www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=221
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 18. január 2022     Meniny oslavuje: Bohdana

Zoεpédia - náhodný výber: Antimenzion, Hermeneutika, Boh - Boh je múdry.     pohľadnice

01.10.2004 | Spiritualita | Doc. ThDr., PaedDr. Marek Pribula, PhD. | Čítanosť(7647)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Televízna etika

Televízna etika

O vplyve masmédií a televízie vo všeobecnosti boli v posledných rokoch často vedené diskusie. Najviac predebatovávanou témou bolo násilie v televízii a jeho negatívny vplyv na agresívne a nesociálne správanie detí a adolescentov. A skutočne: televízia sa stáva čoraz dôvernejším spoločníkom detí i dospievajúcich. Táto skutočnosť zohráva významnú úlohu hlavne v tých rodinách, kde o ne chýba kritický záujem. Odborníci hovoria o tzv. fenoméne návykového sledovania televízie, ktorý má mimoriadne nepriaznivé dôsledky hlavne pre deti predškolského veku. Podľa S. Horňákovej, ktorá sa zaoberala vplyvom televízneho násilia na deti, tie nemajú taký kritický úsudok, ktorým by dokázali rozlíšiť v programoch skutočné od neskutočného, a to ani vtedy, keď im pomáhajú dospelí. Tak by mohli získať presvedčenie, že násilie je nutným javom každodenného života. V súčasnej filmovej a televíznej tvorbe sa násilie často spája s humorom, s príjemnou hudbou, pričom sa stiera rozdiel medzi zločincom a hrdinom. Násilie a brutalita sa stvárňujú ako základné spôsoby ľudského konania, cez ktoré vedie jediná cesta k úspechu.

Existuje experimentálny pokus, ktorý dokazuje, ako trojročné deti interpretujú televízne obrazy ako pevné, a aj keď sú schopné pochopiť, že televízia neobsahuje fyzické objekty, majú problémy rozlíšiť medzi obrazmi televíznymi a reálnymi. Deti mladšie ako 3 roky veria, že to, čo vidia v televízii, sú reálne objekty: mnohé z nich sú si isté, že krabica pukancov, ukazovaná v televízii by sa vysypala otočením televízora. Až v štyroch rokoch sú schopné pochopiť, že televízne obrazy ukazujú absentujúcu realitu. Až okolo 11 rokov sú schopné rozlíšiť zdanie a realitu. V každom prípade, ako to uvádzajú internetové zdroje, deti priťahuje televízia už od šiestich mesiacov.

Televízia produkuje obrazy, je teda fikciou. Televízor má však veľkú moc, lebo aj keď viem, že niet ničoho, pozerám film, a hoci viem, že skutočnosť je iná, napriek tomu priťahuje celú moju pozornosť. Tieto obrazy majú zvodnú silu, ktorá existuje napriek ich inkonzistencii, ba práve vďaka nej. Obrazy založené na fikcii vo mne vzbudzujú stav, ktorý je dobre využiteľný ekonomickým konzumom: vediac, že tento svet nejestvuje, nechám ho jestvovať vo svojich túžbach. Ak je mojím zmyslom príjemný, túžim po tom, aby sa uskutočnil. Z toho hľadiska je pravdivé tvrdenie niektorého z významných pozorovateľov súčasnej kultúry, ktorý tvrdil, že dnešné Taliansko je také, aké bolo v televízii pred 20 rokmi. To, čo dnes vidíme v televízii, sa zajtra môže stať realitou.

Súčasná informačno-televízna kultúra má v sebe však aj mimoriadne pozitívne možnosti: skracuje vzdialenosť medzi osobami a národmi, presviedča, že svet nie je až taký veľký, rozvíja dialóg medzi kultúrami, vzájomnú výmenu informácií a myšlienok, môže byť faktorom spoločenstva, solidárnosti, ľudského a občianskeho rastu. Na druhej strane ale výrazne prispieva k šíreniu takej ľudskej existencie, ktorá má viac–menej negatívny, ľahký a konzumný charakter, vysmieva sa neodškriepiteľným hodnotám, propaguje tzv. nový životný štýl založený na pseudohodnotách, ktoré v konečnom dôsledku vedú k deštrukcii mravnosti a svedomia. Takýmto spôsobom sa otvárajú cesty pre nové formy kultúrneho totalitarizmu a kolonializmu, ktoré nie veľmi zaostávajú za svojimi politickými a ekonomickými formami. Tvrdí to vo svojej štúdii Nová evanjelizácia a masová komunikácia B. Sorge. Vďaka obrazom filmu a televízie ich užívatelia môžu poznávať svet, obdivovať jeho krásu, rozvíjať predstavivosť a prehlbovať cit pre umenie.

Nesporne dôležité je pamätať na to, že všetky typy obrazov sú tiež využívané k prenášaniu rôznych systémov hodnôt. Nekritické prijímanie nadmerného počtu obrazov s podceňovaním úlohy slova v rozvoji človeka vedie k hrozným následkom v jeho osobnosti. S tým je spojené aj otupenie citov a chýbajúca citlivosť pre ľudské nešťastie, ktoré sa ukazuje na televíznej obrazovke. Konzumenti obrazov sa stávajú poddajní pôsobeniu, účinkovaniu propagandy a veľmi ľahko dovolia sebou manipulovať. Horňáková vo svoje dizertácii poukazuje na experimentálne výskumy, ktoré preukázali, že už päťročné dieťa sa stáva predmetom účinnej manipulácie televízie cez reklamy, ktoré majú presvedčivý charakter.

Pre dospelých je často televízia útekom pred skutočnosťou. Človek trávi počas svojho života asi 16 rokov pred televíznou obrazovkou. Vychováva nás televízia, a tak sa nutne stávame inými ľuďmi ako predchádzajúca generácia. Televízia nesie zodpovednosť za to, čo preferuje, prezentuje, ako vychováva najmladšie pokolenie, ako učí. Televízia ako taká však nie je ani dobrá ani zlá, ako každý iný vynález. Všetko závisí od toho, ako bude využívaná. Snahou televízie by malo byť, aby človek cítil istotu, že jeho deti budú vychovávané, nie degradované.

Všeobecne televízia vplýva na každého človeka, aj keď si to priamo neuvedomuje, v oblasti mentálne-konzumentskej, keď túžba sa stáva potrebou. Napríklad konkrétnu reklamovanú vec v televízii človek vôbec nepotrebuje, ale chce ju, pretože aj iní ju vlastnia. Úlohou katolíckych žurnalistov je v takomto prípade pomôcť ľuďom pochopiť, že nebudú šťastní, keď budú mať všetko, čo televízia ponúka. Takéto šťastie je pre nich len na okamih a vonkoncom nie je trvalé.

Dnes sledujeme, že ľudia sa boja byť sami. Iste sme už stretli človeka, ktorý sa okolo nás prehnal so slúchadlami z wolkmanu na ušiach. Skoro pravidlom sa stáva, že ľudia prídu domov, zapnú rádio či televízor. Byť sám a chvíľu v tichosti je však prirodzenou potrebou človeka. Televízia je určená pre zábavu, nie ako nástroj, ktorý má sformovať naše vnútro keď sme sami.

Sexuálna simulácia hrá v dnešnej televízii prím. Všimnime si napríklad reklamu na akékoľvek nové auto. Nikdy tam nebude chýbať krásne dievča. Pýtam sa: kto sa predáva, auto alebo žena?

Dôležitou skutočnosťou je uvedomiť si, že televízia chce riadiť ľudí, a preto do značnej miery zjednocuje spôsob myslenia: to čo sa povie v televízii, ľudia veľmi často prijímajú za vlastný názor. Človek je však indivíduum a v tom spočíva jeho dôstojnosť, preto má mať svoj názor podľa svojho svedomia. Masa nemôže mať svedomie. Bohužiaľ ľudia dnes uverili, že môže byť masové svedomie. Okrem toho, že televízia v nás provokuje prirodzené sympatie k zlu, manipuluje dospelosťou, zrelosťou a tak sme svedkami toho, ako aj dospelý človek prijíma za svoje to, čo hovorí televízia.

Základným prvkom televíznej manipulácie je strach, a práve z tohto strachu žije televízia. Takmer nikdy nie sme schopní zareagovať na zámernú demagógiu alebo nepravdu či nemravnosť, ktorú televízia ponúka. Často sa i zákonodarcovia boja médiám povedať pravdu. Mali by sme však prekročiť hranice strachu a nebáť sa. Aj televíznym apelovaním na city sa mení poriadok nášho myslenia, a to až tak, že sme schopní robiť kompromisy vo svojom svedomí Pravda však musí byť pravdou. Ukrývanie faktov alebo povedanie len polovičnej pravdy je ďalším prvkom televíznej manipulácie. V súčasnosti sa to stáva aj vo vzťahu k Cirkvi, keď sa neobjektívne informuje napr. o reštitúciách, majetku a podobne.

Svedkami zneužívania pojmov sme prakticky dnes a denne. Televízia zneužíva predovšetkým pojmy ako láska (myslí sex), šťastie (myslí peniaze), sloboda (myslí liberalizmus)... a potom nasleduje celý rad dôkazov o pravde (vymývanie mozgov), s čím je úzko spojené ukrývanie skutočných zámerov a úmyslov.

Nemenej podstatným prvkom televíznej manipulácie je tiež posluhovanie ľuďom, ktorí majú moc, čím televízia vytvára falošnú autoritu. Nájde si známu osobnosť a jej názory použije na vytvorenie celospoločenských názorov i keď často nie sú pravdivé. Ani objektivita spravodajstva nie je zachovaná. Existuje prevaha negatívnych správ, ktoré pôsobia deprimujúco na diváka. Často to ide až do tej miery, že jedinou pozitívnou informáciou je predpoveď počasia.

Televízia (zvlášť verejnoprávna) by sa dnes mala evoluovať do novej podoby televízneho umenia, aby nebola iba domovým hltačom času. Pozitívne bude hodnotená vtedy, ak sa stane prostriedkom spoločenského dialógu. Položme si teda otázku: Pôsobí televízia v zmysle kultúry alebo proti kultúre? Stala sa najnebezpečnejšou zbraňou civilizácie proti kultúre alebo je kultúra schopná ju do seba integrovať? Dá sa priviesť naspäť zatrateného a občas zblúdilého syna a urobiť z neho platného pomocníka a možno tiež obroditeľa tejto kultúry?

Posolstvo pápeža Jána Pavla II. k 38. svetovému dňu spoločenských komunikácií,  ktorý sa slávil 23. mája 2004, má tému: Masmédiá a rodina: riziko a bohatstvo. Svätý Otec v posolstve okrem iného píše: „Mimoriadny rozvoj spoločenských komunikačných prostriedkov, ich rastúca prístupnosť každému prináša výnimočné príležitosti na obohatenie života
nielen jednotlivcov, ale aj rodín. Rodiny však dnes súčasne musia čeliť novým problémom vyplývajúcim z rôznorodých a často protirečivých správ, ktoré masmédiá uvádzajú.“ Téma zvolená na Svetový deň spoločenských komunikácií v roku 2004 Masmédiá a rodina: riziko a bohatstvo, je aktuálna, pretože vyzýva k triezvej úvahe o tom, ako by mali rodiny využívať masmédiá, a na druhej strane o spôsobe, ako sa k záujmom rodiny stavajú médiá. Tohtoročná téma je teda pripomienkou pracovníkom v komunikačných prostriedkoch i tým, ktorým sú ich programy adresované, že všetky masmédiá majú morálny rozmer. Ľudia rastú alebo zaostávajú v morálnej oblasti slovami, ktoré slobodne vyslovujú a správami, ktoré si volia slobodne počúvať.

Eugen Haičman v internetových novinách Britské listy napísal: „Je vari sloboda diváka televízie skutočnou slobodou? Každý namietne, že televízia sa dá vypnúť... Avšak s ľuďmi, ktorí nie sú schopní vypnúť televízor, nemá zmysel debatovať o slobode.“ Daniel Krajcer dodáva, že nielen o slobode. Takmer o ničom.

Autor: Doc. ThDr., PaedDr. Marek Pribula, PhD. - všetky články od tohto autora (3)

Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε