www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?katechezy&id=931
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Liturgia > Liturgické katechézy

Dnes je: 24. marec 2017     Meniny oslavuje: Gabriel

Zoεpédia - náhodný výber: Poddiakon (hypodiako..., Trojica - dogma Najs..., Vincentky.     pohľadnice

30.01.2017 | Byzant vydavateľstvo Spolku sv. Cyrila a Metoda | Čítanosť(376)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Ohováranie

Ohováranie
Kto o blížnom vedome hovorí nepravdu, alebo zveličuje jeho skutočné chyby, prehrešuje sa ohováraním. Ohováranie je najhorší prípad opovážlivého posudzovania, ako mor otravuje spoločenský život. V živote Izaiáša proroka čítame, že anjel vzal z oltára žeravý uhlík a dotkol sa mu úst a posvätil ich.

Aj ja by som chcel očistiť ľudské ústa žeravým uhlíkom a posvätiť ich, aby sa nikdy neprehrešili ohováraním. Kto by vykynožil zo sveta ohováranie, odstránil by veľkú časť hriechov a nespravodlivosti.

Ohováranie je istý druh vraždy. Človek má trojaký život: Duševný život v posväcujúcej milosti, telesný život a spoločenský život, v ktorom záleží na dobrom mene. Ťažkým hriechom strácame duševný život milosti, smrť nás pozbaví telesného života a ohováranie nás pozbaví dobrého mena v spoločenskom živote. Ohovárač vlastne vykoná tri vraždy naraz. Svojim hriechom vraždí vlastný duševný život, vraždí duševný život toho, kto ohováranie ochotne počúva a napokon tomu, koho ohovára, vraždí spoločenský život. Sv. Bernard povedal, že ten, kto ohovára, aj ten, kto ohováranie počúva, majú v sebe diabla. Jednému sedí na jazyku a druhému v uchu.

Prosím ťa, nikdy nikoho neohováraj. Neuver hneď vymysleným hriechom blížneho, nevynášaj jeho tajné hriechy, ani nezveličuj jeho známe hriechy. Nepopieraj, ani zlomyseľne nezatajuj dobro iných, nezmenšuj dobro zlomyseľným výkladom. To všetko je dvojaký hriech, totiž lož a poškodenie blížneho. Boh to nenávidí.

Najprefíkanejší a najhorší sú tí ohovárači, ktorí svoje ohováranie začínajú najprv chválou a uznaním, alebo zabalia ohováranie do vtipu, by tým silnejšie ranilo. Pozoruješ tú lesť? Kto chce vystreliť šíp, napne najprv tetivu, pritiahne k sebe, aby potom tým silnejšie mohla odletieť. Tak aj ohovárači napnú tetivu ohovárania a pritiahnu celkom k sebe, aby ju potom zrazu pustili, aby sa jedovatý šíp ohovárania tým silnejšie zavŕtal do sŕdc poslucháčov. Ohovárania zabalené do vtipu a žartu sa tak ľahko nezabúdajú a nejdú, ako sa hovorí, jedným uchom dnu a jedným von...

Jeden zlý skutok ešte neoprávňuje, aby sme niekoho usvedčili zo zlého návyku. Nehovor teda o nikom, že je luhár, lebo ťa raz oklamal. Nemožno povedať, že sv. Peter je bohorúhač, lebo sa falošne zaprisahal. Ak chceme hovoriť o čnosti alebo nečestnosti, musím mať istotu o dobrom alebo zlom zvyku. Ba keď niekto žil dlhší čas v nejakej neresti, ešte vždy sa môžeme mýliť. Šimon malomocný pomenoval Magdalénu hriešnicou, lebo ešte nedávno takou bola. Predsa však nemal pravdu. V tej chvíli už nebola hriešnicou, ale svätou kajúcnicou, preto ju Spasiteľ vzal do ochrany. Kto môže s istotou povedať, že človek, ktorý ešte včera bol hriešnikom, je ním aj dnes, keď Božie milosrdenstvo je toľké, že stačí jediný okamih, aby milosť zaúčinkovala.

Včerajší deň nemá súdiť dnešný a dnešný včerajší. Posledný deň má právo, aby súdil všetky ostatné. Nemôžeme nikdy povedať, že niektorý človek je zlý, lebo nemusíme mať pravdu. Ak už predsa dačo o niekom musíme povedať, môžeme najviac toľko, že to, alebo ono zle urobil, že vtedy zle žil, že nateraz zle žije, ale nie, že je zlý. Nikdy nesmieme súdiť zo včerajška na dnešok, ani z dneška na včerajšok, ale najmenej z dneška na zajtrajšok.

I keď musíme byť v rečiach veľmi obozretní, aby sme neohovárali blížneho, predsa nesmieme byť zas úzkostliví a upadnúť do druhej krajnosti, totiž chváliť nečnosti a chyby druhých. Neslušné dôvernosti nemožno nazvať nevinnými nežnosťami, hriešny pomer nemožno nazvať priateľstvom, nevľúdnosť a hnev nemožno ospravedlniť nervozitou, grobianstvo nemožno okrášliť slovom otvorenosť. Tak by sa nikdy neresť ohovárania nevykorenila. Zlé treba pomenovať zlým a pokarhaniahodné treba karhať. Každú vec načim pomenovať jej vlastným menom.

Ak chceme dovoleným spôsobom karhať chyby iných, musíme zachovať niekoľko pravidiel. Najprv musí byť pokarhanie na úžitok karhaného alebo poslucháčov. Ďalej musíme mať oprávnenie alebo povinnosť karhať. Napokon pri každom karhaní musíme rozlišovať chybu ako takú a človeka, ktorý dotyčnú chybu vykonal, prípadne má. Chybu treba karhať, ale toho, kto chybu urobil, treba šetriť. O osobách s verejným zlým chýrom možno voľnejšie hovoriť, ale vždy v duchu opravdivej kresťanskej lásky, súcitne, nie pyšne, alebo škodoradostne. Posledné by bolo znakom nešľachetného srdca a nízkej povahy. Len proti výslovným popieračom Boha a nepriateľom cirkvi nemusíme byť šetrní. Takých treba odhaliť a dať spoznať. Dobre urobíme, keď upozorníme na vlka, čo sa vlúdil medzi ovce, keď ho pomôžeme vyhnať a zneškodniť.

Ak niekto v tvojej prítomnosti ohovára, pochybuj a never hneď v také obviňovania. Ak je to nie možné, usiluj sa aspoň ospravedlniť úmysel toho, o kom je reč. Keby však ani to nebolo možné, obráť reč na iný predmet. Upozorni druhého, že ak niekto neupadol do hriechu, môže za to ďakovať Božej milosti a nie je to jeho zásluha. V láske a dobrote účinkuj na ohovárača, aby nadobudol lepšie presvedčenie, a ak vieš o ohováranej osobe niečo dobrého, nezabudni to pripomenúť.
Zdroj: Gréckokatolícky kalendár 1993, Byzant, Košice 1992, s.108 - 109
Autor: Byzant vydavateľstvo Spolku sv. Cyrila a Metoda - všetky katechézy od tohto autora (1)

Copyright © 2006-2010 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok |

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2010 zoε