www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=349
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 29. november 2022     Meniny oslavuje: Vratko

Zoεpédia - náhodný výber: Dvernik, Apoštolský dekrét, Myšlienka na slová Ž....     pohľadnice

11.10.2006 | Spiritualita | Doc. PhDr. Pavol Dancák, PhD. | Čítanosť(5385)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Boh v modernej spoločnosti

Boh v modernej spoločnosti

Predstaviť si Európu bez kresťanstva, bez chrámov a bez krížov lemujúcich cesty, bez univerzít a nemocníc, bez ľudských práv, solidarity a bez starostlivosti o najslabších je zaiste nemožné. Je zjavné, že transcendencia poukazujúca na božské inšpirovala civilizáciu a kultúru. Napriek tomu sa v Európe v polovici minulého tisícročia začal proces sekularizácie, ktorý sa všemožnými prostriedkami usiloval vytlačiť Boha a kresťanstvo zo všetkých oblastí ľudského života. Cieľom tohto procesu bol ateistický sekularizmus, to znamená dokonalé a totálne vylúčenie Boha a prirodzeného mravného poriadku zo všetkých oblastí života človeka. Opakovane a so stále väčšou razanciou a rafinovanosťou bolo kresťanské náboženstvo ohraničované na súkromnú oblasť života jednotlivcov, čo sa prejavilo aj v Charte základných práv Európskej únie, kde sa tvorcovia v rozpore s historickou skutočnosťou vyhli akémukoľvek poukázaniu na Boha a náboženstvo.   

Mnohí ľudia svoje sekulárne postoje teoreticky nezdôvodňovali, ale v praxi žili, ako keby Boha nebolo. Niektorí kresťanstvo otvorene odmietli a iní - tých bolo oveľa viac - vieru v Boha prežívali len formálne. Pojem Boh bol deformovaný rôznymi spôsobmi a neraz sa o to pričinili aj samotní kresťania. V mnohých prípadoch musíme dať za pravdu tým, ktorí kresťanov kritizovali za to, že si utvorili Boha na svoj vlastný ľudský obraz. Často bol Boh predstavovaný nie ako milujúci otec a lekár duše a tela, ale len ako prísny sudca či dokonca pomstiteľ. Niekedy pojmom Boh ľudia vypĺňali medzery v poznaní alebo ho pokladali len za iniciátora pohybu vo svete. Sebecké uspokojovanie tieňových potrieb spôsobilo, že človek modernej doby veľmi rád prijímal pohanskú predstavu Boha ako garanta bezpečnej blaženosti, pričom sa stačí iba pomodliť a priniesť voľajakú obetu. Takouto službou mal byť Boh zaviazaný a za predpokladu, že si vedie účtovnícke knihy, mal sa skôr alebo neskôr odplatiť. Pohanské delenie skutočnosti na posvätné a svetské sa upevňovalo v praktickom živote, ľudia zabúdali na to, že v Bohu žijeme, hýbeme sa a sme, že len z Božej milosti sme tým, čím sme.  Preto sa nemôžeme čudovať, že slávny blázon hrá na organe requiem mŕtvemu Bohu. Deformovaný obraz Boha sa najvypuklejšie prejavil a prejavuje v chápaní slobody ako neobmedzenej svojvôle. Historická skúsenosť nás však učí, že na pohľad ušľachtilé heslo modernej doby Rovnosť, bratstvo, sloboda prinieslo všetkým, ktorí neboli správne rovní, vylúčenie z bratstva a zbavenie nielen slobody, ale aj života. Históriou, žiaľ, aj tou najnovšou, je overené, že sekularizácia prináša degradáciu. Novozákonné zjavenie však odmietalo akékoľvek sublimované obchodnícke počty egocentrizmu a vyzývalo človeka, aby sa vzdal seba samého a konal dobro preto, že Boh je láska.

Človek modernej doby, tak ako nespočetnekrát predtým, odmietol uznať zodpovednosť pred Bohom, ba dokonca si sám nárokoval rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé. Tento nárok však presahuje bytostné určenie človeka, ktorý síce môže poznávať, čo je dobré a čo zlé, môže a musí sa rozhodovať medzi dobrom a zlom, môže a má robiť, čo je dobré, ale môže urobiť aj zlé, no nemôže povedať, že dobro bude odteraz zlom a zlo bude dobrom. V naivnej domnienke, že je možné opustiť bytostne určené miesto, sa človek pokúša obrátiť svet naruby. Ale akcia vyvoláva reakciu, ak si pod sebou pílim konár, musím očakávať pád. Do stredobodu svojej činnosti človek postavil namiesto Boha seba samého, ale raj na zemi nedokázal vytvoriť. Práve naopak, boli vytvorené totalitné systémy, ktoré odmietajúc Boha vulgárne zničili dôstojnosť človeka v pekelných podmienkach koncentračných táborov a gulagov. A to je hlavný dôvod, prečo vnímame dobu, v ktorej žijeme, ako dobu duchovnej krízy, lámania ustálených spoločenských a kultúrnych štruktúr, pocitu zatratenia a ukrývaného strachu pred prichádzajúcou budúcnosťou. Tento utajovaný strach má zvláštny charakter. Je strachom človeka pred sebou samým, a to preto, lebo jestvuje reálne nebezpečenstvo, že človek by bol schopný nasmerovať svoje vlastné výtvory proti sebe, čo pri dnešnom stave techniky znamená spáchať kolektívnu samovraždu. V tejto pochmúrnej postmodernej situácii sa núka otázka: „Jestvuje niečo, čo môže zachrániť človeka pred týmto nebezpečenstvom?“ Otázka položená takýmto spôsobom privádza ľudské myslenie do oblasti problematiky Boha. Dnešný človek, vlastne tak ako vždy, je človekom hľadajúcim, ale aby toto hľadanie bolo pre neho silou a oporou, je dôležité, aby bolo podrobené racionálnej reflexii. V opačnom prípade sa k životu hlási celá plejáda pseudonáboženstiev. Boha nikto nikdy nevidel, a preto hovoriť o Bohu môžeme len  antropomorfným spôsobom, to znamená na základe ľudskej skúsenosti, pričom si musíme pomáhať analógiou a metaforou. Ale musíme si dávať pozor na to, aby sme z pojmu Boh neodstránili to, čo je podstatne božské.

Zjavná kríza postmodernizmu, ktorá má svoje kruté dôsledky v terorizme súkromnej aj štátnej povahy, tvorí rámec encykliky Benedikta XVI. Boh je láska. V dobe zosurovenia a zdivočenia mravov je pápežovo posolstvo veľmi aktuálne a má veľmi konkrétny význam, nakoľko „sa s Božím menom spája neraz pomsta, či dokonca povinnosť nenávidieť a konať násilie…“ Encyklika Deus caritas est vysvetľuje kresťanské chápanie Boha a kresťanské chápanie človeka. Boh nie je niekto neosobný, vzdialený, pred ktorým treba mať strach. Boh je osoba, ktorá nás hľadá, túži po nás a miluje nás. „Boh miluje, a túto jeho lásku možno celkom isto kvalifikovať ako eros, ktorý je však zároveň plne agapé," hovorí pápež a poukazuje na mnohé obrazy vášnivo milujúceho Boha z kníh prorokov Ozeáša a Ezechiela.

Deformáciou pojmu Boh bol deformovaný pojem človeka a zrejme to bol dôvod, ktorý viedol pápeža Benedikta XVI. k tomu, aby v druhej časti encykliky predstavil myšlienku, že Cirkev je spoločenstvom lásky. Nielen Cirkev ako celok, ale každý jej člen je povinný prejavovať lásku cez službu. A dopĺňa, že hoci láska musí byť spontánna, je dôležité, aby bola aj organizovaná, lebo vtedy sú jej účinky najlepšie. Je zjavné, že len láskou zjednotené ľudstvo bude môcť čeliť mnohorakým znepokojujúcim problémom dnešnej doby, od teroristických hrozieb až po chudobu, v ktorej žijú milióny ľudí, a od obchodu so zbraňami až po epidémie a ničenie životného prostredia. Starosť o blaho človeka sa nerozlučne spája s Kristom, a preto sa stáva kritériom, ktoré rozhoduje o večnej spáse alebo o zatratení. Kresťania si hlboko uvedomujú, že pozemská činnosť nie je obmedzená len na rovinu ľudského času a priestoru, ale má vplyv aj na rovinu večnosti. A vlastne až večnosť dá posledný zmysel jeho pozemskému rozmeru. Každý skutok, slovo i myšlienka sa premieta do perspektívy večnosti. Konanie človeka nachádza svoju vyváženosť v Ježišovom výroku pri definitívnom hodnotení: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili“ (Mt 25, 31-46). Láska k Bohu a láska k ľuďom sa nevylučujú, ale navzájom sa doplňujú a predpokladajú.

Boh sa zjavuje ako Boh lásky a od človeka žijúceho v dejinnom svete vyžaduje svedectvo lásky, ktoré je svedectvom o naddejinnom svete, ku ktorému človek stvorený na podobu Boha bytostne patrí.

Zdroj: Slovo 2006, č. 18.
Autor: Doc. PhDr. Pavol Dancák, PhD. - všetky články od tohto autora (3)
 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε