Kňazstvo

Boh ustanovil vyvolený národ ako „kráľovstvo kňazov a svätý národ“ (Ex 19, 6). Ale v izraelskom národe si Boh vyvolil jeden z dvanástich kmeňov, kmeň Léviho, a vyhradil si ho na liturgickú službu. Sám Boh je jeho dedičným podielom. Osobitný obrad posvätil začiatky kňazstva Starej zmluvy. Kňazi sú v nej ustanovení pre ľudí v ich vzťahoch s Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy. Ale toto kňazstvo, ktoré bolo ustanovené, aby ohlasovalo Božie slovo a obnovovalo spoločenstvo s Bohom obetami a modlitbou, bolo neschopné uskutočniť spásu, lebo muselo neprestajne opakovať obety a nemohlo dospieť k definitívnemu posväteniu, ktoré mala uskutočniť jedine Kristova obeta – obeta „potomka ženy“ prisľúbeného už v raji (Gn 3, 15).

Všetky predobrazy kňazstva Starej zmluvy (Áronovo kňazstvo i levitská služba) dosahujú svoje splnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi (1 Tim 2, 5). A Melchizedech z knihy Genezis, „kňaz najvyššieho Boha“, sa v kresťanskej tradícii považuje za najkrajší predobraz kňazstva Ježiša Krista, jediného veľkňaza na spôsob Melchizedecha (Ž 110, 4),  „svätého, nevinného, nepoškvrneného“ (Heb 7, 26), ktorý jedinou obetou navždy zdokonalil tých, ktorých posväcuje (Heb 10, 14). Jedinou obetou kríža.

Kristova vykupiteľská obeta je jediná a uskutočnila sa raz a navždy, a predsa sa sprítomňuje v eucharistickej obete Cirkvi. To isté treba povedať aj o jedinom Kristovom kňazstve. Sprítomňuje sa prostredníctvom služobného kňazstva, pričom sa jeho jedinečnosť nezmenšuje. A preto iba Kristus je pravý kňaz, ostatní sú jeho služobníci.

Kristus Veľkňaz a jediný prostredník urobil z Cirkvi „kráľovstvo kňazov svojmu Bohu a Otcovi“ (Zj 1, 6). Celé spoločenstvo veriacich ako také je kňazské. Veriaci vykonávajú svoje krstné kňazstvo svojou účasťou na poslaní Krista Kňaza, Proroka a Kráľa. Každý podľa vlastného povolania. Tajomstvami krstu a myropomazania  ;sú veriaci posvätení na sväté kňazstvo.

Služobné alebo hierarchické kňazstvo biskupov a kňazov a spoločné kňazstvo všetkých veriacich majú účasť na jedinom Kristovom kňazstve. Napriek tomu sa od seba podstatne líšia, i keď sú navzájom na seba zamerané.

Kým spoločné kňazstvo veriacich sa uskutočňuje rozvíjaním krstnej milosti, života viery, nádeje a lásky, života podľa Ducha, služobné kňazstvo je v službách spoločného kňazstva. Je zamerané na rozvíjanie krstnej milosti všetkých kresťanov. Jeho prostredníctvom Kristus neprestajne buduje a vedie svoju Cirkev. Preto sa prenáša osobitnou sviatosťou – tajomstvom posvätného stavu.

Kristus je prameňom každého kňazstva. Starozákonný kňaz bol jeho predobrazom, ale kňaz Nového zákona koná v jeho osobe. Vo vysvätenom služobníkovi je prítomný Kristus ako hlava. Táto Kristova prítomnosť sa však nemá chápať tak, že vysvätený služobník je uchránený od všetkých ľudských slabostí, od ducha panovačnosti, od omylov, ba aj od hriechu. Sila Svätého Ducha neručí za všetky skutky vysväteného služobníka tým istým spôsobom. Kým vo svätých tajomstvách, ktoré vysluhuje (krst, myropomazanie ...), je táto záruka daná tak, že ani hriech vysväteného služobníka nemôže prekážať ovociu milosti, je ale veľa iných skutkov, v ktorých ľudský charakter vysväteného služobníka zanecháva stopy, ktoré nie sú vždy znakom vernosti evanjeliu. Môžu teda škodiť apoštolskej plodnosti Cirkvi.

A naozaj vidíme, že Kristus povolal Dvanástich, obyčajných ľudí s chybami a slabosťami, aby im zveril zodpovednosť za svoju Cirkev. On ich pripravil na službu slova, odovzdal im niektoré zo svojich mocí: „Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte“ (Mt 10, 8)a „čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18, 18).V posledný večer im zveril Eucharistiu a povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“ Práve to sú osobitné účasti služobného kňazstva na Kristovom kňazstve. Apoštoli to chápu. Oni tiež ustanovujú zodpovedných ľudí, aby pokračovali v ich činnosti.

Uvažovanie sv. apoštola Pavla o apoštoláte a o charizmách smeruje ku kňazstvu služobníkov Cirkvi. Tým, čo sú zodpovední za spoločenstvá, dáva kňazské tituly: správcovia Božích tajomstiev (1 Kor 4, 1n), služobníci Novej zmluvy (2 Kor 3, 6). O „apoštolskom kázaní“ už hovorí ako o určitej liturgickej službe (Rim 1, 9. 15, 15n). Sú to jasné slová o služobnom kňazstve. Toto kňazstvo však neutvára triedu privilegovaných, ale stáva sa prostriedkom, ktorý zaručuje službu Božiemu ľudu.

Táto Bohom ustanovená kňazská služba je v Cirkvi vykonávaná v troch stupňoch. Tí, ktorí ju vykonávajú, sa už od dávnych čias volajú biskupi, kňazi a diakoni.

Hlavné miesto má služba tých, ktorí sú ustanovení za biskupov. Sú nástupcami apoštolov. Biskupskou vysviackou sa im udeľuje plnosť kňazstva. Liturgický zvyk Cirkvi aj výroky svätých Otcov túto plnosť kňazstva nazývajú najvyšším kňazstvom – biskup veľkňaz – archijerej. Každý biskup ako Kristov zástupca má pastierske poslanie v miestnej cirkvi, ktorá mu bola zverená. Kolegiálne má so všetkými bratmi v episkopáte účasť na starostlivosti o všetky cirkvi. Aj Eucharistia, ktorú slávi biskup, má celkom osobitný význam, ako prejav Cirkvi zhromaždenej okolo oltára, kde predsedá ten, ktorý zastupuje Ježiša Krista – Dobrého pastiera a hlavu svojej Cirkvi.

Spolupracovníkmi biskupského stavu sú kňazi – presbyteri, ktorí svoje posvätné poslanie služby kňazstva vykonávajú v závislosti od svojho biskupa a v spoločenstv e s ním, predovšetkým v eucharistickom zhromaždení (synaxis), kde konajú v osobe Krista a ohlasujú jeho tajomstvo. Tak spájajú prosby veriacich s obetou Ježiša Krista. Sľub poslušnosti, ktorý skladajú biskupovi pri vysviacke, a biskupov bozk pokoja po vysviacke znamenajú, že biskup ich pokladá za svojich spolupracovníkov, za svojich synov, bratov a priateľov. Oni sú zasa zaviazaní láskou a poslušnosťou.

Diakoni prijímajú nižší stupeň kňazského svätenia. V prvotnej cirkvi ich prvoradou úlohou bola starostlivosť o siroty a vdovy. Sú osobitne spätí s biskupom. Asistujú biskupovi a kňazom pri slávení Božích tajomstiev. Osobitným spôsobom majú účasť na Kristovom poslaní a na jeho milosti. Tajomstvo posvätného stavu aj ich označuje nezmazateľným znakom (charakterom), ktorý nemôže nikto odstrániť a ktorý ich pripodobňuje Kristovi.

Keďže prostredníctvom vysväteného služobníka koniec - koncov pôsobí a uskutočňuje spásu sám Kristus, nehodnosť služobníka neprekáža, aby Kristus skrze neho pôsobil. Svätý Augustín dôrazne tvrdí: „Pyšného služobníka treba priradiť k diablovi. Ale Kristov dar, čo prúdi cez neho, sa nepoškvrní; je čisté, čo prechádza cez neho, prichádza číre do úrodnej pôdy. Lebo duchovná sila sviatosti je ako svetlo; tí, ktorých má osvietiť, prijímajú ho čisté a ak prechádza cez nečistých, nepoškvrní sa.“

A duchovný dar, ktorý sa udeľuje kňazskou vysviackou, vyjadruje modlitba byzantského obradu. Biskup, okrem iného, hovorí: „Pane, naplň darom Svätého Ducha toho, ktorého si láskavo povýšil na kňazskú hodnosť, aby bol hoden stáť bez úhony pred tvojím oltárom, hlásať evanjelium tvojho kráľovstva, posväcovať slovo tvojej pravdy, prinášať ti dary a duchovné obety a obnovovať tvoj ľud kúpeľom znovuzrodenia, aby tak aj on sám išiel v ústrety nášmu veľkému Bohu a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi, tvojmu jednorodenému Synovi v deň jeho druhého príchodu a od tvojej nesmiernej dobroty dostal odmenu za verné vykonávanie svojho posvätného stavu.“Pred veľkosťou kňazskej milosti a kňazského poslania svätí učitelia cítili v sebe naliehavú výzvu na obrátenie, aby celým svojím životom odpovedali tomu, ktorého sviatosť ich ustanovila za vysvätených služobníkov. Svätý Gregor Naziánsky ešte ako mladý kňaz zvolá: „Najprv sa treba očistiť, až potom očisťovať iných, najprv sa učiť múdrosti, až potom v nej poučovať iných, stať sa svetlom, a potom osvecovať iných, priblížiť sa k Bohu, a tak k nemu privádzať iných, posvätiť sa, a potom posväcovať, viesť za ruku a múdro radiť. Viem, čí služobníci sme, na aké miesto sme postavení a kam sme poslaní. Poznám Božiu vznešenosť a ľudskú slabosť, ale aj jej silu. Kto je teda kňaz? Je obranca pravdy, ktorý bude stáť s anjelmi, vzdávať chvály s archanjelmi, prinášať obety na nebeský oltár, s Kristom vykonávať kňazstvo, obnovovať tvora, utvárať v ňom Boží obraz, pracovať pre nebeský svet a, čo je najväčšie, bude bohom a iných bude zbožstvovať.“A svätý farár z Arsu hovorí: „Kňaz pokračuje v diele vykúpenia na zemi ... Keby sme tu na zemi dobre pochopili, čím je kňaz, umreli by sme nie od strachu, ale z lásky. Kňazstvo je láska Ježišovho srdca.“