Pamätaj Izrael!

„Len dávaj pozor na seba a chráň svoju dušu veľmi! Nezabudni na veci, ktoré si videl na vlastné oči a nech nevymiznú z tvojho srdca po všetky dni tvojho života; lež poučíš o nich svojich synov a synov svojich synov“ (Dt 4,9).

V tomto texte knihy Deuteronomium je Izrael vyzvaný, aby si vryl do srdca a do pamäti tie udalosti, ktoré s ním vykonal Boh. Ako akúsi konkrétnu a stálu skúsenosť, ktorá bude základom jeho viery.

Človek je neprestajne v nebezpečenstve rozptyľovať sa skutočnosťami sveta. A toto rozptýlenie sa vo svete pokúša človeka, aby zabudol na Boha. Človek, rovnako ako izraelský národ, má za úlohu pripomínať si a sprítomňovať si to, čo na vlastné oči videl konať Boha. Má to byť spomienka živá citová a bytostná na diela a zázraky, ktoré Boh pre neho vykonal počas jeho cesty.

Keď sa človek nemá na pozore a sa pozabudne - nepamätá si, čo Boh pre neho vykonal - podľahne pokušeniu sveta a vylúči Boha zo svojho srdca a zo svojho života.

Toto je dráma izraelského ľudu: nepripomína si bytostne starostlivosť Boha, ktorou ho zahrnul na púšti, obráti svoje oči na okolité národy, zamiluje si modly a padne do modlárstva.

Preto slová „obráť na mňa svoje oči“, „uchovaj vo svojom srdci“, „zachovávaj moje slová“ sú stálou katechézou Jahveho, nasmerovanou k svojmu národu, aby tak predišiel jeho rozptyľovaniu sa modlami.

Je potrebné udržiavať v srdci aj v pamäti živú skúsenosť lásky Boha, ktorý konal a koná, aby bolo možné bojovať s pokušením nevery, ktorou satan neustále zvádza.

A preto, keď apoštoli ohlasujú evanjelium, nerobia to ako profesori nejakej doktríny, ba dokonca ani ako teológovia, ale ako mužovia, ktorí boli zachytení osobnou skúsenosťou Boha zjaveného v Kristovi Ježišovi, skúsenosťou, ktorá nijako nie je minulosťou, ale je živá, aktuálna a večná. Majú vryté vo svojej duši Ježišovo prisľúbenie, keď ich rozposlal hlásať evanjelium: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).

Keď Ján zvestuje Ježiša, nezačína teologickým traktátom, ale vychádza zo skúsenosti, ktorá je prítomná každodenne v jeho duchovnom a apoštolskom živote.

V úvode svojho prvého listu dosvedčuje svoje hlásanie: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. ... Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám“ (1Jn 1,1-3).

Takže Ján je muž, ktorý svojou hlbokou a na Ježiša, Božieho Syna, napojenou skúsenosťou, nesmierne radostne ohlasuje evanjelium. On sám nám povie vo svojom evanjeliu, že uvidel Božiu slávu (Jn 1,14).

U apoštola Petra, jeho skúsenosť, jeho „uchovávanie v pamäti“ nie je o nič menšie ako u Jána a počujeme ho hovoriť: „Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: „Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie.“ A tento hlas sme my počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu“ (2Pt 1,16-18).

Izrael nevedel „uchovať vo svojom srdci“ to, čo videl ohľadne Boha, aby bol tak ochránený pred zlom. To je to, čo robí nový Izrael, čiže Cirkev, pripomínajúc si živú a večnú skúsenosť Božieho Syna, Ježiša Krista.

Preto sa nám opakovane pripomína v evanjeliách, že Mária z Nazareta, dokonalý predobraz Cirkvi „zachovávala všetky slová (Božie udalosti) vo svojom srdci“ (Lk 2,51).

IGLESIA SIN FRONTERAS

P. Antonio Pavia, Quito - Ecuador

Preložila E.Ilečková