Meno Boha Najvyššieho

Už v dávnoveku východné civilizované národy prikladali menu zvláštny význam. Ten, kto poznal meno toho druhého, mal v moci akoby časť jeho bytia, vedel ho správne osloviť, a tak získať pre seba to, čo potreboval. Znalosť mena sa považovala v Egypte i v Mezopotámii za posvätnú. Dokonca aj starí grécki filozofi pripúšťali, že medzi vecami a ich menom existuje isté puto.

Mená vznešených a mocných sa nebrali na ľahkú váhu, lebo neraz mali aj skryté významy. Navyše, ak by vás počuli ich poslovia, či skôr špehovia, veľmi rýchlo ste mohli prísť do problémov. Oveľa viac než mená smrteľníkov boli v úcte mená bohov. Nevyslovovali sa len tak, bez rozvahy, lebo to mohlo privolať nešťastie. Vysloveným menom ste totiž nadväzovali rozhovor s duchovnou bytosťou. A tie mali aj tajné mená, ktoré poznal iba úzky okruh ľudí.

Abram ešte v Chárane počul Pánov hlas. Biblia rozpráva o Pánovi (hebrejsky Adonai – „môj Pán“). Išlo o niekoho veľkého a Abram to cítil. Podobne sa k Pánovi postavili aj Abrahámovi potomkovia. Vo vlastnom zmysle slova však Adonai nie je Božie meno. Je to jeho označenie, ktoré izraelský národ veľmi často používa ako výraz pre svojho Boha. Bolo to dané tým, že Božie meno bolo zakázané bezdôvodne vyslovovať: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo“ (Ex 20, 7). Izraeliti si vyvolili takéto označenie svojho Boha preto, aby neporušovali prikázanie Desatora.

U potomkov Abraháma sa tento jav neobjavuje. Na označenie Boha používajú oveľa osobnejšiu formuláciu. Jakub hovorí o Bohu, že je to „Boh môjho otca, Boh Abraháma a ten, ktorého sa bojí Izák“ (Gn 31, 42a). Túto osobnú vieru v Boha, ktorý je takpovediac súčasťou rodiny, prináša Mojžiš Izraelitom v Egypte. Hovorí o Bohu tak, ako sa mu Boh nechal zjaviť. Sám Boh o sebe vydal svedectvo, keď hovoril, že on je „Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3, 15a).

Mojžiš však chápe, že v terajšom Izraeli, ktorý je ovplyvnený množstvom egyptských božstiev, s takýmto pomenovaním neobstojí. Pre Izraelitov bol Boh ich otcov rovnako vzdialený ako ich patriarchovia. Už to nebolo osobné stretnutie prechádzajúce do vlastnej skúsenosti, ale iba kus histórie ich národa a Boh, ktorý sa s touto etapou ich dejín spája. A tak „Mojžiš povedal Bohu: »Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: »Boh vašich otcov ma poslal k vám.« Oni sa budú pýtať: »Aké je jeho meno?« A čo im odpoviem?« ¹⁴ Boh povedal Mojžišovi: »Ja som, ktorý som!« - a dodal: »Toto povieš Izraelitom: »Ja Som« ma poslal k vám!«“ (Gn 3, 13-14). A tak sa prejavuje ďalšie, pravé Božie meno – »Ja Som«, teda ten, kto je bytie samo osebe a nezávislé od nikoho.

Toto Božie meno si ľudia ctili celé stáročia. Sám Ježiš ho stotožňuje so sebou: „Lebo ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch“ (Jn 8, 23b) alebo: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec“ (Jn 8, 28). Najjasnejšie je to však vidieť v osudnej chvíli v Getsemanskej záhrade, keď povedal tým, čo ho prišli zajať: „Ja Som.“ Keď im to povedal, cúvli a popadali na zem. Znova sa ich teda opýtal: „Koho hľadáte?“ Oni povedali: „Ježiša Nazaretského.“ Ježiš odvetil: „Povedal som vám: ,Ja som.’ Keď teda mňa hľadáte, týchto nechajte odísť!“ (porov. Jn 18, 5-8).

Pod týmto menom teda Boh vyvádza svoj ľud v jeho veľkých okamihoch. Izrael z otroctva Egypta a nás z otroctva hriechu.

Odkiaľ sa však vzalo toto pomenovanie? Existuje viacero výkladov. Všetky však vychádzajú práve z mena Ja Som. Keď však o Bohu hovorí človek, musí povedať „On je“. V archaickej hebrejčine tento zvrat znamená Jahve a vyslovuje sa jahue. Klement Alexandrijský ho takto prepísal do gréčtiny. Keďže hebrejská abeceda pôvodne nepoznala samohlásky, písali ho ako JHVH. Stredovekí hebrejčinári sa usilovali čítať božský tetragram tak, že doň vložili samohlásky z pomenovania Adonai. Tým im vzniklo slovo Jaihovah alebo Jehova.

Tak či onak, JHVH je jediné pravé Božie meno.

V časoch Mojžiša a  patriarchov bol Boží ľud obklopený množstvom iných národov, ktoré mali svoje božstvá. Stovky veľkých či malých bohov. Na ich odlíšenie bolo potrebné meno. Ak však vychádzame z predpokladu, že Boh je len jeden, vôbec nepotrebuje špecifické meno. Obdobnú situáciu máme napríklad u starých Egypťanov, ktorí dnešný Níl volali jednoducho rieka, lebo inú rieku nemali, a preto necítili potrebu pomenovať ho ináč.

Podobne aj my dnes hovoríme o Bohu (odlišujeme ho tým, že ho ako osobu píšeme s veľkým začiatočným písmenom). Tomuto nášmu pomenovaniu by prislúchalo hebrejské El či Eloah. Toto slovo má svoj základ v prasemitštine a označuje akékoľvek božstvo – pravé i falošné. Dokonca aj kanaánsky najvyšší boh, otec biblicky zatracovaného Baala, niesol toto pomenovanie. Toto všetko podporuje hypotézu, podľa ktorej mnohobožstvo v semitskom okruhu vzniklo postupne z pôvodného monoteizmu zbožšťovaním vecí, javov a ľudí. Najvyšší boh, neraz v úzadí, si však často ponecháva prapôvodné pomenovanie El.

Ďalším pomenovaním, ktoré použil napríklad Melchizedech, je Eljón alebo El Eljón – Najvyšší Boh. Oveľa častejšie sa však používa pomenovanie Elohim. Ide o tajomné meno, nakoľko ho možno chápať viaczmyselne, pričom vôbec nejde o jeho preklad, ale skôr utajený význam. Je to vlastne množné číslo od mena Eloah, čo by sa dalo preložiť ako bohovia či božstvá. Niektorí v tom vidia náznak Najsvätejšej Trojice, iní tu hľadajú všetko, čo patrí do konceptu božstva v protiklade k človekovi (Nm 23, 19) a ostatným stvoreným bytostiam. Každopádne, toto meno sa môže chápať aj ako jednotné číslo a vtedy sa dá hovoriť o najvyššej božskej bytosti, ktorá je plná všetkého božstva.

Ďalšie známe pomenovanie je El Šaddaj. Tu už nejde o  špecifické pomenovanie, ale skôr o označenie Boha. Sám „Boh hovoril Mojžišovi: »Ja som Pán. Ja som sa zjavoval Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi ako El Šaddaj – Všemohúci Boh, ale pod svojím menom Pán som sa im nedal poznať«“ (Ex 6, 2-3). El Šaddaj je Boh moci, tajomná a nezmerateľná sila, ktorá všetko na zemi usporadúva.

Toto je najčastejšie Božie meno, ktoré poznáme. Kým predchádzajúce sa spájajú s Bohom – Otcom, toto pomenovanie je záležitosťou výlučne druhej božskej osoby – Slova (Logosu). Dnešné pomenovanie má však svoj vývoj. Kým meno Ježiš Kristus vychádza z latinského Iesus Christus, cirkevnoslovanské z gréckeho Iesos Christos. A oboje vychádzajú z nám už vzdialeného aramejského (jazyk používaný v dobe Ježiša Krista v Izraeli) Ješua HaMašiach. Prvé meno bolo Ježišovo osobné – Ješua. Tak, ako každé iné meno v Izraeli, malo aj toto svoj posvätný význam - „Jahve je spása“. V prvom storočí n.l. patrilo medzi veľmi obľúbené. Koncom tohto obdobia sa však prestalo používať. Jedni ho nepoužívali, lebo sa im zdalo posvätné, iným sa z opačných dôvodov priečilo. Aby Ježiša odlíšili od iných Ježišov, volali ho Ježiš z Nazareta či Ježiš Nazaretský, alebo Ježiš, syn Jozefa z Nazaretu.

Z prímenia HaMašiach vzniklo naše Mesiáš – čo je vlastne Kristus (Christos). V pravom zmysle slova ide o pomazanú osobu – kráľa, panovníka, ktorý bol pomazaný olejom. Tento pojem bol postupom času spolitizovaný. Až Ježiš mu vrátil jeho pôvodný význam, a tak tu hovoríme o Pomazanom. Proroci sa tomuto pomenovaniu práve kvôli spolitizovaniu vo veľkej miere vyhýbajú napriek tomu, že ide o oficiálny titul osoby, ktorú celý Izrael očakával.

Dnešní kresťania už oveľa ľahšie prijímajú fakt, že Kristus nebol kresťanom v našom význame slova. A ani nemohol byť, veď kresťan je vlastne Kristov nasledovník. A tak napriek tomu, že si biblické mená ponechávame tak, ako nám to naša tradícia a vývoj jazyka priniesli, mali by sme vedieť, že ide iba o preklady pôvodných mien. Ježiš, Mária, apoštoli i prví Kristovi nasledovníci boli Židia v národnom i náboženskom význame. Ich pôvodné mená by zneli nášmu uchu cudzo (Mária je pôvodne Mirjam), a tak vznikli mená, ktoré používame dnes.

Napriek tomu, že dnes nepoužívame pôvodné pomenovanie biblických osôb, ba ani Boha samotného (v hrubých rysoch sa dá povedať, že kde je v našej Biblii Pán, pôvodná Biblia má Adonai, kde je Boh, má El či Elohim a kde je Pán Boh, má JHVH), mali by sme mať v úcte nielen pôvodné, ale i zdomácnené mená, zvlášť to Božie. Aj pre nás je dnes Boh niekým vzdialeným a neosobným, ako bol pre Izraelitov v Egypte, ktorí potrebovali osobnú skúsenosť, aby si znova vážili jeho meno. Možno aj my dnes potrebujeme padnúť tak hlboko, že jediné svetlo, ktoré zbadáme, bude Boh a jediný hlas, ktorý dokážeme počúvať, bude Boží. Potom zažijeme svoj osobný exodus a pochopíme Božie pôsobenie v našom živote. No a z tejto skúsenosti vzíde úcta nielen k Božiemu menu, ale aj k samotnému jeho nositeľovi.