www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=219
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 18. január 2022     Meniny oslavuje: Bohdana

Zoεpédia - náhodný výber: Narukávniky, Liturgické gestá - u..., Kerygma.     pohľadnice

01.10.2004 | Spiritualita | Mgr. Maroš Riník | Čítanosť(9858)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(1)

Marko Ivan Rupnik: „O Duchovnom otcovstve“

Marko Ivan Rupnik: „O Duchovnom otcovstve“

I. Súvislosti.

V úvode autor opisuje situáciu dnešnej Európy: charakterizuje ju postmoderný človek nachádzajúci sa v stave odpojenia od objektivity – odtrhnutím od života, ocitajúci sa vo väzení mnohých systémov a intelektuálnych, sociologických, vedeckých, politických a kultúrnych štruktúr, ktoré mu nedoprajú nadýchnuť sa – sú bez rozletu a oživujúceho pokrmu. Nachádzame sa v dobe hľadania útechy. Moderná doba sľubovala individuálne šťastie založené na ekonomickom blahobyte, a dnes sme svedkami rozčarovania z tohto falošného očakávania. Žijeme v spoločnosti preplnenej vecami, ale sme sklamaní, pretože nie sme šťastní. Tým, že moderná, racionalistická a pretechnizovaná spoločnosť dala život kultúre vecnosti, oblasť vzťahov, dimenzia lásky zostala obmedzená, zbavená možnosti uskutočniť sa.

Nachádzame tu veľký hendikep pre poznanie Boha. Podľa starej patristickej tradície sa Boh poznáva obrátením sa k nemu, v láskyplnom vzťahu a je ho možné zakúsiť v osobnom stretnutí. V dnešnej spoločnosti, z ktorej sa vytráca osoba, ktorá by mala túto skúsenosť medziosobných vzťahov, začínajúc rodinou, si mnohí položia otázku: je dnes vôbec možné poznať Boha, ktorý sa zjavuje v pomere osôb? Niektorí namietajú, že Boh môže byť poznávaný aj v prírode, v stvorení. Ale aj v tomto ohľade s končiacou sa dejinnou periódou, ktorá zažila nadvládu kultúry technologického pokrivenia stvorenia, industrializovanej, informačnej a mestskej kultúry, máme celé generácie, ktoré nikdy nezažili vlastnú autentickú skúsenosť. Dnes mnohokrát ľudia odhalia až na konci dramatického a tragického putovania, plného podvodov a sklamania, nekonečnú dobrotu a jemnosť Boha, ktorý im prvý vychádza v ústrety.

Vďaka tomu, že Boh stojí veľmi ďaleko od poznania alebo je aspoň zvykom žiť, akoby neexistoval, sa objavuje skúsenosť schizofrenickej roztrieštenosti osobnosti. Neustále sme nútení meniť svoje správanie podľa rozdielnych okolností, náš život sa stáva korisťou rôznych túžob, všetko sa stáva prchavým okamihom a potvrdzovanie vlastného ja sa sústreďuje do určitého momentu, po ktorom musí nutne nasledovať ďalší, aby premohol a prevýšil stále častejšieho nepriateľa – nudu, stereotyp a zabudnutie. Naša pamäť vzdialená od Boha – Lásky, Boha milosrdného, sa stáva pamäťou počítača, ktorú treba neustále vymazávať, aby sa mohla oslobodiť. Preto sa stáva prekliatím – prenasleduje nás a my musíme vynaložiť všetko úsilie, aby sme ju umlčali. Stále viac sa hľadajú rôzne cesty psychoanalýzy a sebapoznania. V epoche masmédií musíme konštatovať, že žijeme v inflácii informácií o zle. V tomto stále užšom tuneli, v tejto kultúre charakterizovanej uzatváraním sa, v tomto chaose subjektivizmu, v ktorom je všetko relatívne a ani ľudský život nepredstavuje najvyššiu hodnotu, sme svedkami nostalgie po systémoch a režimoch minulosti, ktoré sa nám zdali pred pár rokmi navždy pochované.

II. Duchovný otec a jeho nepominuteľné rysy.

V tomto kontexte chce Cirkev novou silou a presvedčením hlásať Krista. Zámerom je podnietiť novú evanjelizáciu, vychádzajúcu z mocného svedectva. A to je miesto pre duchovné otcovstvo (materstvo). Bez neho nová evanjelizácia nebude môcť vyplniť vlastnú misiu v odkresťančenej Európe. Tradícia chápe duchovné otcovstvo ako dar Svätého Ducha, ako výnimočnú charizmu (východ – starci, západ – duchovní vodcovia). Vo svetle II.vatikánskeho koncilu je povolaním každého kresťana byť duchovným otcom. Nie je však ľahké nájsť dobrého duchovného otca. Nasledujúce rysy autor charakterizuje ako nedišpenzovateľné – nesmú chýbať žiadnemu kresťanovi, ktorý vykonáva duchovné sprevádzanie, tým menej kňazovi:

Duchovný otec je osoba plná Svätého Ducha: duchovný otec je ten, kto oplodňujúcou silou Svätého Ducha rodí ľudí pre Boha. Zmyslom pravého otcovstva je dávať život.

Duchovný otec je osoba poznávajúca srdce: Svätý Duch, ktorý skúma hĺbku Boha a dáva život ľudskému duchu, je ten, kto duchovnému otcovi otvára ľudské srdce. Nie je to nič zázračné alebo zvláštne. Táto kardiognóza nie je ničím iným, ako intuíciou lásky k osobe. Vďaka láske poznávame druhých pravdivo, nie abstraktne, ale reálne. Čím viac milujem, tým viac spoznávam.

Duchovný otec je osoba rozlišovania: je učiteľom v utváraní sa stretnutia medzi človekom a Bohom tým, že dobre pozná tak jedného, ako aj druhého v ich vzájomnom približovaní sa. To, čo sprevádza toto rozlišovanie, je duchovná, afektívna a racionálna striedmosť.

Duchovný otec je ten, kto učí a čerpá z tradície: nekoná sám zo seba, tým menej, aby sa chválil vlastnou charizmou a spoliehal sa len na vlastnú intuíciu. Zvyčajne je to spojené s hlbokou pokorou, štúdiom, reflexiou a istým darom slova k vyučovaniu. Keď duchovný otec ohlasuje, v jeho slovách je počuť mnoho priateľov vzdialenej minulosti, prítomných tak živo, akoby boli jeho súčasníkmi. V duchovnom otcovi je prítomná celá Cirkev. V tom spočíva radikálny rozdiel medzi guru a duchovným otcom.

Duchovný otec je niekto, kto slúži Bohu a blížnym. Duchovný otec nie je orientovaný na seba, na svoje učenie alebo dôvtip, ale je v postoji podriadenosti voči Bohu. Je ten, kto koná podľa Božej vôle a je obrátený k tým, ktorých sa Boh chce dotknúť.

Duchovný otec sa modlí s druhými a pre druhých. Nepretržitou modlitbou sprevádza tých, ktorí sú mu zverení, stále ich podopiera modlitbou, v srdci sa s nimi spája, modlí sa s nimi, zvoláva na nich požehnanie a milosrdenstvo.

Iba druhí môžu niekoho nazvať duchovným otcom. Nikdy sa ním neprehlasuje a nerobí si reklamu. Poznáme ho podľa prešľapaného prahu jeho domu (fary), a najmä podľa svedectva života duchovných synov (farníkov).

Nikto, kto je volaný byť duchovným otcom, sa nemá zdráhať na základe maximalizmu či perfekcionizmu, a najmä sa nemá stať moralistom. Dôležité je, aby, aj keď má málo z toho, čo bolo povedané vyššie, mal tieto rysy hoci aj v minimálnej miere, a že jeho rozvoj sa odvíja vo vnútri týchto súradníc.

III. Dielo duchovného otca

Svedok milosrdenstva. Svojím pohľadom svedčí o pohľade Ježiša Krista. Tento pohľad sprevádza apoštola Petra počas celých troch rokov spoločného putovania až k veľkňazovmu nádvoriu, kde ho zasiahol v celej svojej hĺbke. Duchovný otec súdi hriechy, nie hriešnika, na jeho tvári a v tomto vzťahu má človek odkrytý prístup prijímania bez únavy a bez hraníc.

Prostredník. Nie je možné obsiahnuť všetkých a pozbierať všetko, čo sa stratilo. Sám v sebe je obrátený k Otcovi, snaží sa to, čo kontempluje vo vnútri, odovzdať tomu, koho má práve pred sebou. Nakoľko sa naučíme vidieť očami Otca, ktorý miluje, natoľko sme duchovnými otcami sebe a druhým.

Vernosť ako skúška vzťahu. Vernosť je základom medziosobných vzťahov.  Čím je láska zrelšia a čistejšia, tým je vernejšia. Vo chvíli, keď sa vernosť stratí, nie je možné hovoriť o láske. Pretože duchovný otec sám na sebe zažil Otcovo milosrdenstvo a jeho vernosť, aj on ponúka verný a milosrdný vzťah človeku, ktorý sa mu zveruje.

Zverovať život druhých Bohu. Vďaka neustálej vnútornej kontemplácii, nepretržitej otvorenosti Svätému Duchu zveruje duchovný otec ako prostredník milosrdnému Otcovi to, čo vidí, počuje a poznáva. Poukazuje na vnútorné súvislosti medzi rôznymi zážitkami, ktoré do seba ihneď zapadajú, pokiaľ to, čo prežíva, je otvorené Bohu. A umením rozlišovania pomáha človeku dešifrovať reč, ktorou k nemu hovorí Boh, odkrývanú v udalostiach života pre neho určeným Božím slovom. Takto človek bude pomocou duchovného otca vidieť svoj rozbitý život prijatý v nesmierne vrelom Božom srdci. Nakoniec to nie je duchovný otec, ktorého spoznáva v láske, ktorá ho nesúdi, ale sám nebeský Otec, ktorý je jedinou cestou zmeny a rastu – realizácie človeka, ktorá nebude ani nanútená, ani autoritatívna, ani násilná.

Uzdravenie pamäti. Dnešný človek potrebuje stretnúť niekoho, kto ho prijme  bez pýtania sa, kde bol, čo robil, kde sa zašpinil, ale, naopak, mu dodá odvahu pripravením podobnej hostiny, akú pripravil otec márnotratnému synovi, nepripomínajúc mu jeho hriechy. Najhlbším poznaním Boha je poznanie skrze odpustenie. Duchovný otec je obrazom tohto milosrdenstva.

Napomáhať stretnutiu medzi človekom a Bohom.

Prekážky, ktorým sa treba vyhnúť:

Duchovný otec nikdy nemôže nahradiť Ježiša Krista. Nemôže sa postaviť do úlohy Svätého Ducha a krok za krokom viesť myslenie človeka. Nemôže byť svetlom, ktoré bude osvetľovať toho, kto sa mu zveruje. Toto je istá cesta k patologickej závislosti od neho – skutočný blok vo viere.

Častou chybou je dojatie nad osobou, ktorá trpí a ochota venovať jej útechu na najvyššej úrovni, tak ľudskej, ako i duchovnej.

Ďalšou chybou je, keď dochádza k sústredeniu sa na to, čo povie alebo mieni duchovný otec, nie Boh a jeho slovo.

Najčastejšou chybou je zostávať v minulosti vyšetrovaním osoby a zapletaním sa skúmaním rôznych káuz.

„Nová evanjelizácia, ku ktorej nás Ján Pavol II. neustále pozýva, predovšetkým spočíva v sprevádzaní človeka zasiahnutého svedectvom lásky.“ Autor ďalej hovorí o niektorých podnetoch na konkrétne stretnutia: počas načúvania sa modliť, a najmä nesúdiť. V závere vyzdvihuje duchovné otcovstvo, ktoré vychováva k Cirkvi, orientuje nás ku komunite a pre komunitu nás vytvára. Pomáha nám prijímať Cikev a žiť v nej. A to je pravým znovuzrodením človeka.

Podľa M. I. Rupnik: O duchovnom otcovstve (C. Aletti, Olomouc 2001).

Autor: Mgr. Maroš Riník - všetky články od tohto autora (2)
 
Re: (Patrik)
 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε