Autor viac ako 20 kníh a nespočetného množstva prednášok absolvovaných po celom Slovensku aj v Čechách. Kto by to meno nepoznal? Max Kasparů. Človek ktorého charakteristickou črtou je zdravý sedliacky rozum.
Dokonalý znalec ľudskej povahy, fascinovaný dušou človeka. Psyché a jej tajomné odtienky, ktoré u neho rezolútne zvíťazili nad zubárčinou. Milovník esperanta a chlapík, ktorý je vďačný za to, že sa vôbec narodil. Držiteľ siedmich titulov pred menom aj za menom a napriek tomu (či práve kvôli tomu?) s intenzívnym ťahom k normálnosti života. Osobnosť s pestrou cestou vedúcou cez povolanie lekára, manžela, diakona až k službe gréckokatolíckeho kňaza. Lekár nielen v ambulancii, ale aj v spovedelnici.
Možno preto taký dlhý úvod, že je to už viac ako dvadsať rokov, čo mi riadky Maxa Kasparů pomútili hlavu. A najlepšie na tom je, že toto chvíľkové stratenie pôdy pod nohami malo za následok nájdenie – vtedy tak potrebnej – stability. Paradox? Možno. A možno priamy zásah. Jeho najnovšia kniha Nebudem hrať divadlo pred Božou tvárou je príjemným rozhovorom, v ktorom autor odpovedá aj na menej príjemné otázky. O psychopatoch neschopných manželstva, o vnútornom rozklade Európy, o Overtonovom okne, o hlúpych rodičoch, ktorí svojim deťom viac škodia ako pomáhajú… Je však aj o pekných spomienkach na jeho detstvo, štúdium, o láske k holubom, divadlu, o psychohygiene, či o bleskovom randení so svojou budúcou manželkou.
V tejto knihe vedľa seba tancujú otázky a odpovede na parkete zvanom život. Maxa vnímam presne takto: ako múdreho a skúseného lektora tanca, ktorý ovláda nielen základné kroky, ale aj umenie žiť. Pozorovať, analyzovať, vyhodnotiť, nadobudnúť a o to nadobudnuté sa zrozumiteľne podeliť.
Keď človek zostarne (no dobre, dozreje), tam už veľa toho na výber nezostane. Buď sa obzrie späť, vidí mnoho premárneného času, je zatrkpnutý a nemá čo ponúknuť tým okolo seba. Alebo presne naopak: je ako nekonečná truhlička plná cenností a pokladov, ktoré z neho prýštia a obohacujú všetkých naokolo.
Nebudem hrať divadlo pred Božou tvárou ma jednoznačne obohatilo. Knihu som prečítala na jedno posedenie a ani mi nenapadlo odložiť ju skôr, ako ju dočítam. Rušivo však na mňa pôsobili niektoré opakujúce sa otázky. Škoda. Celkový dojem z knihy však zostal pozitívny a už sa teším na ďalšiu. Autor sa totiž ešte v roku 2016 “vyhrážal,” že sa chystá oddychovať s papierom a perom v ruke. Aký skvelý nápad!
KAŠPARŮ, M. 2017. „Nebudem hrať divadlo pred Božou tvárou,“ Bratislava : BeneMedia, 205 s., viazaná, ISBN 978-80-972587-1-9.
Knihu si môžete zakúpiť tu. 
(6406)
