www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=449
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 22. január 2022     Meniny oslavuje: Zora

Zoεpédia - náhodný výber: Iniciácia – znaky a ..., Ekumenizmus, Theos.     pohľadnice

02.10.2007 | Publicistika | Čítanosť(6366)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Potrebujeme pôvodnú literatúru?

Potrebujeme pôvodnú literatúru?

Už len základný dokument, na ktorom stojíme – Sväté písmo – možno charakterizovať ako literárne dielo. Ježiš Kristus a jeho Cirkev potrebujú literárne umenie. Zdá sa mi, že v našej krajine bojujeme s veternými mlynmi, ak vôbec musíme vysvetľovať význam pôvodnej literatúry.

S akou úctou počúvame verše Romana Sladkopevca, Jána Zlatoústeho či iných tvorcov východnej liturgie! Snáď nám to pomôže pochopiť jeden z významov tvorby.

Už v čase národného obrodenia si národy uvedomovali nevyhnutnosť podať o sebe správu vo svojej literatúre. Toto nie sú veľké slová! Akékoľvek väčšie zoskupenie, ktoré nie je schopné svoju identitu premietať do umenia, teda aj do literárneho, má hendikep: kríva na jednu nohu.

Vychádzajúc z tohto, ale aj zo zúfalého stavu, v akom sa pôvodná tvorba v Cirkvi nachádza, organizujeme Literárny súbeh. Ktokoľvek v akomkoľvek veku môže poslať svoju tvorbu a prezentovať ju. Raz za rok sa vytvorí CD ako zborník Literárneho súbehu des Jano (lsdj). Minulý rok prinieslo lyrickú i prozaickú tvorbu dvadsiatich autorov. K tomu pridávame recenzie. Toto CD slúži ako zrkadlo tvorby pre iných, ale aj pre seba. Bohužiaľ, je aj svedectvom doby.

Jedna vec je získať literátov, druhá získať čitateľa. A hlavne v krajine, kde sa považuje za hrdinstvo nečítať.

Veríme, že tento stav sa môže zmeniť. Boh má plán konať aj v tejto oblasti. To, čím treba začať, je prosba pred tvárou Boha. Ďalším krokom je organizovanie literárneho života. Jeho nevyhnutnou súčasťou je priestor na publikovanie.

Zaráža však nízke povedomie väčšiny autorov. Dôkazom je neochota vzdelávať sa, pracovať ďalej a postúpiť hlbšie. Tak, ako sme vytvorili kurz pre divadlo, zamýšľame ponúknuť literátom literárny kurz pre kresťanov. Formovala by sa tam nielen duša umelca, ale aj jeho pero.

Je to však možné len za predpokladu, že umelec prekoná zahľadenosť do seba, ktorá je pre umelcov typická. Vtedy, keď si uvedomí, že jeho písané slovo je darom od Boha, talentom, z ktorého vydá počet. Že je to tvrdá rehoľa, služba bratom v momente, keď začne byť k sebe kritický a chce komusi povedať čosi dôležité svojím jedinečným spôsobom.

No príprava a rast umelca sú dlhoročnými procesmi, ktoré nemusia zákonite viesť k hodnotným dielam.

Je načase, aby sme tieto úlohy prijali ako veľmi dôležité a nedávali ich na vedľajšie koľaje. Musíme vyformovať literárnu obec, urobiť ju funkčnou a užitočnou v procese evanjelizácie.

Nech štedrý Boh daruje tieto zázraky nám, ktorí ich čakáme!

 

Vlado Špurek, des Jano

 

 

Karol Smutný

Modlitba

 

Videl si už padať hviezdu ?

Cesta je stále rozbitá, vieš.

Teraz už viem, že neujdem trestu

za moje hriechy, a to vieš tiež.

 

Ty si môj Pán a ja som sluha tvoj.

Ťažko sa ide po tvojej ceste.

Za každou výhrou čaká ma boj,

za každou prehrou zatínam päste.

 

Zase raz prehral, si hovoria všetci.

Mám veľký strach začať zas žiť.

Nový súper, nový ring,

čaká ma hľadať si novú niť.

 

Za každým hriechom modlitba tichá.

Spovedám svedomie, buď Sudca môj.

Pre teba chcem žiť, pre teba dýchať,

naveky hriešny služobník tvoj.

 

AMEN

 

 

Jana Juričková (úryvok)

 

Po angline pred radnicou

„Stretnem sa s tebou len kvôli knihe,“

povedala som

nakoniec:

Stretla som sa s tebou len kvôli tebe

Knihu som ani nevzala...

 

 

Juraj Búry ml.

Anjel na bicykli

 

Nežiadajte  vystúpiť mimo  zastávky !

(Oznam v autobusoch.)

Hĺbka podo mnou by normálneho človeka vydesila. Ale ja som v ostatnom čase nebol normálnym. A to ma prihnalo na úzku strach budiacu rímsu na vrchole paneláka.

Svet sa mi rozpadal pred očami. Čierna tma, ktorá ma zvnútra pohlcovala, a chlad, čo som v ostatnom čase cítil, sa už nedali vydržať. Pomaly, ale isto nahlodávali dušu. Išiel som po ulici plnej ľudí, a predsa som sa cítil ako uprostred vyprahnutej púšte. Pred mojím vnútorným zrakom sa hrozivo vypínala strašná obluda – depresia.

„Neboj sa, o chvíľku sa to skončí !“ šepkal som si na vrchole paneláka.

Pozrel som sa dolu.

Ešte si ma (našťastie) nikto nevšimol. Teraz je ten správny čas. Rozpažil som ruky.

„Letím!!!“

Vtedy sa stalo niečo, čo som nečakal. Strhol sa vietor. Nie vietor, ale hotový hurikán! Celou silou ma hodil naspäť na strechu. Tvrdo som dopadol na betón. V očiach sa mi zaiskrilo. (Po vetre zrazu nebolo ani stopy!?) Počkal som, kým mi neprestalo hučať v ušiach. Postavil som sa a znova som sa vybral k rímse.

„Naozaj to chceš urobiť?“

Prudko som sa otočil a pozrel na votrelca. Predo mnou stál asi desaťročný chlapec a veselo sa usmieval. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby nebol od hlavy po päty odetý do bieleho: biele tenisky, ponožky, nohavice, tričko. Ešte aj vlasy mal blonďavé. To by ešte bolo v poriadku, keby vedľa neho nestál bicykel. Ale aký bicykel! Celý biely. Ešte aj plášte. Špice a reťaz chlapcovi vôbec nechýbali a nemal dokonca ani pedále!

„Kto si? Ako si sa sem dostal A čo je hento?“ zasypal som ho otázkami.

„Spomaľ!“ zasmial sa. „Najprv mi ty odpovedz!“

„Prečo by som mal? Čo teba do toho? Veď ťa ani nepoznám,“ odvrkol som a pobral som sa k rímse.

„Naopak. Poznám ťa a ty poznáš mňa. A dokonca viac, ako si myslíš,“ zakričal za mnou.

Zamrazilo ma. Tak to je vrchol ! Čo je to za krpca ?!

„Čo to trepeš?“

„Ja? Nič.“

„Ako si to myslel ?“

„Poviem ti, ale najskôr mi odpovedz!“ nedal sa.

„Áno, chcem to urobiť !“ skríkol som podráždene.

„A zdá sa ti to správne?“

Zaskočil ma. Na toto som nevedel odpovedať. Ostal som ticho stáť.

„No vidíš,“ povedal víťazoslávne.

„A čo iné mi podľa teba ostáva?“ zvýšil som hlas. Už ma to naozaj štvalo. Príde si sem nejaký chalan na starej rachotine a začne ma poučovať.

„Nerozčuľuj sa,“ povedal pokojne. Vyzeralo to tak, akoby mi čítal myšlienky.

„Cestuješ niekedy autobusom ?“ vyhŕkol nečakane.

„Od veci.“

„Na niečo som sa pýtal, tak mi láskavo odpovedz!“ jeho hlas znel chladne.

Proti svojej vôli som mu povedal :

„Občas. Ako to s tým súvisí?“

„V autobusoch visí oznam: Nežiadajte zastaviť mimo zastávky! Predstav si, že život je autobus. Ty sa v ňom vezieš. A toto je, akoby si chcel vystúpiť, aj keď neprišiel tvoj čas. Azda chceš dôjsť do cieľa?“ zvedavo na mňa pozrel.

„Áno, ale... keď oni ma podrazili. Vedeli, že som bol do nej, a keď mi to nevyšlo, nepomohli mi, ale sa mi len vysmiali ...“ vysypal som zo seba. Vám to možno nedáva zmysel (ani nemusí), ale chlapec pochopil.

„Chceli ti pomôcť, len ty si to nezbadal, keď si sa utápal v sebaľútosti. A čo sa jej týka, netráp sa.“

Mávol rukou. Zrazu som pred sebou uvidel lúku posiatu kvetmi. Uprostred lúky bola tmavá škvrna po nedávnom ohni.

„Koľko asi potrvá, kým to zarastie ?“ znela chlapcova otázka.

Spomenul som si, ako sme vlani boli na chate. Na jar sme tam opekali. Keď sme na jeseň znova prišli k chate, ešte to nebolo zarastené.

„Neviem. Rok, dva?“ tipoval som.

„Od pol roka až tak po tie dva. Závisí od podmienok,“ poučil ma. Potom pokračoval: „Predstav si, že táto lúka je tvoja duša. Toto je rana, ktorá tam zostala po nej. Čo myslíš, koľko potrvá, kým sa zacelí?“

Pochopil som. Tá istá otázka ako pred chvíľou, len inak položená.

„Možno pol roka, možno dva roky,“ zopakoval som to, čo pred chvíľou povedal on.

„Správne! Aj keď,“ zamyslel sa, „aj keď to nebola celkom jej chyba. Chcela byť len tvoja kamarátka. A ty si chcel viac.“

Pochopil som. Ostal som tam ticho stáť a rozmýšľal som. Nakoniec som zo seba dostal iba jednoduchú otázku:

„Kto vlastne si ?“

„Tvoj strážny anjel. A nechcel by som prísť o prácu,“ zasmial sa úprimným smiechom.

Znova som sa ocitol na vrchole paneláka. Anjel sa pobral k svojmu bicyklu, ktorý len tak stál vo vzduchu. Už som sa ho na nič nepýtal. Ešte zastal, otočil sa a uprel na mňa vážny pohľad: „Rob si, ako chceš. Ja som ti mal iba poradiť. Svoju úlohu som splnil. Hneď, ako odídem, vtrhnú sem tvoji priatelia a ona. Dole si ťa už všimli ľudia. Dostaneš druhú šancu. Radím ti, aby si ju využil!“

Po tých slovách nasadol na bicykel a pohol sa neskutočnou rýchlosťou. Vyzeral ako hviezda, ktorá sa rýchlo vzďaľovala.

„Nezabudni, čo som ti povedal. Ahóóój!“ niesol sa vzduchom jeho hlas.

„Ahoj!“ zakričal som za ním.

Vtom sa dvere otvorili. Na strechu sa vyrútili všetci moji priatelia aj s ňou. Dostal som druhú šancu. Všetci na mňa kričali a snažili sa ma chytiť, aby som neskočil. Ale ja som myslel na to, čo mi povedal anjel. Otočil som sa k nim, aby som im to vysvetlil.

 

 

Alexander Sasarák

Ovocie

 

Že čistý vinič

urobí divy,

naozaj poznáme.

 

Len chlebom

človek je živý!

V tom pravdu hľadáme?

 

Úsilie každého

na smrť je choré,

kto hľadá ovocie

bez Božej vôle.

 

Počúvaj, poznanie

vyplýva z vety:

Ak dvaja stretnú sa,

Ja som ten tretí...

 

 

Anežka

Ďakujem!

 

Slza v oku

Oko v slze

Čistí

Vyplavuje

Otvára

Utešuje

Niet útechy

Bez slzy

Niet slzy

Bez útechy

Ligot

Odraz

Obraz

Nie čierny

Nie ružový

Dúhový

Iskrivý

Vodopádový

Priezračný

Po daždi

Ticho pred...

A pokoj po...

Búrka pominula

Lepšie sa dýcha

A ten výhľad!

Boží lejak...

Ďakujem!

Daj

Nech tak rýchlo

Nevyschne...

Zdroj: Slovo 2007, č. 19 - 20.
 

všetky komentáre »


Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε