Sobáš I

Čo sa týka slávenia manželstva, v súvislosti so záväzným prekladom Malého trebníka do slovenského jazyka si v tejto katechéze všimnime dva základné rozdiely oproti doterajšej praxi.

Zatiaľ čo doposiaľ sme na slávenie tohto svätého tajomstva poznali len jeden jediný formulár, odteraz existujú dva odlišné formuláre. Prvý sa používa vtedy, keď obidvaja žiadatelia alebo prinajmenšom jeden z nich uzatvárajú prvé cirkevné manželstvo, druhý sa používa vtedy, keď žiadatelia uzatvárajú druhé, tretie alebo dokonca štvrté cirkevné manželstvo (spravidla ide o vdovcov). Základný rozdiel medzi spomenutými dvoma formulármi spočíva v tom, že zatiaľ čo prvý má slávnostný charakter a je preniknutý radosťou, druhý je veľmi striedmy a dokonca obsahuje prosby o odpustenie hriechov.

Príčinu existencie týchto dvoch formulárov treba hľadať v teológii východných cirkví grécko-slovanského obradu, ktorá siaha prinajmenšom do čias svätého Bazila Veľkého.

Svätý apoštol Pavol naznačuje, že manželstvo sa končí smrťou jedného z partnerov (1 Kor 7, 39). Východní otcovia sa však pýtajú: Môže kresťan pravdivo tvrdiť, že jeho manželský partner zomrel? A odpovedajú približne takto: V podstate nemôže, lebo pre kresťana neexistuje skutočná smrť, jestvuje len dočasné odlúčenie duše od tela, ktoré sa pri druhom Kristovom príchode definitívne prekoná. Veď aj svätý Pavol (1 Kor 15, 55) zdôrazňuje: „Smrť, kdeže je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ Prvé kresťanské manželstvo sa teda nikdy nekončí, je trvalé, je večné.

Následne to znamená, že zatiaľ čo prvé kresťanské manželstvo je už svojou prirodzenosťou úctyhodné, vznešené, krásne a tajomné, lebo zobrazuje, respektíve má schopnosť zobrazovať, vzťah medzi Kristom a jeho Cirkvou (Ef 5, 25 – 32), každé ďalšie manželstvo sa dovoľuje iba vzhľadom na ľudskú slabosť. Pod ľudskou slabosťou majú otcovia na mysli predovšetkým nebezpečenstvo smilstva či cudzoložstva, prípadne potrebu mať spoločníka pri výchove detí, ktoré povstali z prvého manželstva.

Isteže, načrtnutá východná teológia manželstva je príliš komplikovaná na to, aby sme v rámci jedného príspevku mohli dostatočne vysvetliť všetky jej silné i slabé stránky a tiež dôsledky, ktoré z nej vyplývajú. Už vôbec sa nedá dostatočne popísať jej historický vývoj. Treba však zdôrazniť, že napriek všetkému je logická a dokáže sa vysporiadať prakticky so všetkými výhradami. Keby napríklad niekto namietal: „Veď Kristus hovorí, že vo večnosti sa ľudia nebudú ani ženiť, ani vydávať, ale budú ako anjeli v nebi (Mt 22, 30)“, naša teológia manželstva by mu odvetila: „Táto veta znamená, že vo večnosti nebudú existovať sexuálne vzťahy, ale neznamená, že zanikne manželstvo ako také, neznamená, že dvaja ľudia, ktorí na zemi spoločne prežili desiatky rokov, si budú len takí blízki, ako ľudia, ktorí sa nikdy predtým ani len nevideli.“

Druhý veľký rozdiel spočíva v tom, že zatiaľ čo doposiaľ sa vždy slávilo zasnúbenie a korunovanie spolu v jednom jedinom obrade, pričom navyše niektoré časti boli premiešané, odteraz sa môžu sláviť aj samostatne. Je teda dovolené sláviť najprv cirkevné zasnúbenie a potom, napríklad o niekoľko mesiacov, cirkevné korunovanie (samotný sobáš v najužšom zmysle slova). V tejto súvislosti však musíme upozorniť na jednu mimoriadne dôležitú skutočnosť: cirkevné zasnúbenie (na rozdiel od rodinných zásnub), ktoré sa slávi v chráme pod vedením kňaza, sa vo východných cirkách nevníma ako obyčajný sľub budúceho manželstva, ktorý je možné takmer kedykoľvek zrušiť, ale ako definitívny záväzok manželstva, či dokonca ako „započaté manželstvo“, ibaže bez práva na intímny spoločný život. Z toho vyplýva, že cirkevné zasnúbenie sa nikdy nemá sláviť príliš skoro, napríklad po niekoľkých týždňoch známosti, ale až vtedy, keď sú obidvaja definitívne a pevne rozhodnutí stať sa manželmi.