www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=149
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 20. január 2022     Meniny oslavuje: Dalibor

Zoεpédia - náhodný výber: Chlieb a víno v litu..., Veľký týždeň, Myropomazanie.     pohľadnice

15.02.2006 | Spiritualita | PaedDr. František Dancák | Čítanosť(6790)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Človek

Človek

„Človek je vrcholom stvoriteľského diela. Inšpirovaný opis stvorenia to vyjadruje tak, že jasne odlišuje stvorenie človeka od stvorenia ostatných tvorov“ (KKC 343).

Sväté písmo toto výsostné postavenie človeka zdôrazňuje na konci prvej správy o stvorení: Nato Boh povedal: «Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi»! A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 26-27).

Svätí Otcovia vravia, že Boh vymaľoval svoj prvý obraz v Ježišovi Kristovi, ktorý je skutočne „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15). Toto je zvlášť viditeľné, ak si všimneme grécky preklad, že v texte Genezis nestojí: „Urobme človeka na náš obraz“, ale: „Urobme človeka podľa svojho obrazu a našej podoby.“ Teda prvý a dokonalý Boží obraz je Kristus – a človek je podľa  neho (porov. T. Špidlík: Pramene svetla).

Podľa sv. Gregora Veľkého je Boží obraz v duši človeka vtlačený ako pečať do vosku silou Svätého Ducha. Takto sa pozemský človek stáva človekom nebeským.

V týchto biblických veršoch je jedinečnosť a nadriadenosť človeka voči ostatnému stvoreniu. Nie hrubou silou, pretože mnohé živočíchy sú silnejšie, ale skôr silou mysle a osobnosťou. Je Božím obrazom, čo nemožno povedať ani o veciach, ani o zvieratách. „Zo všetkých viditeľných stvorení je schopný «poznať a milovať svojho Stvoriteľa», je «jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého», on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. S týmto cieľom bol stvorený a v tom je hlavný dôvod jeho dôstojnosti“ (KKC 356; porov. Gaudiem et spes 12; 24).

Kráľ Dávid v ôsmom žalme spieval o človeku – korune stvorenia: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy...“ (Ž 8, 5-7).

Sv. Katarína Sienská, učiteľka Cirkvi, si v duchu týchto slov kladie otázku a súčasne dáva aj odpoveď: „Čo bolo príčinou toho, že si dal človekovi takú dôstojnosť? Neoceniteľná láska, s ktorou si videl svoje stvorenie a ,zamiloval si sa’ do neho. Veď z lásky si ho stvoril a z lásky si mu dal prirodzenosť schopnú vychutnávať tvoje večné dobro.“

Odpoveď na otázku, čo je človek, hlboko pociťuje aj Cirkev. Poučená Božím zjavením je schopná na to odpovedať a zároveň umožniť správne poznanie jeho dôstojnosti a povolania. Treba tiež povedať, že nie je dôležité, ako vznikol človek, ale čo je človek a prečo ho Boh stvoril.

Boh stvoril človeka, aby Bohu slúžil a miloval ho (porov. KKC 358). Má dôstojnosť osoby. Nie je niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať do spoločenstva s inými osobami. Je povolaný k zmluve so svojím Stvoriteľom, aby mu dal odpoveď viery a lásky, ktorú nik iný nemôže dať namiesto neho (porov. KKC 357).

Túto dôstojnosť a vznešenosť človeka, ktorú nemá žiadne stvorenie na zemi, sv. Ján Zlatoústy ospevuje takto: „Ktože to má byť stvorený a zahrnutý takou úctou? Je to človek, veľká a obdivuhodná živá bytosť, vzácnejšia v Božích očiach ako celé stvorenie. Pre neho boli stvorené nebo i zem a more a všetko ostatné stvorenie: človek, na ktorého spáse Bohu tak záležalo, že pre neho neušetril ani svojho jednorodeného Syna a neprestal vynakladať všetko úsilie, kým ho nevyzdvihol do výšin a neposadil po svojej pravici.“

Toto tajomstvo človeka sa stáva jasným iba v tajomstve vteleného Slova. Len v týchto intenciách môžeme pochopiť veľkosť Ježišových slov, ktoré povedal Nikodémovi: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

Úžasná je teda dôstojnosť a vznešenosť človeka. Preto jeho odpoveďou by mala byť vďaka, ktorú vyjadril už žalmista: „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len premyslené, lebo som ešte ani jeden neprežil. Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský. Keby som ich všetky chcel porátať, je ich viac ako zŕn piesku; a keby som prišiel na koniec, ešte stále som pri tebe“ (Ž 139, 14-18).

Preto môžeme povedať, že človek má také rozmery, že iba Boh je dosť veľký na to, aby ho naplnil. „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou. Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?“ (Ž 42, 2-3).

Až v Ježišovi Kristovi sa predstavuje tajomstvo človeka v celej plnosti. Jedine ten, kto pozná Boha, dozvie sa, kto je človek. On, Boží obraz (porov. 2 Kor 4, 4; Kol 1, 15), nám dáva tušiť zmysel ľudskej dôstojnosti i podobnosti s Bohom. V ňom sme Bohom povolaní, aby sme sa „pretvorili“ na obraz jeho Syna. Toto všetko zhrňuje chválospev, ktorým sa začína List Efezanom: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď on si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi [...]. V ňom sme sa stali dedičmi [...], aby sme boli na chválu jeho slávy my, čo sme už prv dúfali v Krista“ (Ef 1, 3-6; 11-12).

Boh teda stvoril človek podľa svojho obrazu a podoby. Je „predurčený stať sa podobným obrazu Božieho Syna, ktorý sa stal človekom“ (KKC 381).  Ak je to tak, plní vďaky, ale aj zodpovednosti, môžeme zvolať so svätým Augustínom: „Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“

Zdroj: Slovo 04/2006
Autor: PaedDr. František Dancák - všetky články od tohto autora (67)

Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε