Rozhovor s prof. Pavlom Ambrosom, SJ, ThD., riaditeľom Centra Aletti v Olomouci, bývalým dekanom CMTF UP v Olomouci.

Dnešná doba je do veľkej miery sekularizovaná, liberálna, odkresťančená. Čím môže byť v danej situácii prínosom východná spiritualita?

Spiritualitou kresťanského Východu sa myslí predovšetkým mníšstvo, liturgia a ikony. Otázky, ktorými sa zaoberali mnísi, sa teraz stávajú zaujímavé i pre každého kresťana vo svete.

Duchovní otcovia, starci a duchovné matky nám zanechali jednu veľkú pravdu: každý človek, ktorý sa o to usiluje, môže poznať, čo od neho Boh v živote očakáva. Na to však nevyhnutne potrebuje čisté srdce. Preto očista srdca a znalosť toho, ako človek vnútorne bojuje so zlými myšlienkami a hľadá Boží hlas, je odkazom východného mníšstva pre každého človeka.

Západ si zvykol spievať pri liturgii, na Východe sa spieva liturgia. Spievať liturgiu - to je to, čo dnes objavujeme na Západe i vďaka kráse východnej liturgie.

Ikony rovnako ukazujú na jedno zabudnuté bohatstvo. Umenie nie je len estetické vnímanie krásy, ale je zdrojom teológie; teda toho, ako Boh k nám hovorí a ako my môžeme hovoriť k Bohu.

Krása ako zdroj duchovného života je dnes oblasťou, ktorá stále viac získava na dôležitosti. Kde sa nemôžeme zhodnúť na pravdách, môžeme sa učiť vnímať krásu ako zdroj Božej prítomnosti. Žijeme v dobe obrazu a imaginácie, preto má ikona takú dôležitosť pri výchove detí, mládeže a bohoslovcov.

Podieľate sa na príprave osláv 100. výročia Prvého velehradského kongresu z r. 1907. Môžete našim čitateľom priblížiť, o čo ide?

V roku 1907 sa na Velehrade stretol ľvovský metropolita Šeptický a budúci olomoucký arcibiskup Antonín Cyril Stojan. Pokúsili sa hovoriť bezprostredne z očí do očí ako kresťania Východu a Západu.

Dnes vzťahy kresťanov Východu a Západu vychádzajú z úplne nových predpokladov. V 20. storočí sa udialo mnoho skutočností. Zmenil sa svet, kultúra i život cirkví. V kresťanských tradíciách však zostáva niečo, čo je nemenné, nezmeniteľné. Viera v Ježiša Krista, krst, načúvanie Písmu, veľkonočné tajomstvo. O to viac táto nezmeniteľnosť a krása Cirkvi (božsko - ľudská) vedie každého k tomu, aby v sebe obnovil túžbu po hodnovernosti, aby svet uveril. A jednota Cirkvi, vnútorná a vonkajšia, k tejto vierohodnosti patria. Preto otec arcibiskup Ján Graubner ako nástupca A. C. Stojana a kardinál Ľubomyr Huzar ako nástupca A. Šeptického chcú pripomenúť toto slávne výročie, poukázať na to, že k Európe patrí slovanský svet, východná tradícia so svojou historickou pamäťou, túžbou po odpustení a spolupráci.