Narodenie Márie

Joachim sa uklonil a povedal Božiemu anjelovi: „Ak som v tvojich očiach našiel milosť, sadni si na chvíľku v mojom stane a požehnaj mi, svojmu služobníkovi.“

Anjel mu na to povedal: „Nenazývaj sa mojím služobníkom, ale spoluslužobníkom; sme predsa služobníkmi jedného Pána. Môj pokrm je neviditeľný a na môj nápoj nemôžu hľadieť smrteľní ľudia. Nepozývaj ma teda do svojho stanu, ale to, čo si mi chcel ponúknuť, obetuj Bohu ako celopal.“

Vtedy Joachim vzal jahňa bez poškvrny a povedal anjelovi: „Neodvážil by som sa obetovať Bohu celopal, keby mi tvoj rozkaz nepožičal kňazskú hodnosť kvôli obetovaniu.“

Anjel mu odpovedal: „Ani ja by som ťa nenabádal k obetovaniu, keby som nepoznal Božiu vôľu.“ Keď Joachim prinášal Bohu obeť, spolu s vôňou obete vystúpil anjel na nebesia akoby v dyme.

V tú chvíľu padol Joachim na tvár a ležal tak od obeda až do západu slnka. Keď prišli jeho sluhovia a nádenníci, dostali strach, lebo nevedeli, čo je príčinou toho, že tam tak leží. Mysleli si, že sa chcel zabiť. Pristúpili k nemu a s ťažkosťou ho zdvihli zo zeme. Keď im rozprával, čo videl, stŕpli a naplnila ich bázeň, pričom ho nabádali, aby ihneď vykonal anjelov rozkaz a rýchlo išiel späť za manželkou. Keď Joachim v duchu zvažoval, či sa hneď vrátiť, unavený zaspal. V sne sa mu znova prisnil ten istý anjel, ktorý sa mu predtým zjavil, a povedal: „Ja som anjel, ktorého ti Boh dal za strážcu. Pokojne zostúp z hôr a vráť sa k Anne, lebo dobré skutky, ktoré si konal ty a tvoja manželka Anna, vystúpili pred tvár Najvyššieho, a bolo vám dané také potomstvo, aké nikdy od počiatku ani proroci, ani svätí nemali a nebudú mať.“

Keď sa Joachim vzchopil, zavolal k sebe strážcov svojich stád a vyložil im svoj sen. Oni sa poklonili Pánovi a povedali mu: „Už ďalej nepohŕdaj Božím anjelom, ale poď, vydajme sa na cestu a poďme pomaly, aby sa ovce mohli aj pásť.“

A Joachim sa vydal na cestu. Zavolal si pastierov: „Priveďte mi desať baránkov bez poškvrny a bez chyby,“ povedal im, „budú pre Pána, môjho Boha. A priveďte mi dvanásť nežných teliatok – budú pre kňazov a pre radu starších. A sto kozliatok bude pre všetok Boží ľud.“

A tak sa Joachim vydal na cestu so svojimi stádami.

Keď prešlo tridsať dní, zjavili sa Anne dvaja poslovia: „Pozri,“ hovorili, „tvoj muž Joachim prichádza so svojimi stádami! Bež k bráne, ktorej sa hovorí zlatá, naproti svojmu manželovi, lebo dnes sa k tebe vráti.“ A ona rýchlo utekala so svojimi slúžkami, postavila sa do brány a začala sa modliť.

Keď sa Anne stojacej v bráne zdalo, že už dlho čaká, pozdvihla svoje oči a uvidela Joachima, ako prichádza. Tu vybehla k nemu a zavesila sa mu okolo krku. „Teraz už viem, že mi Pán Boh dal svoje veľké požehnanie: bola som vdova a už vdova nie som, bola som bezdetná a počala som dieťa.“ A nastala veľká radosť medzi všetkými ich susedmi a známymi, takže sa tou správou zaradoval celý Izrael.

Na druhý deň priniesol Joachim svoje dary do chrámu: „Ak je mi Boh naklonený,“ hovoril si, „ukáže mi to zlatý štítok, ktorý má kňaz na čele.“ A Joachim odovzdávajúc svoje dary pozorne hľadel na zlatý štítok na kňazovom čele, keď pristúpil k Pánovmu oltáru, a nenašiel na sebe žiadnu vinu.

„Teraz už viem, že je mi Boh naklonený,“ povedal Joachim, „a že mi odpustil všetky previnenia.“ A vyšiel z Pánovho chrámu ospravedlnený a odišiel domov.

Keď sa dovŕšilo deväť mesiacov, nadišiel čas pôrodu. Keď Anna porodila, spýtala sa pôrodnej babice: „Kto sa mi to narodil?“. Tá odpovedala: „Dcéra.“ A Anna povedala: „Tento deň pozdvihol moju dušu,“ a uložila svoju dcéru. A keď nadišiel čas, Anna sa očistila, nadojčila svoju dcéru a dala jej meno Mária.

Deň za dňom dcéra rástla. Keď mala šesť mesiacov, matka ju postavila na zem, aby vyskúšala, či vie stáť. Urobila sedem krokov a vrátila sa jej do lona. Ona ju zdvihla a povedala: „Akože je živý môj Pán a Boh, už neurobíš po zemi ani krok, kým ťa neprivediem do Pánovho chrámu.“

Na to dala v spálni urobiť nosidlá a dbala, aby sa jej dcérka nestretla s ničím nevhodným a nečistým. Pozvala dokonca k nej dve židovské dcéry, ktoré boli bez poškvrny, aby sa o ňu starali.

Keď mala Mária rok, usporiadal Joachim veľkú oslavu a pozval kňazov, pisárov, radu starších i všetok ľud Izraela. A Joachim im predstavil svoju dcéru a kňazi požehnali: „Bože našich otcov, požehnaj tomuto dievčaťu a daj, aby jej meno bolo s úctou vyslovované po všetky pokolenia.“ A všetci ľudia volali: „Nech sa tak stane, nech sa tak stane! Amen.“