Cestou mýtnika či farizeja?

Život stavia každého človeka do rôznych situácií a žiada od neho rozhodnúť sa pre dobro, alebo zlo, konať v láske, alebo bez lásky, konať v súlade s Božou normou, alebo ju ignorovať. A tak sa nám v zozname našich skutkov objavujú i dobré i zlé. Nikto nemôže o sebe hovoriť, že je bez hriechu, že by niekedy neprimiešal k svojim dobrým skutkom aj nejaké zlé a naopak nikto nerobí len samé zlé, že by sa mu niekedy nepodarilo urobiť predsa aj niečo dobré. Máme to všetci vždy vo svojom živote niekedy viac, niekedy menej namiešané. A v tom sme si všetci rovní. Ale v čom môže byť teda rozdiel medzi nami?

Z perikopy Lukášovho evanjelia o farizejovi a mýtnikovi, ktorí sa prišli do chrámu modliť a hľadať Božiu priazeň vysvitá, že rozdiel môže byť jedine v sebapoznaní a v sebahodnote ní vlastných skutkov.

Farizej samochválne vyzdvihuje vo svojej modlitbe len svoje dobré skutky, ktoré sú spravodlivé zo zákona a pokladá ich za postačujúce k tomu, aby získal Božiu priazeň a spásu pre seba. Preto nepotrebuje robiť nič naviac, plní literu zákona a je spravodlivý sám zo svojich skutkov. O svojich zlých skutkoch, ktoré určite mal aj on, nič nehovorí, nevidí ich a teda ani sa nemotivuje ich zo svojho života odstraňovať. Vidí ich výlučne len u iných ľudí ako protipól svojich dobrých skutkov a tak seba hodnotí ako spravodlivého a dokonalého, hodného Božej lásky. Tragická chyba v jeho  sebapoznaní a sebahodnotení je predovšetkým v tom, že nepotrebuje počítať s milosrdnou láskou Božou, Boh mu nemá čo odpúšťať a neporovnáva sa s ním ako jediným bez hriechu, v konaní ktorého niet nič zlého. Nepovažuje Boha za jedinú mieru na porovnávanie a hodnotenie akéhokoľvek ľudského konania. Farizej robí najväčšiu chybu aj v tom, že sa sám cíti a aj vyhlasuje za spravodlivého a povyšuje sa nad ostatných ľudí a seba považuje vždy za lepšieho od iných. A preto nemohol odísť z chrámu ospravedlnený.

Druhý modliaci sa – mýtnik – sa poznáva a hodnotí pod iným zorným uhlom. Aj on má skutky svojho života namiešané, ale on si všíma tých, ktorých sa chce zbaviť, tých, ktoré mu zaťažujú svedomie a pritom pokorne priznáva, že mu ich naozaj môže odpustiť iba Boh vo svojom milosrdenstve. On svoj život a skutky porovnáva s originálom Božieho konania a zisťuje, že má čo na sebe naprávať a má motiváciu k obráteniu, k zmene, ktorá ho bude robiť lepším, dokonalejším a šťastnejším. Mýtnik má možnosť rastu, farizej sa zakonzervoval vo vlastnej spravodlivosti, ktorá jeho rast zastavuje. Mýtnik svoje dobré skutky ani nespomína a určite ich tiež má. Uvedomovanie si dobrých skutkov totiž pomaly a nenápadne pokúša k sebauspokojovaniu, ale priznanie si svojich slabostí a prosba o milosť odpustenia motivuje k dozrievaniu ku skutočnej premene, ktorú spôsobuje v nás Boh s pričinením našej ochoty.

Hodnotovému systému používanému aj pre sebahodnotenie nesmie teda chýbať miera Božej lásky, ktorou sa pravdivo a spravodlivo odmeria každý ľudský skutok. Ľudské miery pre hodnotenie nestačia a nemôžu byť spravodlivé. Vstúpme do svojho vnútra a spoznajme svoju skutočnú biedu, svoj skutočný stav a vyberme si tú cestu k obráteniu, akú si vybral modliaci sa mýtnik v chráme, ktorý z neho odišiel domov ospravedlnený.