Turecko v EÚ?

Už v jednom z minulých čísel som sa zamýšľal nad otázkou rozdielneho vnímania európskych civilizačných hodnôt zo strany kresťanov a moslimov. Tento rozdielny postoj vychádza z histórie, aj keď si ju mnohí európski politici nechcú pripustiť. Európa bola kresťanskou, a práve kresťanstvo zohralo dominantnú úlohu pri vytváraní dnešnej Európy. A tak, či bude zmienka o Bohu v euroústave, alebo nie, faktom zostane, že kým sa bude EÚ chápať viac než spoločný ekonomický priestor, tak v nej nebude miesto pre nekresťanské krajiny, a tobôž krajiny, kde je kresťanstvo utláčané.

A práve toto je problém Turecka. S Turkmi ako národom má Európa, zvlášť tá „nová“, zlé skúsenosti. Spomeňme na stáročnú okupáciu Balkánu a niekdajšieho Uhorska. Aj na Slovensku si Turci svojím správaním vyslúžili negatívny postoj. A to nejdem hlbšie do histórie a nerozoberám dobytie Byzantskej (Východorímskej) ríše a jej hlavného mesta – Konštantínopola a jeho premenu z kresťanského na moslimské mesto Istanbul.

Mnohé problémy v bývalej Juhoslávii, ktorých svedkami bola naša generácia, pramenia práve v ovládnutí tohto priestoru Turkmi. A ak by sme chceli spomenúť postoj Turkov ku kresťanom, stačí spomenúť genocídu kresťanských Arménov, keď Turci vyvraždili milióny kresťanov, či násilnú okupáciu západného pobrežia terajšieho Turecka, ktoré dovtedy patrilo Grécku, či následný exodus miliónov kresťanských Grékov z tohto územia.

Turci sa vôbec za tieto zločiny nehanbia, ba nepovažujú to ani za neľudské a protiprávne. Protikresťanská nálada v Turecku nevymrela ani dnes. Pápež Benedikt XVI. nebol práve najsrdečnejšie vítaný Turkmi a ekumenický patriarcha Bartolomej, ktorý naďalej sídli v Istanbule, má veľmi sťažené podmienky pre vykonávanie svojho úradu, a vôbec bohoslužieb a obradov. Turci nemajú radi kresťanov, lebo dobre vedia, že sú v krajine, ktorá bola kedysi kresťanskou a kde sa narodili mnohí veľkí kresťanská svätci (sv. Ján Zlatoústy, sv. Mikuláš atď.). Nemajú radi kresťanov, lebo ich vyhnali z Európy. Teraz sa tam snažia znova dostať a vyplniť v krajinách prázdne miesta, ktoré im pripravujeme my cez nepremyslenú rodinnú politiku, ktorá vedie k úbytku obyvateľstva.

Práve preto mnohí európski i národní politici, zvlášť z kresťanských strán, sa snažia nedovoliť plné členstvo Turecka v Európe. Turci sa totiž nezmenili a ani tak skoro nezmenia na národ vyznávajúci rovnakú civilizačné hodnoty ako Európa.

Svedčí o tom posledný prípad, ktorý sa stal v tureckom meste Malatya. V stredu ráno 18. apríla 2007 sa 46-ročný nemecký misionár a otec troch detí Tilman Geske rozlúčil so svojou manželkou a synčekom a odišiel do práce. Mal prenajatý kancelársky priestor vo vydavateľstve Zirve, kde pripravoval poznámky pre turecké vydanie študijnej Biblie. Toto vydavateľstvo tlačí a distribuuje kresťanskú literatúru vo východnom Turecku. Podobne sa ráno rozlúčili aj Necati Aydin, otec dvoch detí, a Ugur Yuksel. Išli na ranné štúdium Biblie, na ktoré mali prísť aj ďalší veriaci z mesta. Nikto z nich nečakal, že toto sú posledné okamihy ich pozemského života.

V druhej časti mesta desať mladých mužov vo veku menej ako 20 rokov zavŕšilo svoje prípravy na prejav „svojho skutku viery a svojej lásky k Alahovi i nenávisti k nevercom, ktorí neuznávajú Korán a nevyznávajú islam.“ Na veľkonočnú nedeľu sa piati z nich zúčastnili na evanjelizácii v miestom hoteli, ktorú viedol práve Necati a jeho spolupracovníci. Mladíci sa javili ako dychtiví po poznaní. Nik netušil, že sú súčasťou tarikatu – skupiny „verných veriacich“ v islame. Nešlo len o chlapcov z obyčajných rodín, ale aj zo zámožných a vysoko postavených v danej oblasti. Veď podľa niektorých sa do verejnej funkcie nemohol dostať žiaden muž, ktorý nebol členom tarikatu.

Mladíci si vzali pištole, kuchynské nože, povrazy a uteráky. Na „štúdium Biblie“ prišli okolo desiatej hodiny. Po prečítaní prvej kapitoly z Biblie sa začal útok. Chlapci všetkých troch mužov priviazali pevne k stoličkám a mučili ich. Navyše z tohto trojhodinového vyčíňania urobili videozáznam do svojich mobilov. Tilamna bodli 156-krát, Necatiho 99-krát a Ugura nespočetnekrát. Rozpárali im zaživa bruchá a robili ďalšie skutky, ktoré sa nedajú ani opísať. Nakoniec im podrezali hrdlá od ucha k uchu.

Koniec ich vyčíňaniu urobil až policajt privolaný štvrtým členom evanjelizačnej skupiny, ktorý prišiel do práce až poobede. Traja členovia skupiny sa hneď vzdali a zložili zbrane. Ďalšieho našli na balkóne o poschodie nižšie. Ich vodca, Emre Gunadyn, pri snahe ujsť spadol na zem. Prečo to urobili? Najčerstvejšia odpoveď je stará 6 rokov. V apríli 2001 Národná bezpečnostná rada Turecka začala vnímať kresťanov a Kurdov ako hrozbu národnej bezpečnosti, podobne ako my vnímame Al Kájdu. Odvtedy sa začali množiť útoky na kresťanov rôznych cirkví. Od decembra 2005 sa tento postoj voči kresťanom začal pretláčať aj mnohými osobnosťami politického a spoločenského života v Turecku cez médiá. V oficiálnej televíznej reakcii z Ankary sa turecký minister vnútra sebavedomo pousmial nad týmto ohavným útokom. Médiá sa vyjadrili slovami: „Dúfame, že ste (kresťania) dostali lekciu. My tu kresťanov nechceme.“ Nešlo o prvý prípad náboženskej vraždy kresťana. V januári zavraždili Hranta Dinka a pred rokom vo februári 2006 katolíckeho kňaza Andreu Santora. Matka jeho vraha, iba šestnásťročného chlapca, povedala do kamier, že „ten čas odslúži za Alaha“.

Otvoriť dvere Európy takémuto Turecku znamená vpustiť si tu nielen iné náboženstvo v meradle, ktorému sa dá prirovnať iba turecká expanzia v 16. storočí, ale pripraviť sa na nenávisť Turkov voči nám, ktorá sa už nebude diať iba na tureckej pôde, ale možno aj u nás. Už sa to začalo. Stačí spomenúť fakt, že atentát na Jána Pavla II. spáchal práve Turek. Toto nie je o nenávisti voči Turkom, ale o túžbe žiť slobodne a bez strachu svoju vieru. Inak sa znova začne stáročná éra mučeníkov za Krista tak, ako sme toho boli svedkami za komunizmu, alebo tak, ako to bolo v prvých storočiach kresťanstva.