Kráľ tvorstva?

Kráľ tvorstva?

Človek sa dejinami sám pasoval za kráľa tvorstva. Veriaci si to vysvetlili Knihou Genezis, kde Boh definoval úlohu človeka pri jeho stvorení: „Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gen 1,26b-28) Ostatné náboženstvá majú podobné odkazy na panovanie človeka nad stvorením.

No a čo neveriaci?

Tí si nadvládu človeka zdôvodnili jeho umom, schopnosťami, inteligenciou...

Takže je človek kráľom?

Odpovedať si môžeme slovami Ježiša Krista, ktorý povedal: „...som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas“ (Jn 18, 27b).

Takže sme naozaj kráľmi. Ba čo viac, sme povolaní stať sa bohmi (porov. Ž 82,6, Jn 10, 34b), a tak panovať nad celým svetom.

Aké však má byť toto naše kráľovstvo?

Znovu môžeme nájsť odpoveď v slovách Ježiša Krista: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36b). A na inom mieste Ježiš hovorí: „Kto je medzi vami najväčší; bude vaším služobníkom“ (Mt 23, 11a). Tu je odpoveď na všetko.

Áno, sme kráľmi, ba čo viac – naozaj sme povolaní stať sa bohmi, veď sme stvorení na obraz Jediného a povolaní k jeho skutkom, k napodobňovaniu jeho samotného. A tak ako on sám je Pánom a Kráľom všehomíra, tak aj nás urobil kráľmi a pánmi nášho sveta. A tak ako on necháva svoju pečať na svojich dielach, aj my nechávame tú svoju na dielach svojho umu a rúk.

Prečo teda máme taký zvláštny pocit, že sme tu cudzí, že je všetko čím ďalej tým viac proti nám. Zem sa pod nami trasie. Moria sa vzdúvajú. Víchre a tornáda sú čím ďalej častejšie. Zver a rastliny roznášajú zhubné ochorenia. Akoby celé stvorenie sa obrátilo proti svojmu pánovi – človekovi.

Prečo? Je to revolúcia?

Možno povedať, že áno. Neobstáli sme. Za dve tisícky rokov sme nepochopili, že nemáme byť uzurpátormi, ktorí len všetko zneužívajú a využívajú, ale že máme byť služobníkmi, ktorí si zaslúžia svoju odmenu. Prestali sme sa o prírodu, o tento náš svet starať a on nám prestáva slúžiť.

To, čoho sme svedkami, sme si teda vyslúžili sami. Miesto pochopenia a harmónie sme nastolili tvrdú vládu a ideme cez mŕtvoly. Nezáleží nám ani na obrovských veľrybách, ani na malej lienke. Nezaujímajú nás veľké sekvoje ani tráva pod našimi nohami. Šliapeme, zabíjame, ničíme. Sme akousi nočnou morou tohto sveta. A ani my, ktorí si hovoríme kresťania, nie sme iní. Vypaľujeme trávu, zabíjame zvieratá, rozhadzujeme odpadky, ničíme ovzdušie, zem i vodu. A to akosi ani nepovažujeme za hriech. Len za svoje právo na dôstojnejší a pohodlnejší život. A mnohí už túto agresiu obrátili aj proti vlastnému rodu.

Stojí nám to za to? Chceme naozaj zničiť život na zemi za pár desiatok rokov? Alebo konečne pochopíme, čo v pravde znamená kraľovať nad stvorením - že je to služba. Kedy nám spadnú z očí lupiny, ktoré nám bránia vidieť? Kedy naozaj začneme my, kresťania, byť požehnaním a soľou tohto sveta? Kedy? Až sa všetko zrúti a z tohto nášho domu zostane len veľké rumovisko? Potom v chudobe a žiali budeme spomínať na Boha a začneme žiť jeho slová?

Naše svedomie otupelo. Náš vnútorný hlas je prekričaný hlukom márnosti, túžby a pôžitkov. Boh sa síce stále prihovára, lenže my ho už nepočujeme. A neraz ani nechceme počuť. Príroda nás varuje pred kataklizmou, no my nevidíme znamenia čias. Sme slepými vodcami slepých. A všetci skončíme v priepasti záhuby.

Toto chceme? Toto je cesta, ktorou chceme kráčať?

Vstúpme do seba, vstúpme do toho chrámu Svätého Ducha, ktorý je v nás (možno už aj polozrúcaný), a postavme sa pred Boha. Nechajme sa ním pretvoriť, znovu okresať bolesťou a trápením. Nechajme sa zbaviť zla, ktoré je v nás. A naopak, naplňme sa jeho slovom. Do sŕdc si vpíšme jeho zákon lásky ku všetkým a všetkému. Staňme sa bohmi. Staňme sa obrazom Jediného, na ktorý sme boli všetci stvorení. „Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti - nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 19-21).

Zdroj: SLOVO 2006, č. 13.
Autor: Mgr. Juraj Gradoš