ sa však tiež necháva ovplyvňovať Východom. V minulosti sa tak dialo napr. preberaním liturgických slávení a sviatkov, ktoré sa zrodili na Východe. V súčasnosti môžeme pozorovať, ako sa začínajú tešiť čoraz väčšej obľube niektoré typicky byzantské liturgické slávenia.

Hymnus akathistos prvýkrát preložil do latinčiny okolo roku 800 benátsky biskup Krištof a tento jeho preklad mimoriadne ovplyvnil tvorbu stredovekých liturgických mariánskych hymnov. K priamemu rozšíreniu akatistu sa Západe však došlo až v týchto posledných desaťročiach. Akatist, preložený do moderných západných rečí, sa spieva neraz aj na originálne byzantské, čo slovanské melodické vzory. Najmä súčasný pápež Ján Pavol II. prispel k oboznámeniu celej cirkvi s týmto hymnom, keď ho na jeho výslovnú žiadosť zaradili do slávnostnej liturgie slávenej 7. júna 1981 v Bazilike S. Maria Maggiore pri príležitosti osláv 1550. výročia Efezského koncilu. O rok nato – 2. februára 1982 – ním vo svätopeterskej bazilike slávený sviatok Stretnutia – Obetovania Pána a 25. marca 1987 zasa sviatok Zvestovania Pána. Pri hymne akatistos sa stretol aj so slovenskými gréckokatolíkmi v Prešove a tento hymnus je zaradený aj do liturgických osláv Jubilejného roku 2000 v Ríme.

Mnohé kresťanské komunity na Západe hľadia s istou svätou závisťou na bohatstvo liturgického slávenia, ktoré v byzantskej liturgii charakterizuje 15 dní prípravy na sviatok Usnutia Bohorodičky. Preto bola pred desiatimi rokmi v Ríme publikovaná liturgická príručka, ktorá sa inšpiruje byzantským hymnom Paraklisu k Bohorodičke a ktorá rozdeľuje jeho kánon do 15 dní slávenia a prípravy na tento mariánsky sviatok.

Pri slávení mariánskeho roku bola zas na základe byzantských troparov Veľkej soboty spracovaná osobitná pobožnosť tzv. Hodina Matky, ktorá má sprítomniť Máriinu účasť na tajomstve umučenia a zmŕtvychvstania Pána. Podobne aj tak latinská pobožnosť ako je sviatok Božieho Tela je pri rímskej procesii vedenej pápežom zakončovaná veľkou, tzv. mirnou jekteniou Liturgie sv. Jána Zlatoústeho.

Všetky tieto príklady nám teda dosvedčujú, že vzájomné medziobradové liturgické ovplyvňovanie sa je normálnym znakom života Cirkvi. Dôležité je však, aby sa dialo prirodzeným vývojom, v súlade s predpismi kompetentných autorít organicky a bez deformácie liturgickej tradície vlastnej jednotlivým cirkvám.

Zdroj: Slovo 20/1999
Autor: Prof. ICDr. Cyril Vasiľ, SJ - všetky katechézy od tohto autora (3)

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε