Boh - Božia existencia
Boha môžeme poznať trojakým spôsobom:
1/ Prirodzené poznanie Boha, t. j. prirodzeným usudzovaním z jestvovania sveta.
2/ Nadprirodzené poznanie Boha svetlom viery, t. j. prijatím Božieho zjavenia vierou.
3/ Nadprirodzené poznanie Boha svetlom slávy, t. j. bezprostredným duchovným videním Boha v nebi.
Prirodzené poznanie Boha
Prečo veríme v Boha? Pretože v našom živote nachádzame jeho stopy. Nevidíme Boha samého, inak by sme nepotrebovali v neho veriť. „Človek stvorený na Boží obraz a povolaný k tomu, aby Boha poznal a miloval, keď hľadá Boha, objavuje určité «cesty», aby došiel k poznaniu Boha. Volajú sa aj «dôkazmi jestvovania Boha», nie však v zmysle dôkazov, aké hľadajú prírodné vedy, ale ako «zhodné a presvedčivé argumenty», ktoré umožňujú nadobudnúť opravdivú istotu. Východiskovým bodom týchto «ciest» priblíženia sa k Bohu je stvorenie: hmotný svet a ľudská osoba“ (KKC 31). Avšak jestvujú poznania, ktoré získavame len vtedy, keď máme o ne záujem. Musíme byť teda aj ochotní nájsť Boha.
Prvý vatikánsky koncil (1869-70) zhrnul biblické svedectvo o poznaní Boha týmito slovami:
„Boha, základ a cieľ všetkých vecí, možno s istotou spoznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu“ (DS 3004).
„Človek môže prirodzeným rozumom s istotou poznať Boha, vychádzajúc z jeho diel...“KKC 50).
Toto poznanie môžeme čerpať:
a/ z jestvovania a usporiadania viditeľného sveta;
b/ z mravného zákona a poriadku, ako aj z hlasu svedomia.
Dôkazy zo Svätého písma:
Podľa Svätého písma Boha možno poznať:
a/ z prírody: - Autor knihy Múdrosti sa vyjadruje o ľuďoch, „ktorým chybovala znalosť Boha, ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela, ale oheň, vietor, či letmý vzduch, hviezdny okruh, či vodu náramnú, alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet. Keď už, zvedení ich krásou, pokladali ich za bohov, nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán; veď ich stvoril prapôvodca krásy. A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas, mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca. Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (Múd 13, 1-5).
Autor vyznáva vieru v stvorenie sveta, zisťuje podobnosť medzi svetom a Bohom, čím je možné povzniesť sa od stvorení k poznaniu Stvoriteľa.
„Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky.“ (Rim 1, 20).
Sv. Pavol nehovorí nič o nejakom dôkaze, ale má tu na mysli ľudí, ktorí sú zodpovední za to, že hoci Boha poznali, nectili si ho. Fyzický poriadok, čiže viditeľný svet a v ňom krása a poriadok, je prirodzenou a ľahkou cestou, na ktorej môže človek poznať Boha.
b/ zo svedomia: - „Pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia“ (Rim 2, 14).
Podľa sv. Pavla, pohania od prirodzenosti, teda bez nadprirodzeného zjavenia poznajú mravný zákon, ktorého záväzná moc poukazuje na najvyššieho Zákonodarcu.
c/ z dejín: - Sv. Pavol vo svojej reči v Lystre, kde uzdravil chromého (porov. Sk 14, 8-18), a potom v reči v areopágu v Aténach (porov. Sk 17, 16-34), ukazuje, že Boh preukazuje ustavične dobrodenia aj pohanským národom a že je dosiahnuteľný, lebo je každému z nás blízko: „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28).
Apoštol poukazuje na Božiu prozreteľnosť a pohania ľahko pochopili, čo sami uznávali, že vyššia bytosť dáva jednotlivcom i národom život, riadi ich a o všetko sa stará.
Dôkazy z Tradície:
Pod Tradíciou sa obyčajne myslí na starobylé formy a zvyky, ktoré sú pre jedného úctyhodné, pre iného zaprášené. Avšak v tomto prípade má neobyčajnú hodnotu. Práve vzhľadom na Tradíciu platí výrok sv. Pavla: „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!“ (1 Sol 5, 21). Sám preto odovzdáva ďalej to, čo prijal od kresťanov a obcí (porov. 1 Kor 15, 3-4). Ba sám hovorí: „Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal...“ (1 Kor 11, 23).
Podľa sv. Pavla Ježiš Kristus je jedinou autoritou, mierou všetkého. V teologickom ponímaní je Tradíciou Ježiš Kristus sám, ktorý v Cirkvi zostáva a pôsobí ako Pán. On je mierou všetkých jednotlivých tradícií.
Druhý vatikánsky koncil v tejto súvislosti vyhlásil: „Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestáva ani teraz vo svojom rozhovore s Nevestou svojho milovaného Syna; a Duch Svätý, skrz ktorého živý hlas evanjelia sa ozýva v Cirkvi, a jej prostredníctvom vo svete, privádza veriacich k všetkej pravde a dáva v nich bohato prebývať Kristovmu slovu (porov. Kol 3, 16).“
Bolo by veľkým omylom nazdávať sa, že Ježiš Kristus ustanovil Cirkev a jej hierarchiu a potom odišiel z tohto sveta, lebo tým sa vraj až do konca čias dostatočne postaral o vieru. Naopak, Kristus je v Cirkvi stále prítomný a pôsobí v nej, jeho slovo v nej žije ďalej.
Takto rozumové dôkazy existencie Boha nachádzame u apologétov 2. storočia, u mnohých cirkevných otcov, spisovateľov a stredovekých systematikov.
Aristides, jeden z prvých kresťanských apologétov, vo svojej Apológii napísal: „Pochopil som, že je Boh, ktorý všetkým pohybuje a všetko zachováva, keď som sa díval na svet a na všetko, čo je v ňom... Preto nazývame Bohom toho, ktorý všetko stvoril a všetko zachováva...“
Teofil Antiochijský, ktorý krátko po roku 180 napísal Tri knihy Autolykovi, píše v nej: „Všetko stvoril Boh z ničoho, aby z jeho diel bola poznaná a pochopená jeho veľkosť. Ako totiž dušu v človeku nevidieť, lebo je pre ľudí neviditeľná, ale pohybom tela sa poznáva, takisto Boh nemôže byť videný ľudskými očami; avšak môže byť poznaný prozreteľnosťou a jeho skutkami...“
Podobne učia Minucius Felix, Gregor Naziánzsky, Ján Zlatoústy. V stredoveku Anzelm, Richard a Hugo, Bonaventúra, Albert Veľký a najmä Tomáš Akvinský. Všetci uznávali, že prirodzené poznanie Boha je možné.
|