Návrat k Bohu

Blížia sa sviatky Kristovho narodenia a Cirkev vždy dáva obdobie prípravy na veľké sviatky – 40 dní. Robí to preto, lebo od prípravy najviac záleží, ako prežijeme daný sviatok. Veľakrát to robíme bez prípravy – koláče, jedlá, darčeky a povieme si: „Ako dobre, že je po všetkom.“ Aby sme neskončili prázdni a vyčerpaní, môžeme prijať ponuku Cirkvi na dobrú prípravu.

Chcel by som vám pomôcť príbehom zo Starého zákona, ktorý ma oslovil. V Prvej knihe Samuelovej v siedmej kapitole sa píše, ako Izrael padol do modlárstva asi na dvadsať rokov. Tu Samuel chce vyzdvihnúť späť Izrael od modiel k Bohu a hovorí im, aby činili pokánie a naučili sa znova plniť Božiu vôľu. Predstavuje v živote Izraela nový úsek a zostáva oddaným služobníkom Pánovým a vyzýva ľud, aby sa obrátil celý k Pánovi. On sám tu vystupuje ako ústredná postava Izraela, ktorá ho má obrátiť a priviesť k Bohu. Zvoláva spoločné zhromaždenie do Masfy. Po dlhej dobe úpadku sa má ľud znova rozhodnúť pre novú cestu vyznačenou vernosti Pánovi a vyznať svoje hriechy.

«Tu volali Izraelovi synovia k Pánovi a vyznávali: „Zhrešili sme proti tebe, lebo sme opustili svojho Boha a slúžili sme bálom.“ Pán povedal Izraelovým synom: „Nesužovali vás Egypťania, Amorejčania, Amončania, Filištínci, Sidončania, Amalekiti a Madiánčania? Ale keď ste volali ku mne, vyslobodil som vás z ich ruky. Vy ste ma však opustili a slúžili ste cudzím bohom. Preto vás už neoslobodím. Choďte a volajte k bohom, ktorých ste si vyvolili! Nech vás oslobodia oni v čase vašej úzkosti!“ Izraelovi synovia hovorili Pánovi: „Zhrešili sme. Zaobchádzaj s nami tak, ako uznáš za dobré! Len nás ešte teraz vysloboď!“ Nato odstránili zo svojho stredu cudzích bohov a slúžili Pánovi. A zľutoval sa nad biedou Izraela» (Sud 10,10-16).

V knihe sa píše: A tak sa zhromaždili do Masfy, čerpali a vylievali vodu pred Pánom (1 Sam 7,6). Čerpanie a vylievanie vody pred Pánom znamená „vylievanie srdca“. Napr. Anna povedala Hélimu: „len dušu som si vyliala pred Pánom“ (1 Sam 1,15). Tento akt je doprevádzaný pôstom. Smäd a hlad spolu s vyznaním hriechu je treba chápať ako prejav opravdivého pokánia. Tu vidíme, že ide o vnútorné pokánie.

Ako už u prorokov vidieť, Ježišova výzva na obrátenie a pokánie sa nevzťahuje predovšetkým na vonkajšie skutky, na „vrece a popol“, na pôsty a umŕtvovanie, ale na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. Bez neho skutky pokánia zostávajú neplodné a klamné, naproti tomu vnútorné obrátenie pobáda k tomu, aby sa tento postoj prejavil vo viditeľných znakoch a úkonoch, skutkoch pokánia.

«Teraz však - hovorí Pán: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom, roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť vaše nešťastie“»(Joel 2,12-13).

Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhoduje zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti. Toto obrátenie srdca sprevádza spasiteľná bolesť a spasiteľný zármutok, ktoré cirkevní otcovia nazvali skrúšenosť srdca.

Boh dáva šancu Izraelu a umožňuje sa vrátiť opäť k nemu a žiť s ním v spoločenstve lásky. A ako som spomínal, tak tu ide o ľudí hriešnych, hriešnych od narodenia. „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať“ (Ž 51,7).

Keď mal Izrael takzvanú duchovnú obnovu vo veľkom počte, videli v tom Filištínci vojenskú akciu a preto hneď tiahli proti Izraelu. Bezradným a vystrašeným Izraelcom nezostávalo nič iné, ako volať o pomoc k Pánovi. A tu sa Samuel modlí, prihovára sa modlitbami za Izrael. Ľud potrebuje prostredníka. To je trvalý rys izraelskej viery, od Abraháma cez Mojžiša, sudcu, kráľa, kňaza. Tento rys sa napĺňa v Ježišovi Nazaretskom.

Sudca Samuel sa prejaví v danej tiesni ako kňaz a vodca. Obetuje veľmi mladé jahňa. A tak Boh vyslyšal modlitbu a odpovedal. Filištínci začali boj ešte pri obetovaní a hneď boli porazení Pánovým zásahom, ktorého dôsledkom bola panika. Sám Boh zasahuje do deju udalostí, zmätie nepriateľa a pripraví ho o rozum i o moc. Izrael prenasleduje nepriateľa zbaveného síl.

Pán, ktorý vedel pomôcť vtedy, pomôže i teraz a aj zajtra. Pomáha však len vtedy, ak sám chce. A On chce stále. Tu viera dáva poznávať, že i predchádzajúca prekážka bola súčasťou výchovných ciest Božích a bola Božou pomocou, aby ľud nezanikol splynutím s pohanmi. Mohli by sme povedať, že viera je odpoveď človeka Bohu. Izrael znamená mocný s Bohom. Keď Izrael bude celým srdcom obrátený k Pánovi, ako hovorí zmluva s Bohom, vtedy víťazí. Víťazstvo nastáva v spojení s Bohom a to isté platí i pre nás. Kedy kresťan víťazí nad démonom, nepriateľom a hriechom? Vtedy, ak verí v Ježiša Krista a v jeho meno, lebo jemu bolo podriadené všetko na nebi, na zemi i v podsvetí. A tak kresťan premáha smrť skrze Ježiša Krista.

A tak aj v tomto predvianočnom pôste nie je najdôležitejšie koľko dobrých skutkov urobíme, koľko sa odmodlíme. Boh totiž hľadí na srdce! Ak chceme dobrú prípravu, skúmajme vzťah k Bohu, hľadajme ho, roztrhnime si srdce, robme pokánie, vráťme sa k nemu.

 „Obmyte, očistite sa, odstráňte mi spred očí zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu! Poďte, pravoťme sa!“ – hovorí Pán. Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele). Ak budete povoľní a budete poslúchať, dobro zeme budete používať“ (Iz 1,16-19).