www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?citaren&id=85
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Zoe > Čitáreň

Dnes je: 20. január 2022     Meniny oslavuje: Dalibor

Zoεpédia - náhodný výber: Modlitba na mimoriad..., Myšlienka na slová Ž..., Veľký štvrtok.     pohľadnice

01.01.2003 | História | Mgr. Marek Durlák | Čítanosť(7270)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu | Komentáre(0)

Duchovný profil svätého Jozafáta Kunceviča

Duchovný profil svätého Jozafáta Kunceviča

 O živote a zvlášť o smrti Jozafáta Kunceviča (1580 – 1623) jestvuje dosť obšírna literatúra. Pre väčšinu Ukrajincov, Bielorusov a Rusínov sa stal symbolom zjednotenia ich cirkvi s rímskym Prestolom. Každý, kto píše o Únii, nehľadiac na to či sa k nej stavia priaznivo alebo nepriateľsky, nemôže opomenúť jeho osobu. Stanúc sa takýmto symbolom, stal sa tiež osobnosťou veľkých polemík. Katolíci zvlášť uniáti ho uctievajú ako mučeníka jednoty Cirkvi. Pravoslávni ho opisujú ako fanatického prenasledovateľa, stelesnenie všetkého zla, ktoré je spojené s Brestskou úniou prijatou v roku 1596. Či už jedni alebo druhí opisujú ho zo svojho uhla pohľadu, zhodujú sa však v jednom: Jozafát je stelesnením Únie.

  Pokúsme sa bez predsudkov i prikrášľovania vniknúť do jeho duchovného sveta na základe prameňov, ktoré sa nám zachovali.

  Prvá známa udalosť spojená s duchovným životom sv. Jozafáta sa viaže k jeho detstvu. On sám o tom rozprával svojmu duchovnému, baziliánovi Genádiovi Chmeľnickému. Keď bol Ivas (krstné meno Jozafáta) ešte malým chlapcom, prišiel raz s mamou do cerkvi sv. Paraskevy vo Volodimire Volinskom, kde bol pokrstený. Uvidiac ikonu Ukrižovaného opýtal sa mamy, čo táto ikona označuje. Mama mu vysvetlila, že je to obraz nášho Pána, Bohočloveka, Ježiša Krista, ktorý pre našu spásu zostúpil na zem, prijal ľudské telo a zomrel za nás na kríži. Ako sám hovorí:  „V tej chvíli som pocítil, ako akási ohnivá iskra prenikla moje vnútro, následkom čoho sa všetky chrámové bohoslužby stali pre mňa potešením. Začal som ich poznávať a za takmer tridsať rokov môjho života si nepamätám, že by som bol vynechal bohoslužby.“  Táto udalosť z jeho života je dôležitá, lebo mala hlboký vplyv na ďalší duchovný rozvoj Jozafáta. Charakteristická pre jeho život je láska k obradu a bohoslužbám. Jozafát i ako aj iní jeho súčasníci, nemali možnosť systematicky študovať teológiu. Tento nedostatok v jeho živote nahradili chrámové bohoslužby, ktoré sa stali základom pre jeho teologické vedomosti a formovali jeho duchovný život. Bol očarený krásou Božieho domu a nádheru svätej liturgie si cenil nadovšetko. Avšak po príchode do Viľna nepripojil sa k nejakému pravoslávnemu spoločenstvu, kde sa bohoslužby konali v plnej kráse, ale začal navštevovať úbohú, v tom čase jedinú zjednotenú cerkev, do ktorej chodilo zopár ľudí. Už tu začínalo byť jasným to, že Jozafátovi ide o viac, než len o nádherný spev a krásne obrady. Jozafát pochopil to, o čo sa Ježiš modlil pri tajomnej večeri:  „Aby všetci boli jedno“,  je Božia vec. Je veľkým hriechom trhať mystické Kristovo Telo na malé kúsky. Nemožno z Evanjelia vymazať Ježišove slová o Petrových kľúčoch. Je len jedna hlava – sám Kristus, a na zemi viditeľný zástupca, rímsky biskup.

  Zo svedectiev na beatifikačnom procese je známe, že keď Jozafát bránil a ohlasoval Úniu, všetky svoje argumenty bral zo „starých slovanských kníh“ a z „ruských letopisov“, z ktorých bolo možné pochopiť, že Rus od samého krstu patrila do všeobecnej Cirkvi. Keby bol Jozafát používal argumenty vyňaté z nejakých polemických traktátov, bol by tým iba odstrašil národ. Ľudia by sa neuspokojili s tým, že ich Jozafát presviedča myšlienkami kohosi cudzieho. Tento ľud  „staroj russkoj viry“  si bedlivo stráži každú tradíciu, každý zvyk, svoju kultúru a nedá si ich vziať za nič na svete. Ale keď im začal hovoriť o udalostiach prevzatých z vlastnej histórie, keď im citoval knihy, ktoré aj oni poznali veľmi dobre a na základe toho im dokazoval, že Únia patrí k tradícii ich vlastnej cirkvi, to sa už ľady začali lámať a ľudia sa k Jozafátovi a Únii začali stavať pozitívne.

  No najviac priťahoval ľudí samotný život Svätého, lebo najviac zodpovedal požiadavkám východnej duchovnosti. Zachoval sa rukopis a zborník, ktorý obsahuje diela svätých Otcov, ktoré pojednávajú o mníšskom živote. Prvá časť rukopisu – to sú diela Otcov, ktoré si Jozafát sám ručne prepísal. V druhej časti zbierky sú jeho vlastné úvahy a myšlienky o mníšstve. Tretia časť je písaná už inou rukou. Jozafátov rukopis obsahuje texty Simeona Nového Bohoslova a tiež Ústav Svätého Otca nášho Níla. Nie je to nik iný ako Níl Sorský, veľký reformátor mníšskeho života v Rusku, predstaviteľ hesychazmu. (Hesychia je neprítomnosť akéhokoľvek znepokojenia podľa príkazu Pána, ktorý vyčítal Marte jej ustarostenosť a nepokoj. On povedal apoštolom: „Nestarajte sa o zajtrajšok, čo budete jesť, alebo čím sa zaodejete.“ Mních teda odmietol každú svetskú myšlienku, aby našiel nevyhnutnú jednotu: Svätého Ducha.) Svedkovia Jozafátovho života potvrdzujú jeho veľkú túžbu po samote, kde by neustále praktizoval ustavičnú modlitbu srdca slovami:  „Hospodi, Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja“ , ku ktorým Jozafát podľa rady z Ústavu Níla dodával slovo  „hrišnaho“ .  Zaujímavou je jedna udalosť z čias Jozafátovho pobytu vo Viľne. V tom čase prišiel z Ruska do Viľna mních Varsanufij jurodivý, jeden z tých, ktorí doslovne chápali slová apoštola Pavla: „Stali sme sa bláznami pre Krista.“ Títo ľudia svedčili o Kristovi spôsobom úplne uvoľneným od spoločensky prijatých noriem, čím vyvolávali v ľuďoch šok a údiv. Varsanufij urobil na Jozafáta veľký dojem a to až natoľko, že nejaký čas Jozafát uvažoval o tom, či si tento človek putujúci po zemi nevybral azda  „lepší podiel.“   Tieto fakty nám umožňujú lepšie osvetliť zmýšľanie a duchovný svet Jozafáta. Veď ak by bolo pravdou to, že bol „fanatickým nepriateľom pravoslávia“, vari by si vzal za učiteľa pravoslávneho ruského mnícha? Či by ho azda udivoval hesychazmus, ideál svätosti tak typický pre Rusko?

  Mučenícka smrť zastihla Jozafáta v čase, keď pred s Rímom zjednotenou Kijevskou Cirkvou stála neistá budúcnosť. Jozafát sa dozvedel správy, že poľskí biskupi prebývajúci v Ríme náhovárajú pápeža, že je čas s Úniou skoncovať, lebo ani nie je jasné, kto to vlastne sú katolíci východného obradu, východných cirkevných pravidiel a kalendára. Nech uniáti prejdú na latinský obrad a kto nechce, nech sa vráti naspäť k pravoslávnym. Ale nech je pokoj. Pápež takéto rady nepočúval, no také správy sa šírili. Jozafátova smrť vo Vitebsku 12.11.1623 však tieto myšlienky a úmysly úplne zmenila. Jeho smrťou akoby začal klíčiť nový život. Akoby veľké slnko začalo rozháňať temravy pochybností. Od toho dňa sa nikto neodvážil hovoriť o prevádzaní uniátov na latinský obrad, nedovoľovala to veľkosť osobnosti, ktorá položila svoj život za východný katolicizmus.

Autor: Mgr. Marek Durlák - všetky články od tohto autora (7)

Ak organizujete alebo viete o organizácii akejkoľvek zaujímavej akcie, podujatia a pod., informujte nás o tom a my to spropagujeme na zoε.

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε