Biskupská činnosť vladyku P.P. Gojdiča
K prehlbovaniu duchovného života a vzdelanosti kňazov prispievali aj kňazské konferencie. Konferencie boli starostlivo pripravované a ich priebeh bol určovaný na základe vyjadrenia a pripomienok, ako o tom svedčí aj list z Generálnej delegatúry otcov baziliánov v Trebišove, kde generálny delegát o. Sebastián Sabol, podáva nasledujúce návrhy: - podľa jeho mienky treba pre eparchiu dvoch moderátorov. Jeden z nich by mal na starosti konferencie v Prešove, Bardejove a Starej Ľubovni. Druhý by mal viesť konferencie v Michalovciach, v Humennom, Medzilaborciach a Stropkove. Diecézny moderátor by mal povedať duchovnú prednášku na aktuálnu tému a informovať napr. o nebezpečenstvách aké hrozia cirkvi u nás, o cirkevnopolitickej situácii u nás a vo svete a pod.
Samotný priebeh konferencie podľa neho by mal vyzerať takto: duchovná prednáška, svätá spoveď, prednáška moderátora na aktuálnu tému, lekcia pripravená sekretárom konferencie, úradné správy biskupského úradu, diskusia, suplikácia.
Zmyslom konferencií bolo obnovenie na duchu a poučenie pre pastoračnú činnosť. Biskup Gojdič sa veľmi pričinil o rozvoj cirkevného školstva a zároveň podporoval sociálne aktivity v eparchii. Veľkú dôležitosť venoval bohosloveckej akadémii a semináru, gréckokatolíckemu gymnáziu v Prešove (r.1936) ale aj internátom. Veľmi často navštevoval nielen internáty, ale aj seminár, či už úradne, alebo privátne. Raz týždenne mával pre bohoslovcov duchovnú prednášku a podľa možnosti sa osobne zúčastňoval na skúškach, aby každého bohoslovca poznal aj po stránke vedomostnej. Postaral sa o zakúpenie novej budovy na Franczisciho ulici pre dievčenský internát, ktorý spravovali sestry baziliánky.
Prvé miesto v školskej a sociálnej oblasti vladyku Gojdiča zaujíma eparchiálny sirotinec. Posviacka základného kameňa sa udiala 11. 9. 1932 a o dva roky na to už nastupujú do sirotinca sestry Služobnice, ktoré preberajú jeho vedenie.
Príkladom starostlivosti biskupa o potreby veriacich bolo zriadenie gréckokatolíckych farností vo veľmi dôležitých mestách a to v Prahe, Bratislave, Brne, ako aj v niektorých menších mestách na východnom Slovensku a to v Levoči, Giraltovciach a podobne.
Biskup Gojdič svojim zbožným životom a príkladnou dobrotou si získal srdcia veriacich a úctu kňazov. Kňazi slovenskej národnosti mu vytýkali prílišnú starostlivosť o Rusínov, aj keď ich práva vtedy nemal kto obhajovať. Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 kritických hlasov pribúdalo a nedôvera ku Gojdičovi sa stupňovala. Príčin bolo viac napr.: nesprávne chápanie vtedajšieho režimu, postavenia národnostných menšín, odlišné postoje na riešenie židovskej otázky a ďalšie. Ministerstvo školstva SR v októbri 1939 obvinilo Biskupský ordinariát v Prešove z diskriminácie bohoslovcov slovenskej národnosti. Zároveň navrhli premiestniť Biskupský úrad z Prešova do Medzilaboriec alebo Svidníka a utvoriť osobitné slovenské gréckokatolícke biskupstvo. Biskupský ordinariát označil obvinenie za nepravdivé a požiadal prezidenta Dr. Jozef Tisa o zákrok, aby sa podobné útoky neopakovali. Keď náprava neprichádzala, znechutený biskup Gojdič sa v novembri 1939 v liste pápežovi a vláde zriekol správcovstva eparchie a pápeža prosil, aby biskupstvo zveril osobe, ktorá má „absolútnu dôveru zo strany slovenskej vlády“. Vláda na čele s Vladimírom Tukom 26. 1. 1939 vzala na vedomie Gojdičovo rozhodnutie (list 31.1.1940), ale Svätá Stolica vyše polroka mlčala. Nakoniec 19.7.1940 prichádza bula, ktorou pápež Pius XII. menuje Gojdiča za definitívneho sídelného biskupa prešovskej eparchie.
V období 2.sv. vojny biskup Gojdič zaujal odmietavé stanovisko k deportácii židov. V liste zo 16. 5. 1942 vatikánskemu chargé d•affaires v Bratislave G. Burziovi píše, aby Svätá Stolica vyvinula intervenciu a nátlak na prezidenta Dr. Tisu, lebo sa domnieva, že zodpovednosť za tieto činy môže padnúť na katolícku cirkev. Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v západnej Ukrajine v roku 1946, v Rumunsku v roku 1948 a na Zakarpatskej Ukrajine o rok neskôr bolo takmer isté, že podobný osud stihne gréckokatolícku cirkev aj v Československu. Biskup Gojdič vyzýval veriacich k intenzívnemu kresťanskému životu.
Dňa 31. 8. 1949 vydal pastiersky list, v ktorom stalo, že rôzni agitátori sľubmi a hrozbami chcú odtrhnúť ľudí od gréckokatolíckej cirkvi. Apeloval na veriacich, aby zostali verní svojej viere. Sám biskup urobil opatrenia, ktoré mali zabezpečiť činnosť gréckokatolíckej cirkvi v nových podmienkach. Požiadal Vatikán, aby mu povolil vysvätiť tajného biskupa. Keď sa nedočkal odpovede, po porade s pomocným biskupom Vasiľom Hopkom určil piatich kňazov za svojich zástupcov - vikárov v tomto poradí: Vasiľ Hopko, Mikuláš Russnák, Ján Kokinčák, Michal Sabadoš a Mirón Podhajecký.
Pre prípad, že by centrálne spravovanie eparchie nebolo možné, resp. keby ani jeden zo spomenutých nemohol vykonávať svoju funkciu, rozdelil eparchiu na 12 obvodov a do každého určil kňaza s biskupskými právomocami. Po dosadení zmocnenca do biskupského úradu v decembri 1949 sa obmedzili Gojdičove možnosti udržiavať kontakty s kňazmi a spravovať eparchiu. Zákazy a príkazy zmocnenca boli čoraz prísnejšie, až vyústili do úplnej izolácie biskupa. V súvislosti s prípravou pravoslávizácie gréckokatolíkov Predsedníctvo ŮV KSČ už 17. 2. 1950 rozhodlo, že pri vyvrcholení tejto akcie má byť biskup internovaný. Súčasne nechýbali pokusy získať ho pre prestup na pravoslávie, čo by malo značný vplyv na kňazov a veriacich. Pri jednom takomto pokuse 21. 4. 1950 biskup Pavol Gojdič príslušným osobám povedal: „Mám už 62 rokov a obetujem celý majetok a rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená, a viac v tej veci ani za mnou nechoďte“. Zdroj: Prierez dejinami Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
|
(3008)
