Chrám

Ježiš vysvetľoval Samaritánke, že ani v Jeruzaleme ani na vrchu Garizim sa nemá klaňať Bohu, ale že je potrebné klaňať sa mu v Duchu a pravde (Jn 4, 21.24). Chrám stráca svoju hodnotu ako centrum kultu, pretože Ježišovou smrťou sa jeho opona roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku (Mt 27, 51). Ako obraz a tieň budúcich čias získal chrám plnosť zmyslu v Novej zmluve (Mt 5, 17). Cirkev je tým novým chrámom, postaveným zo živých kameňov. Kristus totiž zbúral múr rozdelenia, ktorý rozdeľoval ľudí, a zabudoval ich do Božieho príbytku v Duchu (Ef 2, 14. 22). V nebeskom Jeruzaleme už viac chrám nebude, ale uprostred neho bude „trón Boha a Baránka” (Zjv 22, 3) a Pán, všemohúci Boh, a Baránok, budú jeho chrámom (Zjv 21, 22).

Posvätná budova v časoch Cirkvi je znakom, ktorý ukazuje cestu k tomu, ktorý je Pánom nebeského a pozemského stvorenia, k Pánovi serafínov, Kráľovi Izraela, jedinému svätému, ktorý prišiel prebývať medzi nás, aby nás priviedol do svojho kráľovstva, lebo „naša vlasť je v nebi” (Fil 3, 20). Materiálny chrám je znakom nebeského prestola a svätyne, ktorá je len predobrazom pravej svätyne, zhotovenej nie ľudskou rukou; tak prenikol do samého neba, aby sa za nás ukázal pred Božou tvárou (Hebr 9, 24). Svätyňa nás prenáša do iného sveta, do Božej prítomnosti. Tento vzťah medzi dvoma svetmi, nebeským a pozemským, sa často vyjadruje vo všetkých kresťanských obradoch. Napríklad pokračovanie eucharistickej modlitby žiada, „nech ich milujúci Boh prijme na svoj svätý, nebeský a vznešený prestol ako ľúbeznú duchovnú vôňu”. To obsahuje posvätnú dimenziu, rozdielnu od čírej ľudskej reality. K nej sme vedení bohoslužobným tajomstvom, v ktorom ľudstvo znova získava plášť Božej slávy, ktorý ho zaodieval predtým, ako padlo do hriechu. Organický vzťah, ktorý je vo východných cirkvách medzi loďou a svätyňou, symbolizuje náš prítomný stav, keď vidíme len nejasne, akoby v zrkadle (1 Kor 13, 12), keďže celá Cirkev je ešte na ceste k slávnemu zjaveniu jej Pána. Podľa toho prítomný život má byť pretvorený a pripodobnený „čoraz slávnejšiemu” (2 Kor 3, 18) obrazu Pána, ponad svetské starosti, budúcemu životu, v ktorom uvidíme Boha „z tváre do tváre” (1 Kor 13, 12).

Sväté miesta v kresťanstve prvých troch storočí

Prví kresťania nemali svoje vlastné chrámy. Bohoslužba sa spočiatku konala v súkromných domoch. Keď však na kresťanov prišlo prenasledovanie, boli nútení sa skryť do katakomb, jaskýň a rôznych podzemných chodieb.

Keď sa prenasledovanie zmiernilo alebo aj na čas prestalo, začali kresťania budovať vlastné chrámy. V čase náboženskej slobody – po r. 313 – začali kresťania budovať veľké kresťanské svätyne. Z tohto obdobia pochádza aj obyčaj posväcovania miest, vyhradených na bohoslužbu. Od roku 335 sa zakazovalo slúžiť v neposvätených chrámoch.

Chrám je vo všetkých náboženstvách posvätné miesto, o ktorom sa myslí, že sa v ňom sprítomňuje ľuďom božstvo, aby prijalo ich kult a aby umožnilo účasť na svojej priazni a na svojom živote.  Vďaka chrámu, prichádza človek do kontaktu so svetom Boha.

symbol chrámu

1. Znázorňuje Ježiša Krista a jeho kráľovstvo, lebo v chráme pod spôsobmi chleba a vína tajomne prebýva Kristus v Eucharistii

2. Chrám znázorňuje kráľovstvo Ježiša aj tu na zemi, lebo sa v ňom zhromažďujú veriaci, údy jeho tajomného tela

3. Chrám tiež predstavuje aj ozajstné kresťanstvo – kresťanský ideál, ktorý skrze Krista sa zjednocuje v Pánovu Cirkev

Miesto a orientácia chrámu

Žiada sa, aby svätyňa chrámu bola obrátená a orientovaná na východ. Je to jednak na základe predpisov Apoštolských konštitúcií, ale aj na základe symboliky: z Východu nás osvietilo jasné slnko – Kristus, náš Boh.

Už od najstarších čias bolo zvykom pri modlitbe východných cirkví padnúť na zem, obrátiac sa na východ. Samy posvätné budovy sa stavali tak, aby prestol bol obrátený na východ. Písmo hovorí: „Potom Pán, Boh, vysadil na východe v Edene raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril” (Gen 2, 8). Pri hľadaní starej domoviny a smerujúc k nej klaniame sa Bohu. Aj Mojžišov stánok zjavenia mal záves a zľutovnicu obrátené na východ. Júdov kmeň, keďže bol najvýznamnejší, utáboril sa na východnej strane tábora (Num 2,3). V Šalamúnovom chráme Pánova brána bola obrátená na východ (Ez 44, 1). Nakoniec Pán pribitý na kríž sa pozeral na západ, a tak my pred ním padáme na kolená, obracajúc sa smerom k nemu. Keď vystupoval na nebesia, bol vyzdvihnutý na východ a apoštoli sa mu klaňali, a vráti sa tak, ako ho videli odchádzať do neba (Sk 1, 11). A sám Pán povedal: „Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka” (Mt 24, 27). Očakávajúc ho, obraciame sa na východ. Ide o nenapísanú tradíciu, pochádzajúcu od apoštolov.

Táto bohatá a očarujúca interpretácia vysvetľuje aj dôvod, pre ktorý ten, čo predsedá liturgickému sláveniu, modlí sa obrátený na východ, rovnako ako aj ľud, ktorý sa na nej zúčastňuje. V tomto prípade teda nejde, ako sa to často tvrdí, o to, aby sa predsedalo sláveniu chrbtom k ľudu, ale skôr o to, že ľud je vedený v putovaní do Kráľovstva, vzývaného v modlitbách až do druhého Pánovho príchodu.

Táto prax, ohrozená v mnohých východných katolíckych cirkvách novým a nedávnym západným vplyvom, má teda hlbokú hodnotu a má sa zachovať, lebo ona silne súvisí s východnou bohoslužobnou duchovnosťou.

Chrámy sa, podľa dávnej zvyklosti, stavali na vyvýšenom mieste. Chrám má totiž pripomínať veľkú hodnosť a význam Božieho domu pre človeka. Vstúpiac do neho, máme sa povzniesť nad všetko, čo nám prekáža k úplnému spoločenstvu s Bohom.

Už spôsob, ako vstupujeme do chrámu, môže iným čosi povedať o našej viere a úcte k Bohu. Do chrámu vždy vstupujme s nábožnou úctou.

Dôležité je uvedomiť si svoju hriešnosť, ponížiť sa pred Bohom. Poklona pri vstupe do chrámu je veľmi krásny a hlboký spôsob oslavy Boha, vo všetkých východných cirkvách mimoriadne obľúbený. Je to krátka ale účinná modlitba, pri ktorej sa zapája nielen duch, ale aj telo - teda celý človek. Býva častým a chvályhodným zvykom, že sa táto poklona pri príchode i pri odchode z chrámu robí tri razy. To nám pomáha hlbšie si uvedomiť jednotlivé aspekty tejto krátkej modlitby. Symbolika trojitej poklony je inšpirovaná pravdou našej viery, že Boh jestvuje v spoločenstve troch osôb.

V mnohých našich chrámoch sa pri vchode nachádza malá nádobka so svätenou vodou, do ktorej sa zvykne namočiť ruka pred prežehnaním. Tento zvyk je prevzatý z latinského obradu. Inde na Východe býva pred každým chrámom voda (nie svätená). V nej si prví kresťania zvykli pred vstupom umývať ruky. Pôvod tohto zvyku je v Starej zmluve, Židia sa totiž pred vstupom do chrámu museli obradne očisťovať.

Ak v chráme nie sú svietniky, ideme po vstupe do chrámu a trojnásobnej poklone priamo k analojom (analoju) s ikonami a uctíme si ich. Potom zaujmeme svoje miesto v chráme.

Žiaľ, mnohí zastávajú názor, že takéto vonkajšie prejavy viery sú zbytočné, zastaralé alebo dokonca zvádzajú k formalizmu. Ak sa však kresťan nenaučí vyjadriť svoju úctu navonok, a to v prvom rade v chráme, ako bude vedieť prejaviť svoju vieru medzi ľuďmi mimo chrámu? Dôstojné a dôsledné poklony, prežehnávanie a bozkanie ikon sú svedectvom úcty voči Bohu. Človek nie je len duša, ale aj telo a aj telo je povolané k vzkrieseniu a osláveniu, preto aj telo je nevyhnutné zapájať do modlitby poklonami, prežehnávaním, bozkaním ikon… A ak človek prechádza okolo chrámu a hoci len tri razy sa s úctou pokloní hneď pri dverách, Pán nezabudne na jeho modlitbu, ale prijme ju so zaľúbením.

vnútorné rozdelenie chrámu

Vo východných cirkvách sa posvätný priestor delí na viacero funkčných miest, organicky spojených. Je obrazom Božej cirkvi, svätým zhromaždením veriacich, pútnikov do zasľúbenej krajiny. Každá časť má svoje špecifické miesto, zodpovedajúce jej poslaniu.

Zvyčajne sa chrám delí na tri časti:

a) predsieň – predchrám, babinec

b) loď – chrám veriacich, chrám virnych

c) svätyňa – oltár

Predsieň – pritvor

V prvotných časoch tvorili vstup dve predsiene : vonkajšia a vnútorná.

Vonkajšia predsieň

Spočívala na stĺpoch, nebola ohraničená stenami a bola prístupná zo všetkých strán. Z tejto vonkajšej predsiene sa troma dverami vstupovalo do vnútornej predsiene. V tejto predsieni bol zvyčajne obraz Adama a Evy, aby vyzýval veriacich k pokániu. Uprostred tejto predsiene bola aj nádoba s vodou, v ktorej si veriaci umývali ruky. Umytie rúk symbolizovalo čistotu srdca.

Chrámová predsieň sa rozdeľuje na vonkajšiu a na vnútornú.

Vonkajšia predsieň (gr. propilon mega) – je neohraničené miesto t.j. bez stien. Bola prístupná zo všetkých strán. Strecha tejto – mohli by sme povedať – chodby bola na stĺpoch. Svätý Ján Zlatoústy o tom hovorí: „Pred chrámom t.j. práve vo vonkajšej predsieni stojí sud s vodou preto, aby kresťania pri modlitbe mohli pozdvihnúť čisté ruky k Bohu.“ Vchádzajúci  si v tomto sude umývali ruky, čím chceli ukázať na vnútornú čistotu ducha, ktorá sa vyžaduje pri modlitbe. Na túto pamiatku sa zachováva nádobka so svätenou vodou vo vnútornej predsieni. Do nej namáčajú veriaci prsty a prežehnávajú sa na znak duševného očistenia pri vchádzaní do chrámu.

V tejto predsieni stáli kajúcnici prvej triedy t.j. veľkí hriešnici, ktorým bol zakázaný pobyt už v krytej predsieni. Mohli vojsť iba do nekrytej chodby. Boli vystavení zime, chladu a dažďu, prosili o modlitby tých, ktorí tam prístup mali. Nazývali ich aj plačúci (heimantes - prezimujúci). Stáli tu takisto aj žobráci a biedni. Tu boli vystavení aj mŕtvi do pochovania.

Z vonkajšej predsiene sa vchádzalo do vnútornej predsiene – nartex, auleévor. Nazývala sa aj paradeios, lebo na vnútornej bol namaľovaný obraz Adama a Evy v raji, kvôli symbolike idey, že vyhnaní z raja – potomkovia Adama a Evy nachádzajú v chráme stratený raj. Baptistérium – bazén ponorenia do Kristovej smrti, alebo aj „Jordán“, rieka posvätená krstom Pána vo Svätom Duchu, ktorá sa tak stáva vodou smrti hriechu. Existujú rôzne formy baptistérií. Majú pripomínať hrob, do ktorého sa ponoriť na spoločnú smrť s Kristom znamená vynoriť sa vzkriesený spolu s Ním mocou Otcovho Ducha. Väčšinou bolo umiestnené mimo vlastného chrámu, pretože iba po krste a myropomazaní sa neofita naplno stal členom cirkvi a mohol vstúpiť do chrámu, ktorý je jej symbolom. Tam, kde by to v dôsledku štruktúry starých budov nebolo možné, nech sa umiestni baptistérium aspoň blízko vchodu do chrámu.

Táto predsieň zobrazuje trpiacu cirkev – očistec. Nachádza sa tu aj sud pre krsty, ktorý bol často umiestnení vo zvláštnom prístavku, tzv. baptistériu, krstiteľnici. Tu stáli katechumeni – čakatelia na krst – počas svätej liturgie po jekténiu „ohlašenych“, po ktorej odchádzali vyzvaní diakonom, lebo nemali právo byť prítomní na Eucharistickej obeti. Taktiež prenasledovaní tam nachádzali útočište – azyl. Právo azylu nesmel nikto narušiť. V tejto predsieni sa konali aj synody biskupov, ako aj hody lásky po svätých liturgiách medzi veriacimi. Tu sa vykonávalo bdenie, litie; tu kňaz víta snúbencov otázkou, či sú ochotní uzatvoriť manželstvo a či sú slobodní. Podobne aj pohreb by sa mal tu vykonávať a nebožtík by mal byť len tu. No u nás to nie je aktuálne.

Vnútorná predsieň zodpovedá dnešnému ženskému chrámu, tzv. babinci. Stáli tu aj ženy, ktoré prichádzajú v 40. deň po pôrode, aby sa čítali nad nimi očisťujúce modlitby.

Vo vonkajšej predsieni stáli kajúcnici prvej skupiny -  nemali prístup do chrámu a prosili o modlitby tých, ktorí mali prístup do chrámu.

Vnútorná predsieň

V tejto stáli kajúcnici druhej skupiny a aj katechumeni. V tejto predsieni sa konali aj rozličné obrady (mali by sa tu konať) – litija, exorcizmus pred krstom, časy, povečerie a polnočnica, i pohreb.

loď  chrámu

Je to miesto, kde sa veriaci zhromažďujú k bohoslužbe. Apoštolské konštitúcie spomínajú Cirkev ako Noemov koráb alebo ako čln sv. Petra.

Predsieň od chrámovej lode delilo troje dverí.

stredné dvere – nazývajú sa aj kráľovské alebo cárske. Cez tie dvere vchádzal panovník, dnes biskup, duchovenstvo a vyššie svetské osobnosti. Bočnými severnými dverami vchádzali ženy, južnými muži. Donedávna aj sedenie v chráme sa zachovávalo podľa zmienky Jána Zlatoústeho: zľava ženy, sprava muži.

    & nbsp;   &n bsp;   Loď je stredná a najväčšia časť chrámu. Zobrazuje zem a na nej žijúcich kresťanov, ako Cirkev putujúcu. Rozdeľuje sa na 3 časti: stredná a dve postranné. Všetky 3 časti sú oddelené od seba stĺpmi, stenami alebo drevenou priehradkou.

   V najzadnejšom oddelení severnej a južnej časti boli kajúcnici 3. triedy, ktorý opúšťali chrám na sväté prijímanie, ale na liturgii mohli byť účastní.

svätyňa

Svätyňa je od lode oddelená závesom, dverami alebo ikonostasom, pretože je to najsvätejšie miesto. V nej sa nachádza svätý stôl, na ktorom sa slávi božská liturgia, a prináša sa obeta. Iba tí, ktorým bola zverená posvätná služba, môžu tam vojsť, aby konali posvätné obrady.

Sprievody a iné pohyby určujú vzťah medzi loďou a svätyňou a orientujú veriacich k prestolu. Tam ustavične spočíva evanjelium, odtiaľ sa slávnostne berie pri slávení slova. Tam sa prinášajú dary na začiatku eucharistickej obety, aby boli obetované Pánovi. Zo svätého stola, na ktorom spočívajú, sú tie isté dary slávnostne vynášané zo svätyne, aby sa rozdávali veriacim, čo naznačuje otvorenie závesu, ktorý zakrýva tajomstvo Boha v zjavení a najmä vo vtelení a v paschálnom tajomstve Syna.