www.zoe.sk - E-zine Prešovskej archieparchie
http://www.zoe.sk/?zoepedia&heslo=Turistika+a+Cirkev
Zoε - e-zine Prešovskej archieparchie

Mapa stránokÚvod > Teológia > Zoepédia

Dnes je: 6. november 2024     Meniny oslavuje: Renáta

Zoεpédia - náhodný výber: Ikonostas, Biblia, Filioque.     pohľadnice

PaedDr. František Dancák | Čítanosť(13191)
Vytlačiť na tlačiarni | Poslať ako tip známemu

Turistika a Cirkev

Turistika a Cirkev

Turistika a Cirkev – Pápež Pius XII. sa ako prvý z pápežov zaoberal otázkou turistiky. Na audiencii pre zástupcov talianskej turistickej organizácie v roku 1952 vyjadril svoj postoj k turistike, ktorý možno zhrnúť do troch bodov:

1. Turizmus prispieva k zdokonaleniu psychického a morálneho profilu človeka.

2. Turizmus ako spoločenská aktivita vzbudzuje pocit ľudskej spolupatričnosti, oslabuje existenciu predsudkov, ktoré vládnu vo vzťahoch medzi ľuďmi a podporuje vzájomnú úctu medzi národmi.

3. Turizmus vytvára objektívne podmienky pre duchovné pozdvihnutie.

Za niekoľko posledných desaťročí by sme nenašli pápeža, ktorý by vo svojom príhovore k veriacim nespomenul fenomén cestovného ruchu. Každý pápež, ak hovoril o turistike, nezabudol spomenúť porozumenie medzi národmi, a to znamená aj medzi ľuďmi rôznych vierovyznaní, čo predstavuje jednu z najväčších hodnôt, hodných rozvíjania, ktoré prináša turistika dnešnému svetu.

Nad týmto problémom sa zamýšľal aj Druhý vatikánsky koncil. Vo svojej pastorálnej konštitúcii Gaudieum et Spes o Cirkvi hovorí:

„Voľný čas načim dobre využiť na oddych a na posilnenie duševného i telesného zdravia, venujúc sa zo záľuby nejakej činnosti alebo štúdiu, cestami do iných krajov (turistika), ktoré zveľaďujú duševné schopnosti a okrem toho obohacujú ľudí o vzájomné poznanie, potom gymnastikou a športovými podnikmi, ktoré napomáhajú udržovať duševnú rovnováhu – a to aj pospolitosti – a nadväzovať bratské vzťahy medzi ľuďmi každého postavenia, všetkých národov a rozličných čias...“ (61).

Tu treba pripomenúť, že už počas prípravy na Druhý vatikánsky koncil bol vypracovaný osobitný dokument o úlohe Cirkvi v oblasti turistiky. K jeho vydaniu však nakoniec nedošlo. Niektoré jeho tézy vyšli v rôznych koncilových dokumentoch.

Pokoncilový dokument Motu proprio pápeža Pavla VI. Apostolicae caritatis (19. marec 1970), ustanovil Pápežskú komisiu pre Pastoráciu emigrantov a cestujú­cich.

Tento list nadväzuje na predchádzajúce dokumenty Apoštolskej stolice: Konštitúciu Exul familia vydanú 1. augusta 1952 pápežom Piom XII., a na inštrukciu Kongregácie pre biskupov De pastorali migratorum cura (22. marec 1969). Obidva dokumenty, aj keď nehovorili priamo o poslaní turistiky, dali podnet k pastoračným úlohám pre tých, ktorí sa nachádzajú „na ceste“ (homo viator).

Veľký význam malo vydanie dokumentu Kongregácie pre duchovenstvo Všeobecné pokyny pre pastoráciu turistov (27. marec 1979). Tieto pokyny nadväzovali na predchádzajúce dokumenty a venovali sa niektorým kategóriám osôb, ktoré sú „na ceste“.

Konkrétnym posunom v tejto oblasti, ktorý poukázal na potrebu zaoberať sa touto úlohou, bola reorganizácia centrálnych orgánov Apoštolskej stolice. Apoštolskou konštitúciou Regimini Ecclesiae (15. august 1967) bol zriadený osobitný úrad, ktorý sa mal venovať pastorácii v oblasti turistiky, prázdnin, dovoleniek a odpočinku.

Apoštolská konštitúcia Pastor bonus (28. jún 1988), zaoberajúca sa novou reorganizáciou Rímskej kúrie, nastolila nový obsah pastorácie. Bola zriadená Pápežská rada pre duchovnú starostlivosť o presťahovalcov a cestujúcich. Jej úloha spočíva „v tom, aby cestovanie z dôvodu nábožnosti alebo štúdií alebo dovolenky prispelo k mravnej a náboženskej formácii veriacich a je nápomocná partikulárnym cirkvám, aby všetci, čo sa nachádzajú mimo vlastného bydliska, mohli dostať vhodnú duchovnú starostlivosť“ (151).

Potrebami pastorácie a rozvojom duchovnej starostlivosti o turistov sa zaoberali štyri Svetové kongresy duchovnej starostlivosti o turistov, ktoré organizovala Apoštolská stolica. Prvý bol v roku 1970, štvrtý v roku 1990.

Pápežská rada pre kultúru vydala dňa 23. mája 1999 dokument Pastorácia kultúry. V kapitole Kultúrne dedičstvo, náboženská turistika sa hovorí:

„V súvislosti s rozvojom voľného času a náboženskej turistiky, niektoré iniciatívy umožňujú chrániť, reštaurovať a zhodnocovať existujúce náboženské kultúrne dedičstvo, ako aj prenášať na nové generácie bohatstvá kresťanskej kultúry, ovocie harmonickej syntézy medzi kresťanskou vierou a géniom národov. Na tento cieľ sa zdá byť želateľné rozvíjať a povzbu­dzo­vať určitý počet rôznych iniciatív:

- zaviesť pastoráciu turistiky a voľného času, ako aj katechézu prostredníctvom umenia medzi obvyklé špecifické činnosti diecéz;

- navrhnúť náboženské trasy v niektorej diecéze alebo niektorej oblasti a sledovať pritom sieť tých miest viery, ktoré tvoria jej duchovné a kultúrne dedičstvo;

- poskytnúť na pastoráciu najnavštevovanejších náboženských budov, aby sa umožnilo návštevníkom zúžitkovať posolstvo, ktorého sú nositeľmi a publikovať jednoduché a jasné dokumenty, ktoré spracovali kompetentné orgány;

- utvoriť organizácie katolíckych sprievodcov, schopné poskytovať turistom kvalitnú kultúrnu službu, oživenú svedectvom viery. Také iniciatívy môžu utvárať aj pracovné miesta pre mladých alebo aj starších nezamestnaných, i keď len dočasne;...“ (37).

Pápežská rada pre kultúru vydala v roku 2004 ďalší dokument pod názvom Kde je tvoj Boh? V kapitole Náboženský turizmus tieto aktivity Cirkvi ešte viac upresňuje:

„Zatiaľ čo v niektorých častiach sveta stále vládne neľudské pracovné zaťaženie, inde sa predlžuje voľný čas, ktorý je k dispozícii aj na turistické účely. V rámci tradície putovania je dôležité podporovať náboženský turizmus. Medzi rôznymi iniciatívami, ktoré chcú odpovedať na legitímne kultúrne očakávania ľudí ľahostajných voči náboženstvu či nenavštevujúcich bohoslužby, sa niektoré snažia spojiť prezentáciu náboženského kultúrneho dedičstva s kresťanskou povinnosťou lásky, pohostinnosti a odovzdávania viery. Možnosti sú nasledujúce.

- otvoriť úrad na koordinovanie miestnych cirkevných aktivít s požia­dav­kami turistov, pričom im treba pomôcť pochopiť špecifickosť dedičstva Cirkvi, ktoré má predovšetkým kultový charakter;

- vymyslieť aktivity, podujatia, diecézne múzeá, kde by umenie danej lokality, uchovávané pre ďalšie generácie, mohlo slúžiť ako nástroj katechézy a výchovy;

- informovať o zbožnosti miestneho ľudu prostredníctvom sprievodcovských brožúrok po kultových miestach a umožniť tak spoznať bohatstvo, rozmanitosť a univerzalitu života viery rôznych národov;

- zakladať organizácie pod katolíckou správou zaoberajúce sa historickými pamiatkami, ktoré budú schopné poskytovať súčasne dobré kultúrne služby i svedectvo viery, a to vďaka kvalitnej formácii ich zamestnancov v oblasti kresťanskej i umeleckej;

- na informovanie o týchto aktivitách využívať diecézne internetové stránky.

Tu treba pripomenúť, že turistika má aj svoj deň – Svetový deň turizmu. Je ním 27. september. K tomuto dňu pápež pravidelne vydáva svoje posolstvo. Má aj vlastnú tému.

V Posolstve pápeža Jána Pavla II. k 24. svetovému dňu turizmu (27. septembra 2003), venovanému boju proti chudobe, vytváraniu pracovných miest a nastoľovaniu sociálneho mieru, čítame:

„Cestovanie a turistický pobyt sú vždy spojené so stretnutím s cudzími kultúrami a ľuďmi. Všade, no predovšetkým v rozvojových krajinách, sa návštevníci a turisti nemôžu vyhnúť kontaktu s bolestnou realitou biedy a hladu. V takom prípade je potrebné nielen odolať pokušeniu izolovať sa od miestnych spoločenských kontaktov na akomsi «šťastnom ostrove», ale urobiť aj čosi viac: vyhnúť sa tomu, aby sme zo svojej privilegovanej pozície využívali núdzu miestnych ľudí. Naša návšteva u nich má byť príležitosťou na dialóg medzi ľuďmi s rovnakou dôstojnosťou; má byť pohnútkou na lepšie poznávanie obyvateľov danej krajiny, ich dejín a kultúry a zároveň úprimnou snahou o pochopenie druhých, ktorá vedie ku konkrétnym gestám solidarity“ (2).

„Vrúcne si želám, aby sa turizmus stával čoraz účinnejším nástrojom na boj proti biede, na podporu osobného a spoločenského rastu jednotlivcov a národov, na upevňovanie vzájomnosti a spolupráce medzi národmi, kultúrami a náboženstvami“ (3).

Podľa týchto cirkevných dokumentov (a iných) možno konštatovať, že Cirkev turizmus odobruje, ak:

1. Turizmus pomáha relaxovaniu a zdokonaľovaniu ľudskej osobnosti.

2. Napomáha vzájomnej prepojenosti človeka s prírodou.

3. Turizmus upevňuje rodinnú jednotu a spoločenské povedomie.

V oblasti turistiky sa teda začína nová epocha nášho života a čím viac sa budeme tváriť, že ju nevidíme, že ešte neprišla, že to nie je naša vec, tým viac na to doplatíme. Problémy, ktoré vzniknú a dalo by sa im zabrániť, sa prejavia celoplošne, lebo môžu nahlodať morálku, osobnosť, rodinu...

Albino Luciani, neskorší pápež Ján Pavol I., ešte ako benátsky patriarcha sa vyznáva, že ako pastier duší nemôže mlčať a preto musí písať „o každom probléme svedomia, čo súvisí s týmto pohybom, túlaním sa alebo okružnými cestami, ktoré volajú podľa okolností víkend, krátka dovolenka, dovolenka, prázdniny, turistika, letovanie...“ Zdôvodňuje to tým, že „neko­nečný sprievod áut postupuje všetkými smermi, vo všetkých hodinách a po všetkých talianskych mestách...“ Konštatuje, že je tu viac lomozu ako pri starých vpádoch Longobardov do Talianska. Mohlo ich byť niekoľko stotisíc a pripadalo to ako pochodujúce mravenisko. Dnes je tomu podobne. Idú k moru, do hôr, vidieť pamiatky a prírodné zaujímavosti; idú hľadať svieži vzduch, zeleň, piesok, hľadajú únik. Ale „koľkí sa vracajú z prázdnin ustatí a unudení, lebo si vybrali príliš rušné a hlučné miesto alebo nevedeli zachovať náležitú mieru vo výletoch alebo sa dostali do vleku ľudí, čo ich strhli do búrlivých a únavných zábav, rozhovorov a diskusií“ (Listy včerajším).

Skúsenosť hovorí, že veriaci, i tí bez vyznania, prahnú po múdrom slove na miestach, kde pôsobili svetové osobnosti, a to aj osobnosti viery – mučeníci a svätí. Tiež to, keď namiesto dojímavých životných príbehov počúvajú len roky, letopočty, miery, architektonické, botanické, zoologické, klimatické či sociologické informácie. „Nielen z chleba žije človek...“ (Mt 4, 4). Preto je potrebné dávať aj „polievku pre dušu“! K tomu vyzval aj pápež Ján Pavol II. v závere svojho posolstva k 23. svetovému dňu turizmu (27. septembra 2002): „Obraciam sa preto zvlášť na kresťanov, aby bol pre nich turizmus aj príležitosťou na kontempláciu a stretnutie s Bohom, Stvoriteľom a Otcom všetkých“ (5).

Turistika pre spoločnosť a Cirkev sa stáva veľkou výzvou. S turistikou sa treba zaoberať ako s časťou života, kde nesmie chýbať ani starostlivosť o ľudské duše. „Turistika, alebo neturistika, dovolenka, alebo nedovolenka, nadovšetko a predovšetkým je naša duša (LUCIANI, A.: Listy včerajším).“ Práve tu môže veľa pomôcť kňaz i dobrý kresťanský sprievodca animovaním programu dovolenky.

Autor: PaedDr. František Dancák - všetky heslá od tohto autora (61)

Copyright © 2006-2018 zoε | O zoε | Kontakt | Mapa stránok | Ochrana osobných údajov

NAJ.sk

Valid XHTML 1.1 Valid CSS 2.1 Webdizajn

Copyright © 2006-2018 zoε