www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=6
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 2. december 2021     Meniny oslavuje: Bibiana

Zoεpédia - náhodný výber: Biskup, Antifóna, Apsida.     pohľadnice

01.02.1989 | Ikonografia | Čítanosť(10917)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(1)

Teológia ikony

Teológia ikony

Prvé tisícročie kresťanstva bolo vyplnené štúdiom osoby Ježiša Krista, Bohočloveka. Toto štúdium najsamprv prebiehalo v oblasti teológie, čiže medzi teológmi a filozofmi. Jej obsahová náplň sa ku koncu prvého tisícročia „ľudovo“ prejavovala vo viditeľnej forme obrazov – ikon. Keďže rozdiel medzi obrazom (fotografiou) a ikonou je vo svojej podstate teologický – základom ikony sa stala christologická teológia.

Obraz (fotografia) je vo svojej podstate viditeľnosť viditeľnosti, kým ikona je viditeľnosť neviditeľnosti. Obraz vystihuje viditeľné, hmotné formy a vlastnosti tvorstva, zatiaľ čo ikona vystihuje viditeľné, hmotné formy a vlastnosti Vteleného, zjaveného – inak neviditeľného Boha. Základom ikony je teda Bohočlovečenstvo Ježiša Krista, nakoľko nám bolo zjavené cez Vtelenie.

Čo to znamená a ako tomu rozumieť?

Ježiš Kristus je Božia Osoba, ktorá je nositeľom dvoch prirodzeností: Božej a ľudskej. Božia prirodzenosť je vlastnou prirodzenosťou každej Božej Osoby. Ľudská prirodzenosť je Vtelením prevzatá prirodzenosť Ježiša Krista, ktorý teda má dve prirodzenosti, cez ktoré sa javí svetu: Božiu a ľudskú. Tá istá Božia Osoba Božieho Syna sa nám javí ako Človek (ktorý je hladný, unavený, ospalý a pod.) a niekedy sa nám javí ako Boh (ktorý robí zázraky a pod.). Ten istý Boží Syn je zavše viditeľný ako človek, niekedy zas ako  Boh. Obidve prirodzenosti sú v Kristovi nerozlučne spojené s Osobou Božieho Syna. Preto je to vždy Osoba Božieho Syna, ktorá sa stáva viditeľnou cez svoje prirodzenosti. Boží Syn je teda viditeľný a preto ho možno maľovať, zobrazovať, pokiaľ sa nám javí v jednej alebo v druhej prirodzenosti. Preto môžeme povedať, že Boh trpel, zomrel, bol pochovaný... a napriek tomu môžeme to nielen povedať, ale aj v obraze znázorniť jeho zázraky. Ježiš Kristus je teda viditeľný vo svojich ľudských a božských prejavoch a preto ho vieme viditeľne v obrazoch namaľovať. Toto je základom ikony.

Ako z uvedeného vyplýva, pravá ikona je len ikona Ježiša Krista, alebo ikona, v ktorej sa nachádza okrem iných osôb tiež Osoba Ježiša Krista. Obraz Božej Matky v skutočnosti nie je ikonou, iba ak v rukách drží svojho Syna. Keďže Ježiš Kristus je obsahom každej ikony, byzantská cirkev vždy maľuje Božiu Matku so svojím Synom v náručí. Obrazy svätých sú ikonou len v nevlastnom zmysle slova, t. j. natoľko, nakoľko zobrazujú Ježiša Krista v jeho živote. Takisto obraz nebeského Otca a Svätého Ducha nie je ikonou vo vlastnom zmysle slova, pretože ani Otec ani Svätý Duch nikdy sa nezjavili vo viditeľnej ľudskej podobe.

V nevlastnom zmysle slova ikonou môže byť každý, kto je pokrstený. Podobne možno pokladať za ikony aj sviatosti, t. j. za viditeľnosť neviditeľného Krista. Tu možno poznamenať, že v časoch reformácie protestanti sa odvolali na byzantskú cirkev, keď vo svojej viere pokladali Eucharistiu len za symbol Kristovej prítomnosti. Toto samozrejme vyplývalo z nesprávneho pochopenia byzantskej náuky o ikone. Ikona je viacej ako len symbol – je viditeľnosť skutočnosti.

V západnej cirkvi sväté obrazy sa pokladali len za výchovné náboženské pomôcky pre tých, čo neboli vzdelaní a nevedeli čítať. Učili sa náboženstvo z obrazov. Východná cirkev ikony chápala viacej teologicky. Z toho istého dôvodu nikdy nepoužívala trojdimenzionálne vyobrazenia (takými sú napr. sochy), pretože tieto príliš zdôrazňovali čisto hmotné a ľudské vlastnosti zobrazovanej sochy, či veci. Východ vždy používal dvojdimenzionálne predstavy, nakoľko lepšie vystihovali obidva výjavy z Kristovho života: Jeho ľudskú a Božiu prirodzenosť.

Tu treba spomenúť aj to, že kresťanstvo rástlo z izraelských koreňov, kde sa zobrazovanie Boha prísne zakazovalo a neskôr aj pod politickým vplyvom mohamedanizmu, ktorý tiež zakazoval úctu svätých obrazov. Tieto židovsko-mohamedánske vplyvy vyvolali v prvotnej cirkvi mnohé nedorozumenia, nepriateľstvá i krvavé prenasledovania.

Katolícka cirkev, tak východná ako aj západná, vždy ozdobovala svoje chrámy ako aj svoje súkromné domy svätými obrazmi, ktoré uctievala, pretože sväté obrazy boli najkrajším vierovyznaním tej najradostnejšej náboženskej skutočnosti, ktorou je prítomnosť Bohočloveka medzi nami v Cirkvi, v Eucharistii a pod.

Ikony, čo do štýlu, sú rozdielne od obyčajných svätých obrázkov. Nepridržiavajú sa presne určených a reálnych plánov, farieb a viditeľných skutočností, ale skôr zdôrazňujú duchovné perspektívy osoby alebo udalosti. Tieto formy sú rôzne, podľa ducha doby a samotnej duchovnosti. Vo všeobecnosti však ikony vždy zdôrazňujú duchovnosť ako materiálnu presnosť, umeleckú precíznosť a dokonalosť. Ikony nikdy nie sú morálne urážlivé, príjemné alebo dráždivé. Odvádzajú od tela a jeho fyzickej krásy a povznášajú ľudského ducha k nestvorenej a duchovnej kráse a dokonalosti; vytvárajú ducha modlitby, mysticizmu, Božej prítomnosti a pobožnosti.

V liturgickom živote byzantská cirkev zdôrazňuje Kristovu božskosť, duchovné hodnoty svätých, nadprirodzenosť prirodzených vecí a menej si všíma stvorené, hmotné formy. Okrem toho byzantský  chrám symbolizuje nebo; preto sa snaží čo najlepšie vyjadriť duchovnosť a svätosť, ktoré hodnoty najlepšie vystihuje ikona a to nielen viditeľne, ale tiež vieroučne.

O. M. R.

Zdroj: Slovo 02/1989

Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε