Urobte nám miesto vo svojom srdci!

  „A ja veľmi rád vynaložím všetko, ba aj seba samého vydám za vaše duše“  (2 Kor 12,15). Tieto slová vyslovil apoštol Pavol na adresu veriacich v Korinte. Akú lásku k nim musel mať, keď bol schopný toto povedať. A v liste Rimanom ide ešte ďalej:  „Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov,...“  (Rim 9,3). Čo viedlo Pavla k takýmto vyhláseniam? Jednoznačne láska a túžba po spasení bratov. Kristova láska je hnacou silou ohlasovania (porov. 2 Kor 5,14).

  „Poslal som ti ho naspäť; jeho, to jest moje srdce“  (Flm 1,12). Pavol veľmi často hovorí o svojich učeníkoch ako o svojich deťoch:  „Hovorím ako svojim deťom...“  (2 Kor 6,13).  „Deti moje,...“  (Gal 4,19). Ak máš túžbu privádzať ľudí k Ježišovi a vychovávať učeníkov, potrebuješ si uvedomiť jednu dôležitú skutočnosť. Každý novonarodený kresťan potrebuje po svojom obrátení pomoc, spoločenstvo človeka, ktorému môže dôverovať, ktorý ho vyučuje, vedie – potrebuje duchovného rodiča; brata, ktorý má pre neho miesto vo svojom srdci a je mu sprievodcom v prvých mesiacoch chodenia za Ježišom. Náš oheň, náš zápal nemá pohasnúť vo chvíli, keď človek za ktorého sme bojovali, odovzdá svoj život Ježišovi. Opravdivá láska sa začína až teraz. Som ochotný venovať novému kresťanovi svoj čas? Obetovať pohodlie, financie...? Trpezlivo odpovedať na jeho stále nové a nové  otázky? Rozptyľovať vynárajúce sa pochybnosti a obavy? Učiť ho modliť sa, čítať Božie slovo, pravidelne prichádzať do spoločenstva kresťanov na slávenie Eucharistie? Ak áno, tak môj zápal a moja láska pre Ježišove veci sú úprimnými.

Čo obnáša duchovné rodičovstvo?

Milujúci rodič nedokáže zabudnúť na svoje dieťa. Medzi ním a jeho dieťaťom je nezmazateľné puto. Dieťa má v srdci svojho rodiča trvalé miesto. A toto tvrdí o svojich duchovných deťoch i sv. Pavol:  „Máte v mojom srdci také miesto, že sme spolu spätí v smrti i v živote“  ( porov. 2 Kor 7,3; ekum. prekl.).

Rodič je ochotný podstúpiť i veľkú bolesť pre záchranu života svojho dieťaťa. Často prežíva úzkosť a strach, nevie si poradiť ako ďalej vo výchove.  „Deti moje, znova vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus. Teraz by som chcel byť u vás a zmeniť svoj hlas, lebo neviem, čo s vami“  (Gal 4,19-20).

Neustále povzbudzuje a vyučuje, upozorňuje na podstatné a dôležité veci: „...pevne stojte v Pánovi, milovaní!“ (Flp 4,1). „Len žite tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu...“ (Flp 1,27).

Varuje, upozorňuje na nebezpečenstvo:  „Dajte si pozor na psov, dajte si pozor na zlých pracovníkov,...“  (Flp 3,2).  „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením,...“  (Kol 2,8).

Chváli a oceňuje, raduje sa z nich:  „Nemám väčšej radosti, ako keď počujem, že moje deti žijú v pravde“ (3 Jn 1,4). Musíme ustavične vzdávať vďaky Bohu za vás,...veď vaša viera veľmi vzrastá a vzájomná láska všetkých vás je čoraz väčšia“  (2 Sol 1,3).

Ale aj so všetkou múdrosťou napomína, a  ak  je to potrebné, s prísnosťou karhá:  „Keď vás už napomínam, nechválim vás, že sa neschádzate na lepšie, ale na horšie. Predovšetkým počúvam, že sú medzi vami roztržky,...“  (1 Kor 11,17-18).  „Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvo s Bohom?!“ &nbs p; (Jak 4,4).

Neprestajne sa za svoje duchovné deti modlí:   „...vždy, v každej svojej modlitbe, keď s radosťou prosím za vás všetkých,...“  (Flp 1,4).

Je hodný napodobňovania:  „Bratia, spoločne ma napodobňujte a všímajte si tých, čo žijú podľa vzoru, aký máte v nás!“  (Flp 3,17). Kto z nás môže tak ako Pavol druhým s pokojným svedomím povedať?: „Nasledujte Ježiša tak ako to robím ja, napodobňujte môj príklad!“ Určite viete, že deti (platí to aj pre duchovné) sa najčastejšie učia pozorovaním a napodobňovaním svojich rodičov. Myslite na to, keď sa ujmete tejto čestnej úlohy. Reč života hovorí jasnejšie ako reč slov.  Nech vás však táto zodpovednosť nezastaví a neodradí.