Bože, stvor vo mne srdce čisté

Doteraz sme sa zaoberali Ježišovým stanoviskom ohľadom politických a spoločenských problémov Palestíny. Videli sme, že Ježiš sa k týmto otázkam vôbec nevyjadroval a nedal sa zatiahnuť do akéhokoľvek politického zápasu. Jednako tieto otázky patria k vážnym a dôležitým zložkám ľudského života. A predsa nič z toho, čo patrí akosi bytostne k človekovi, nemôže byť Bohu ľahostajné. Veď sa nám zjavil ako láska. Vari Boha nezaujíma, koľko zla napáchali tyrani a diktátori tohto sveta ľuďom? Ich jedinou snahou je udržať sa pri moci a vďaka nej si žiť nad každý zákon a v prepychu. Či Boh nevidel, akým bezprávím a pošliapaním všetkých ľudských práv bolo napríklad otroctvo? A vtedy, keď sa na zemi objavil Ježiš Kristus, bolo ono všeobecne akceptované.

Nie! Syn Boží, ktorý sa stal človekom, aby človeka vykúpil, to istotne nemohol prehliadnuť. Ježiš Kristus v skutočnosti politiku robil, a to ešte akú! Pozrime sa spoločne.

Východiskom bude konštatovanie, že Ježiš, ako Boh, poznal človeka najhlbšie. Vedel odkiaľ sa berú zlé a nespravodlivé spoločenské a politické štruktúry. Rodia sa v ľudskom srdci. V srdci, ktoré hriechom pretrhlo svoje spojenie s Bohom a potom musí svoj život a svoje šťastie hľadať v niečom inom: v moci, v bohatstve, v peniazoch, v príjemnostiach. Preto je človek egoistom a musí, za každú cenu musí, aj za cenu hriechu, dobýjať územia s novými zdrojmi šťastia pre seba. Preto Pán Ježiš povie:  „Zvnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť“ (Mk 7,21n). Z tejto večne činnej sopky vo vnútri človeka pochádzajú všetky pozemské morálne zemetrasenia, ktoré potom v podobe vojen, rôznych revolúcií, diktatúr a totalít a iných, na vlastný zisk zameraných snáh, sú pliagou ľudskosti od počiatku až podnes. „Politikou“ Ježiša Krista bolo dostať sa k tomuto koreňu a vyliečiť ho. On to urobil. Ako?

V tomto bode sa nám otvára nové, široké pole úvah a nimi sa budeme zaoberať v  niekoľkých nasledujúcich príhovoroch.

V stratégii Ježiša Krista malo byť choré ľudské srdce najprv osvetlené Božím slovom, jeho evanjeliom. Vďaka tomu malo ľudstvo pochopiť, že jeho vlastná múdrosť a jeho cesty nevedú nikam! Pre nás všetkých je napríklad čímsi normálnym milovať tých, ktorí sú pre nás užitoční, slúžia nám, sú sympatickí, súhlasia s našimi názormi... Ale tých, ktorí sa nám protivia, škodia nám, urážajú nás, alebo spôsobujú akékoľvek zlo, treba eliminovať, vytlačiť z nášho okruhu, alebo ak je to nemožné, naučiť ich „móresom“, hoci aj násilím. Takíto ľudia sa sami zbavili našej lásky a my sme zasa zbavení povinnosti milovať ich.  „Počuli ste, že bolo povedané: «Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa»“ Tieto slová Ježiša Krista z Reči na vrchu dokonale odrážajú náš každodenný postoj. S tým všetci súhlasíme. No Ježiš pokračuje:  „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec!“ (Mt 5,43. 44-48).

Toto je prvý Ježišov úder našej zabehanej životnej filozofii. Tieto slová však prinášajú aj možnosť nového života. Pre kresťanov sú zasa rozlišovacím znamením medzi kresťanstvom a všetkými možnými filozofiami, aké ľudstvo vymyslelo. Ak sa tieto slová neodzrkadlia v našom živote, potom sa od nekresťanov líšime iba chodením do kostola! A či to stačí?